S Matúšom Jurčíkom sa poznám nejaký ten rôčik, preto celý rozhovor budem viesť v osobnejšom duchu, čo sa prejaví najmä tým, že si budeme počas neho tykať. Matúš je mladý, mimoriadne pracovitý umelec, ktorý vás zaujme nielen svojou tvorbou, ale v momente keď sa usadí a začne rozprávať, aj hĺbkou myšlienok a schopnosťou invenčne uvažovať nad umením, čo sa prejavuje aj v jeho spôsobe života. S Matúšom som sa dohodol, že sa pozhovárame po podujatí, ktoré prvýkrát predstavilo jeho nový hlohovský ateliér 2sto10. Rozprávame sa, kde inde, ako práve na mieste, kde vznikajú jeho diela.
Matúš, poďme zrejme netradične od konca. Pred mesiacom, v piatok 26. 7., sa odohralo v priestoroch ČIL:zóny v Hlohovci zaujímavé podujatie, v ktorom si dôležitú úlohu hral najmä ty. Povedz nám o tom niečo viac. O čo išlo, kto sa podujatia zúčastnil a ako prebiehalo.
Najprv by som povedal, že o takomto rozhovore som sníval, no myslel som si, že ho budem riešiť až o nejakých 40 rokov, keď budem známy umelec (smiech). Som však veľmi rád, že si prišiel a môžeme sa porozprávať. Aby som sa dostal k tvojej otázke… Bolo to v prvom rade otvorenie ateliéru a snaha dať vedieť verejnosti, že tu takýto priestor je. Nie je to úplne o súkromnej aktivite, aj keď primárne je. Hoci priestory ateliéru ešte nie sú dokončené, rád v ňom privítam ľudí, ktorí majú záujem o umenie, budú si chcieť niečo vytvoriť či sa len porozprávať o umení. Išlo aj o to prezentovať nielen ateliér, ale aj ČIL:zónu. Zavolal som si sem veľa kamošov, ktorí mi pomáhali nielen s prípravou podujatia, ale aj so zariadením ateliéru. Grilovali sme tu, rozprávali sa, prišli sem hlohovskí hudobníci, zahrali sme si dobrú hudbu. Urobili sme si pohodový, pekný večer spojený s kultúrou.
Chcel by som však povedať aj pár slov o tom, ako to celé začalo. Najprv som mal malý ateliér v Nitre, kde som študoval na univerzite. Ako som ukončil školu, už nemalo pre mňa veľmi zmysel tráviť čas v Nitre a išlo to všetko skôr do mínusu. Vždy keď som tam v tom čase pricestoval, tak som si tam skôr oddýchol, stretol sa s kamošmi, než tvoril. Mal som to ako únik od všetkého navôkol. Keď mi vypršala nájomná zmluva, musel som si presťahovať veci a premýšľal som, kde by som mohol pokračovať. V tejto veci mi pomohla kamarátka a výtvarníčka Naďa Kvasňovská, ktorá mi dala echo, že tu v ČIL:zóne je nejaký priestor. Najprv som si nasťahoval veci na poschodie do prázdnej miestnosti a postupne som si pripravoval tento priestor, v ktorom sa teraz nachádzame. Diskutoval som aj s pani riaditeľkou Mestského kultúrneho centra Luciou Loskotovou a rozprávali sme sa o tom, ako by som sa mohol prostredníctvom svojej výtvarnej činnosti zapojiť do kultúrnych aktivít v meste. Tu by som rád povedal, že mám pár okamihov vo svojom živote, keď som pocítil, že krok či vec, ktorú som urobil, je naozaj dobrá. Bolo to aj v prípade ateliéru v Nitre, ktorý som si, ešte keď som ho nemal, dopredu vysníval, že to bude na Mostnej ulici, že budem mať pekný výhľad – nakoniec to bolo ešte lepšie, ako moje predstavy.
A aj teraz v prípade Hlohovca som mal ten istý opakujúci sa pocitový moment. Keď som sa s Luciou Loskotovou rozprával, tak som bol nadšený. Ateliér tu má aj Naďa, toto miesto kultúrne ožíva a už mám aj celkom presné predstavy o tom, ako sa zapojím do jeho oživenia. Prvýkrát sa to podarilo už toho 26. 7. na otváracom podujatí a už vtedy som to videl pozitívne – môžeme si pustiť hudbu, grilovať a pritom byť v centre meste – jednoducho chillovať.
