Básnik Ján Hollý a jeho stopa v hlohovskom regióne

0
460

Literárne dielo i myšlienkový odkaz najvýraznejšej osobnosti bernolákovského hnutia v oblasti umeleckej spisby Jána Hollého (1785 – 1849) azda netreba podrobne pripomínať. J. Hollý sa najdôslednejšie z autorov obrodeneckej generácie pridŕžal klasicistickej poetiky. Programovo nadväzoval na odkaz antickej literárnej tradície, čo sa prejavovalo využívaním časomerného veršového systému a pestovaním typických antických, a teda aj klasicistických žánrov. Osvojil si celý repertoár tvorivých postupov charakteristických pre vysoký literárny štýl. Všetky tieto tvorivé postupy uplatnil napríklad vo svojich slávnych eposoch Svatopluk (1833), Cyrilometodiáda (1835) a Sláv (1839), ale aj v idylických piesňach známych pod názvom Selanky (1835 – 1840) či v ďalších dielach. V tomto príspevku chcem priblížiť Jána Hollého a jeho literárnu misiu v Hlohovci a blízkom okolí. Nech je nám dnešný deň, teda 24. marca príležitosťou, kedy si pripomíname 239 rokov od jeho narodenia. Najprv však začnime dlhším úryvkom z básne Vojtecha Mihálika, ktorý obrazne ukotví básnika a jeho literárny odkaz v našich národných dejinách: 

Hepta poleis dierídzúsin peri rídzan Homérú – 

Škriepi sa sedmoro miest, kde z nich sa narodil Homér. 

U nás sa neškriepi nik, no Hollého rodísk je osem. 

V každom z nich naberal múdrosť a odovzdával jej plody, 

v každom zakúsil šťastie a zachvel sa v nejednej búrke. 

Borský Mikuláš počul plač decka, čo derie sa na svet, 

Skalica s Prešporkom dali mu pre život potrebné školy, 

v Trnave musel si zvoliť, čo patrí bohu, čo Umke. 

Pobedím, Frašták: výhľad až do sveta antických bájí, 

V Maduniciach však našiel svoj Mlíč a ničivé ohne, 

na Dobrej Vode bolesť a slepcov posledný výdych. 

Čo znamenal ten život, to si nakreslíme 

červenou ceruzkou 

na obyčajnej mape. 

Začneme tým, že od Skalice 

vedieme čiaru nadol k diaľnici 

a po nej do Bratislavy. 

Stadeto znova diaľnicou 

proti Trnave z ľavej strany 

a Hlohovci z pravej

prejdeme cez Madunice 

a vyššie na Považí 

sa zastavíme v Pobedíme. 

Z neho kreslíme malý oblúčik 

doľava na Dobrú Vodu. 

A teraz väčším oblúčikom nahor 

spojíme Dobrú Vodu so Skalicou. 

Kresba je uzavretá: 

pokrýva Hollého pôsobiská 

a dostala tvar srdca. 

Rodisko Borský Mikuláš 

je v jeho väčšej, ľavej časti:

Úrodné bolo to srdce, 

smelé a láskavé, 

nosilo v sebe chlieb a soľ, 

voňalo zemou.

(…)

Báseň zo zbierky Velebný pán z Maduníc (1990) hovorí o obciach a mestách, kde Ján Hollý počas svojho života pôsobil. Medzi nimi figuruje aj Hlohovec. Tu strávil obdobie medzi rokmi 1811 – 1814. V Hlohovci pracoval J. Hollý na preklade Vergíliovej Eneidy, no až v madunickom pôsobisku preklad dokončil a pripravil pre definitívne knižné vydanie. V roku 1813 uverejnil z prvého spevu Eneidy 105 veršov v Týdenníku Juraja Palkoviča. 

Počas hlohovského kaplánskeho pôsobenia býval v budove starej fary v Podzámskej ulici a 26. augusta v roku 1813 bol svedkom jednej z najničivejších známych povodní na Váhu. V čase, keď v Maduniciach zostavoval Katolícky spevník (1842) v časomiere, vložil do oddielu piesní spievaných pri rozličných príležitostiach aj duchovnú pieseň o povodni. Báseň nazval Na památku strašľivej povodňe Váhu dňa 26. srpňa roku 1813. Spomienka na povodeň a autentický zážitok z tejto ničivej udalosti v ňom boli hlboko zakorenené a poskytli mu inšpiráciu pri písaní. Keď zostavoval druhé vydanie spevníka (1846), tak spoločne s ostatnými piesňami prebásnil aj tento text z časomiery do „ľudovejšej“ podoby sylabického veršového systému:

Luďé od hrozného strachu zmrtvení 

Na výškách hľedali svoje spaseňí. 