Ako vidno ČIL:zóna je vhodný priestor pre stretávanie sa mladých s možnosťou prezentovať svoje talenty a realizovať svoje aktivity. Viem, že v plánoch mesta oživiť tento priestor si zainteresovaný aj ty. Aká je tvoja úloha, resp. tvoje predstavy, čo sa vám už podarilo uskutočniť, rozbehnúť, čo plánujete?
Plánujem, aby si ľudia a záujemci mohli prezrieť a vyskúšať môj ateliér. Čo sa týka jeho návštev, tak asi jeden deň v týždni, možno dva – uvidíme, podľa toho, ako budem vyťažený v práci. Zverejním, že sa tu budem zdržiavať napríklad od 16:00 do 20:00 a môže sa tu ktokoľvek zastaviť, pozrieť sa, ako tvorím, ale aj si niečo vyskúšať, dohodnúť sa napríklad na spolupráci. Chcem organizovať aj workshopy. V tejto veci spolupracujem s Mestským kultúrnym centrom a CVČ, prostredníctvom nich budem informovať o workshopoch. Vytvoríme plagáty, zverejníme informáciu na sociálnych sieťach a verím, že ľudia, najmä mladí, prídu. Bude to pre 8 až 10 ľudí. Chcem prezentovať rôzne tvorivé výtvarné techniky, ktoré budem prezentovať a lektorovať nielen ja, ale chcem si pozývať aj svojich priateľov či kolegov.
Zároveň treba povedať, že sa tieto týždne podarilo v Hlohovci sformovať Mládežnícky parlament, ktorého súčasťou som aj ja – myslím, že napreduje rýchlo a dobrým smerom. 28. 8. sa tu v ČIL:zóne prvýkrát predstavili, prezentovali sa verejnosti, diskutovali o svojich plánoch a zámeroch, ukázali prvé nápady. Keď som mladým ukázal, aký priestor majú k dispozícii, boli nadšení, že tu môžu tráviť čas a mať tu stretnutia a je to zároveň pre nich aj bezpečné. ČIL:zóna tu funguje nejaké tri roky, no až teraz sa mi zdá, že začína ožívať. Vždy, keď som mohol, tak som spomenul aj v škole, že tu takéto miesto je. Možno to bude znieť trochu nadnesene, ale mohlo by sa z toho stať niečo podobné ako Nová cvernovka v Bratislave či Arta v Piešťanoch, no bolo by to naše hlohovské – špecifické na náš štýl. Nech sem hlavne chodia mladí, nech diskutujú, bavia sa, spolupracujú a dopĺňajú v svojich rôznorodých aktivitách.
Vráťme sa k tvojej umeleckej činnosti – venuješ sa výtvarnému umeniu a keď sa tak rozhliadam po ateliéri, vidím nielen maľbu, ale aj grafiku, fotografiu, ba i objekty. Priblíž nám, čomu sa venuješ, aké témy spracúvaš, kde nachádzaš inšpiráciu.
Vždy som sa chcel niekomu „rozkecať“ o tom, čo sa mi páči, tak som za túto otázku rád. Odmalička som si niečo kreslil, čarbal, môj brat so sestrou vedeli dobre kresliť, ale nič viac so svojím talentom nerobili. Ako malý som to vždy obdivoval. Mne v škole hovorili už od nižších tried, že viem pekne kresliť a neskôr ma vyzývali, aby som išiel študovať umeleckú školu. Ja som to tak nebral, nevnímal som, že by som na to mal. Predstavoval som si, že na tieto školy sa dostanú iba decká, ktoré vedia dokonale kresliť, majú výbornú techniku. O škole v Hlohovci som sa dozvedel cez kamaráta, ktorého bratranec sem chodil. Upozornil ma na veľa práce a málo voľného času. Ja som to však vyskúšal, podal som si prihlášku sem, no i na iné školy, ale keď som spravil talentové skúšky, skončil som na druhom mieste, tak som na ďalšie prijímačky nešiel. Dokonca, keď som šiel na talentovky, tak som zablúdil, ale nakoniec som to stihol.
Pre mňa to bolo niečo úplne nové, nikdy som nechodil na ZUŠ-ku, nevedel som, aké ceruzky kedy používať, ako funguje plastická guma atď. Nevedel som, čo od školy očakávať, ale už v prvom ročníku ma to neuveriteľne chytilo. Grafika, dejiny umenia – to všetko mi otváralo nové obzory a rád som sa to učil. Vo vyšších ročníkoch ma to úplne pohltilo. Druhí si míňali peniaze na rôzne zábavky a ja som si kupoval papiere, farby, grafické veci. Už počas strednej školy som si predstavoval, že by som sa linorytu venoval, robil sútlače, napríklad monotypia ma veľmi fascinuje. V rôznych technikách, ktoré ma zaujali, sa dá ísť naozaj do hĺbky a baví ma skúšať možnosti a spôsoby realizácie týchto techník. Dnes, v čase internetu, pozrieš na Instagram a máš tam stovky umelcov so stovkami techník. Ťažko je vytvoriť už niečo nové, ale tam kde vidím priestor, je tvoriť zvolenými technikami dôsledne a svojsky, vytvoriť si umelecký rukopis. Som rád, keď už len do svojho okolia prinášam niečo iné, keď obohacujem ľudí.
Bavia ma prieniky medzi technikami a hlavne to, že si môžem vyskúšať všetko. Pre mňa by bolo hriechom nevyskúšať nejakú techniku, keď môžem a možno objavím niečo nové. Už na strednej som sa divil študentom, keď povedali, že ja som fotograf a prečo by som sa mal venovať aj niečomu inému. A mňa zaujíma práve spôsob komunikácie a kombinovania viacerých techník. Možno som mal v tomto zmysle otvorenú myseľ už na strednej škole.
Najčastejšie pracujem s grafikou, maľbou a fotografiou. Často fotím iba kvôli tomu, že to vidím ako výstup pre budúcu grafiku, ale uvedomil som si počas Kochanovej výstavy v SNG, že veď ja môžem vystavovať aj moje fotografie – nemusí to byť iba základ pre grafiku, ale aj sama o sebe môže predstavovať dielo. Dva-tri roky dozadu som začal fotiť analógovú fotografiu – a nie je to o tom, že je to trend, ale baví ma napríklad zrnitosť analógovej fotky a rôzne iné jej vizuálne špecifiká. Hneď po strednej škole som si zadovážil lis, aby som mohol pracovať s grafikou sám. Cez grafiku sa dá prechádzať aj do objektov. V mojom prípade to vyplynulo celkom prirodzene. Robím grafiku a chcel som akoby vyjsť do priestoru, do nejakého objektu – napr. aj textília, keď visí v priestore, už to môžeme považovať za objekt. Inšpiráciu čerpám zo všetkého navôkol, dôležité je pre mňa, aby to prirodzene zo mňa išlo, aby to bolo autentické, vždy reflektovať okolie okolo mňa. Napríklad, keď som mal fázu študentského života a boli sme často v baroch a vonku, tak inšpirácia vychádzala práve z týchto situácií.
Ako sa hromadia veci a zážitky, tak sa z toho dá vychádzať. To mi vraveli aj na vysokej škole, aby sme sa rozhliadli okolo seba, že práve tam sa nachádza materiál, z ktorého môžeme čerpať. Prirodzeným sa teda pre mňa stalo to, že pracujem s tým, čo mám okolo seba.
Keď som študoval a videl som nejakú stavbu s nepotrebným materiálom, tak som si vzal odtiaľ nejaké veci a pracoval s nimi. Bavila ma farebnosť, štruktúra, skúšal som nové kompozície. Kombinoval som tie výtvory s grafikou a maľbou. Inšpiráciou je napríklad i príroda a tiež aj žena – netreba na ne zabúdať. Vždy som túžil mať skicár, chodiť po meste, prírode a skicovať si doň. Tak som si ho kúpil, no nekreslím si tam. Tlačím si tam grafiky a potom chcem písať nejaké moje myšlienky do vzniknutých grafických štruktúr.