Vody sa kam ďáľej vác rozmáhali, 

Tak že rozďílu Váh a zem ňemali

Z Hlohovca odišiel J. Hollý na faru do Maduníc v roku 1814, čo dokladá aj menovacia listina z 3. januára podpísaná Jozefom Erdődym. V Maduniciach strávil J. Hollý literárne najplodnejšie obdobie svojho života. Prežil tu takmer tri desaťročia a v háji Mlíč pod veľkým dubom vznikli jeho vrcholné diela. Ak sme spomínali hlohovského zemepána Jozefa Erdődyho, tak treba povedať, že bol Hollého patrónom a podporovateľom. Bolo preto celkom prirodzené, že keď zemepán 12. júna 1824 zomrel, bol, ako naznačuje jeden z listov, účastný na jeho pohrebe. Túto informáciu nájdeme v liste, ktorý J. Hollý zaslal J. Palkovičovi a datoval ho 22. júlom 1824. V tomto roku J. Hollý vydal svoju zbierku prekladov Rozličné básne hrdinské, elegické a lyrické, obsahujúcu preklady Vergília, Theokrita, Homéra, Ovídia, Tyrtaia a Horácia. Začal s jej distribúciou a zároveň sa zaujímal o to, ako preklady hodnotí verejnosť. V spomínanom liste na magro knihy uvádza, že Novomestskí prepošt p. Gabelkhoven chváľil mi jích (ide o verše prekladov v zbierke), keď nebohého grófa Erdödího pochovával.“ Anton Gabelkhoven veľmi dobre ovládal gréčtinu a J. Hollý zrejme využil príležitosť, keď stretli na pohrebe, aby sa odborníka na jazyk, z ktorého prekladal, spýtal na niektoré podrobnosti a prípadné nepresnosti prekladu.

Madunice sa v čase J. Hollého pôsobenia stali cieľom návštevy viacerých predstaviteľov slovenského obrodeneckého hnutia, ale aj zahraničných predstaviteľov slovanského sveta. Historik, topograf, cestopisec, publicista a cestovateľ barón Alojz Medňanský napríklad sprostredkoval dvom poľským slavistom Andrzejovi Kucharskému a Apolinariuszovi Tomkowičovi návštevu u J. Hollého v Maduniciach. Prostredníctvom hlavného lekára Nitrianskej župy a bernolákovca Jána Bijacovského sa dostal k J. Hollému aj ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij. Ten v listoch zasielaných svojej matke z ciest o návšteve J. Hollého píše: 

„Nuž som tu. Madunice sú dedinka neveľká, nebohatá, s maličkým kostolíkom, s chudobným farským domčekom; no povestná je u Slovákov väčšmi než mnohé veľké a bohaté mestá. Tu je kňazom Ján Hollý, veľký poet, československý Deržavin. Bohužiaľ som ho nenašiel doma: odišiel do mestečka Trnavy dnes ráno a vráti sa možno neskoro večer. Sedím v izbe jeho kuchárky a čakám. Možno ho ešte budem musieť čakať niekoľko hodín. A chcelo by sa mi už skorej vidieť Hollého. 

Slovák, čo ma viedol sem, rozprával mi o ňom mnoho: ,Takého kňaza ani medzi tisícimi nenájdeš, takého dobrého človeka ani na celom svete niet; od nikoho nič nepýta – ani desiatky, ani za pochovanie alebo sobášenie, čo dajú, to vezme, a sám porozdáva všetkým, preto je aj chudobný. Ale on na to ani nemyslí; už mu dávali aj lepšie fary, chceli ho spraviť kanonikom – nechce, chce aj umrieť v Maduniciach. A piesne ako skladá, hej…ʻ

Sediac s kuchárkou, vypytoval som sa jej o Hollom, a k jej rozprávaniu pridávali svoje poznámky dievčatá-slúžky a všetky to isté.

Na hospodárstvo on nemyslí, všetko necháva na kuchárku (…). So ženskými hovorí iba vtedy, keď je to nevyhnutné, a hovoriac nikdy nepozrie hore. Ba aj so samými chlapmi hovorieva tak, že zriedkavo pozrie na nich. Všetci v okolí, aj kňazi a zemani, ho milujú, želali by si ho vidieť častejšie, ale on nemá rád spoločnosť a vychodí zo svojich Maduníc len v prípade krajnej potreby. Ďalej od Bratislavy ešte nebol.