Tvoj umelecký rukopis je špecifický. Nejaký ten rôčik už poznám tvoju tvorbu, tak môžem povedať, že si profiluješ vlastný umelecký štýl. Napriek tomu sa chcem spýtať, ktorí z umelcov ťa inšpirujú a z akého dôvodu?
Pre mňa je v umeleckom svete dôležitá pokora, mám rád umelcov, ktorí sú pri zemi. Mojimi obľúbencami sú Banksy a v súvislosti s ním hlavne to, že som vyrastal v prostredí tej subkultúry, ktorú reprezentujú jeho diela. Dokonca, keď predal jeden zo svojich najikonickejších obrazov a v momente odklepnutia ceny kupcovi na aukcii sa samovoľne začal cez rám, v ktorom bol umiestnený, skartovať, som si povedal, že o tomto chcem písať záverečnú prácu v škole. A školiteľka mi to povolila. V práci som sa venoval sebadeštrukčnému umeniu. Našiel som zaujímavých umelcov ako napríklad Nemca Gustava Metzgera, ktorý kyselinou rozpúšťal plátno, aby poukazoval na nezmyselnosť holokaustu. On sám bol žid, preto sa ho to bytostne dotýkalo. Ďalej to bol Lucio Fontana, ktorý pracuje s rýpaním do plátna. Zamýšľal som sa v práci nad aktom deštrukcie – či to bol tvorivý proces, alebo výsledok práce. Nemecký umelec Wolf Vostell sa pridal tiež svojou tvorbou k sebadeštruktívnemu, resp. autodeštruktívnemu umeniu. Písal som aj o Jeanovi Tinguelym, ktorý pracoval s kinetickým umením, kde rozpohyboval kolos rôznych vecí. Ten sa po čase rozpadol a zničil. Napokon som do práce zaradil aj Michaela Landyho, ktorý vytvoril pracovnú linku, prostredníctvom ktorej zničil celý svoj majetok, jednoducho vymazal celú svoju identitu. Zostalo mu iba to, čo mal na sebe, vrecia odpadu a katalóg vecí, ktoré zničil. To sú autori, o ktorých som písal.
Medzi tých, ktorých mám rád, patrí okrem Banksyho nemecký, stále žijúci maliar Gerhard Richter. prezývaný aj Picasso súčasnosti . Na ňom sa mi páči to, že netvorí stále rovnakým spôsobom – mal obdobie, kedy sa venoval realistickej maľbe, abstraktnej maľbe, tvoril inštalácie zo skla, potom prešiel až do úplných abstraktov, keď roztieral obrovské masy farby. To je pre mňa práve to fascinujúce. O umení povedal niečo v zmysle, že je to ako oblečenie. Vyberáme si rôzne štýly, a tak sa dokážeme istým spôsobom zamaskovať. A on to robí, skúša rôzne veci. Keď je majster v maľbe, tak ho to prestane baviť a posúva sa ďalej.
Ďalším obľúbencom je práve Pablo Picasso. Jeho maľby sa mi nikdy nepáčili vizuálne, ale považujem ho za jedného z géniov umenia, pretože tiež používa dekonštrukciu, prišiel s niečím iným, objavným. To, ako sa aj ja snažím tvoriť veci, má pôvodný koreň práve u Picassa. Začalo to jeho Avignonskými slečnami – tvoril postavu z rôznych uhlov pohľadu naraz – niečomu zmeníš tvar, nezmeníš jeho funkciu, niečo zahmlíš, niečo priznáš a spolu to funguje prekvapujúco dobre. Nazvime to dekonštrukciou, podobne ako o tom hovorí Derrida. Mám rád aj futuristov a ich industriál, hluk, dynamiku, pohyb… Tieto veci sa snažím riešiť aj vo fotografii – zachytiť moment v pohybe. Preto ma baví fotografovanie. Zvečniť moment okolo seba a pozrieť si ho neskôr. K spomínanej trojici priraďme opäť nemeckého umelca Anselma Kiefera, pretože vytvára to, čo chcem robiť, vkladať do malieb predmety a štruktúry. Tvorí obrovské diela. Páči sa mi na ňom vrstvenie rôznych materiálov či tvorba štruktúr. Obrovskou inšpiráciou je pre mňa ešte Robert Rauschenberg. Pri pozeraní jeho diel som si pomyslel: „Veď ja som jeho syn, včera som skúšal niečo podobné“. Napokon do skupiny mojich obľúbencov patrí aj Jean-Michel Basquiat – vizuálne sa mi páčia jeho štylizované obrazy s podtónom etnickej subkultúry a že je to spojené so vznikom subkultúry grafity a New Yorkom 80. rokov – to je to, čo milujem na tom druhu umenia.