K večeru kuchárka mu išla postlať posteľ a zavolala ma, aby som si pozrel jeho izby; sú dve: jedna dosť veľká, dosť biedne zariadená, s posteľou pre hosťa, a druhá maličká s policami na knihy, s písacím stolom, s jeho posteľou, nečistá. V tejto druhej vždy sedáva, tu aj obeduje (on iba obedúva, raňajky a večere nepozná). 

,Ale tu je chladno,ʻ povedal som a chcel som ísť na druhú stranu ku kuchárke, keď sa naraz otvoria dvere a v nich zastane vysoká pevná postava.

,Či mám česť vidieť vás, slovutný pán Hollý?ʻ

Dávajúc rozkazy kočišovi, aby poznášal z voza veci, postava mi odpovedala akosi neochotne, a ani sám neviem čo.

No, myslím si, to je nejaký susedný farár, čudný človek; i hovorím mu: ,Vy ste iste tiež chceli vidieť Hollého, ale nie je doma a možno sa vráti ešte neskoro z Trnavy.ʻ

Postava sa obrátila ku mne a opytuje sa: ,A vy potrebujete na dačo Hollého?ʻ

,Ó, áno, ja by som šiel na koniec sveta, aby som ho len uvidel.ʻ

,A odkiaľ ste?ʻ

,Som ruský cestovateľ.ʻ

(…)“

Vracajúc sa zo štúdií z nemeckého mesta Halle vykonal „národnú púť“ za J. Hollým do Maduníc mladý Ľudovít Štúr. Stretnutie so slovenským básnickým velikánom zvečnil v cestopisnej črte Cesta po Považí a sugestívnu atmosféru prírodnej scenérie, ktorej dominuje hlohovský vrch Gábor a ktorá tvorila spolu s vážskou nivou kulisu prírodnej panorámy madunického okolia vložil do selanky Jaromír a Květoň, kde prvý menovaný je J. Hollý a druhý Ľ. Štúr:

Líbý jest mi večer, kdy na Gáboře hasne ve září, 

libý šum mi boru tichnoucí, než všem milejším,

když ti sedím po boku zpěvy neb slovy tvými okouzlen.

Živelné pohromy navštevovali J. Hollého často a neboli to len povodne, ktoré i v Maduniciach zažil v hojnejšom počte. Život mu strpčovalo i vyčíňanie búrok či ohňa. Dozvedáme sa o nich zo zachovanej korešpondencie. V liste Jurajovi Palkovičovi zo septembra 1826 píše J. Hollý, že búrka (kamenec) pobila vinohrady „na kvas“ v chotári obce Svätý Peter zvanom Tri hory. Medzi nimi bol aj jeho malý „vinohrádek“. Osudným sa stal básnikovi požiar madunickej fary v roku 1843. Krátko opatroval na zraku zraneného J. Hollého Jozef Blásy, budúci významný hlohovský dekan a člen mladšej bernolákovskej generácie, autor niekoľkých duchovných piesní či kázne, ktorú kázal pri posvätení chrámu vo Ostrihome 31. augusta 1856. V čase, keď sa  J. Hollý liečil ešte v Maduniciach zo zranení požiarom, dostal ponuky na iné pôsobiská – medzi nimi aj Hlohovec či Koplotovce (ale aj iné fary, ktorým boli patróni Erdődyovci). Nakoniec prežil posledné roky života na Dobrej Vode, kde aj 14. apríla 1849 zomrel. 

J. Hollý bol osobným priateľom členov rodiny Kochanovských z blízkych Koplotoviec. Z Maduníc často navštevoval ich sídlo prebrodením rieky alebo preplávaním na kompe a v pokoji jednej z bášt renesančného kaštieľa skladal svoje básne. Edvardovi a Ambrušovi Kochanovským venoval aj oslavné ódy (Na včelín Edvarda Kochanovského, Na Ambruša Kochanovského). 

Pôsobenie J. Hollého v hlohovskom regióne významne prispelo k zviditeľneniu kraja na literárnej mape Slovenska i v národnoobrodzovacích procesoch. V našom meste si ho pripomíname pamätníkom v miestach dnes už nejestvujúcej budovy starej fary v Podzámskej ulici. 

Fotografie:

Obr. 01: Portrét Jána Hollého od českého ilustrátora a maliara Jana Vilímka. 

Obr. 02: Budova starej hlohovskej fary v Podzámskej ulici (foto: Vlastivedné múzeum v Hlohovci).

Obr. 03: Pamätník Jánovi Hollému na mieste starej fary, ktorý bol slávnostne odhalený pri príležitosti 200-tého výročia jeho narodenia v roku 1985 (foto: Erik Knotek ml.).

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here