Pochádzaš z vidieckeho prostredia, no študoval si v mestách – menšom a väčšom a potom si sa vrátil do toho menšieho. Baví ťa vidiecka príroda, alebo tá „mestská“?
Príroda je síce zdrojom krásy, ale mňa fascinuje aj tzv. estetika škaredosti, zaujíma ma každá ošarpaná rozvodná skriňa, hrdzavé povrchy, štruktúry. Mestský priestor, ktorý je poznačený zubom času a vplyvom prírody – to prelínanie ma naozaj baví. Priťahuje ma vizualita práve mestského priestoru. Nechce sa mi zobrazovať nejaké ľúbivé kompozície prírodnej scenérie, ale charakterizuje ma skôr sústredenie sa na niečo nevábne, špinavé, zájdené, nepekné.
Nemám rad čistý sterilný minimalistický priestor. Mám rád priestor plný rôznej hmoty, rôznej konzistencie, nech obsahuje knihy, platne, látky, nábytky, všetko. Vyrastal som vždy v prostredí so štruktúrou – ruchy, premeny, farebnosť, industriálnosť atď.
Rozhodol si sa umeleckú tvorbu aj študovať, máš za sebou strednú i vysokú školu tohto zamerania. Čo ti dali štúdiá, kam ťa posunuli a za čo si im vďačný?
Stredná škola mi dala najlepší základ nielen v odbornej príprave, čo sa týka rôznych predmetov, ale aj hodnotovo do života ma veľmi posunula. Naznačila mi princíp, ako mám žiť – robiť niečo, čo ma zaujíma, baví, napĺňa, i keď nebudú z toho peniaze hneď alebo nikdy. Na konci života si však chcem povedať, že som ho prežil dobre a je jedno, či som bol dobre finančne zabezpečený. Mať všetkého tak akurát, aby bol človek spokojný a mohol by som konštatovať, že to bolo dobré a bavilo ma to. Byť spokojný a k tomu robiť veci, ktoré ma napĺňajú. Mám skúsenosť, že keď je dlho človeku dobre, tak prídu veci, ktoré ho trochu zrazia na zem. Nie je samozrejmosťou mať spokojný život a mať sa dobre.
Počas strednej školy som sa zamýšľal a sledoval ľudí, ktorí sa sťažujú. Preto som si dal vytetovať aj slovíčko „keby“ a chcel som spracovať jednu publikáciu s názvom „keby“. Sledoval som teda, ako komentujú rôzne situácie a vinu hádzali na iných. Bol som tichý pozorovateľ ich výhovoriek. Vtedy som nebol v kolektíve taký výrazný, veľa som čítal a počúval hudbu. Teda aj mňa v živote uzemnilo niekoľko situácií a snažím sa z nich poučiť sa do budúcna.
Keď som prišiel na výšku, tak si myslím, že som mal trochu náskok pred inými, keďže som mal aj stredoškolskú výtvarnú prípravu na rozdiel od mnohých mojich spolužiakov. Vybral som si estetiku v kombinácii s výtvarnou výchovou. Pokračoval som v stretávaní sa s ľuďmi, ktorí ma nasmerovali na správnu cestu, naučil som sa vnímať lepšie hodnotovo umenie. Na strednej som spoznal všetky techniky, na výške som vedel, kedy a ako to použiť, ale keďže som mal dobrú prípravu, tak som bol zorientovaný aj v iných druhoch umenia, nielen vo vizuálnom. Vnímal som to naozaj komplexne, mám rád rôzne umelecké prejavy.
Hoci si vysokoškolské lavice i ateliéry opustil, školstvo sa stalo nateraz tvojím zamestnaním. Prezraď nám, kde pracuješ a čomu sa venuješ so svojimi žiakmi. Majú o výtvarné umenie záujem? Ako sa s nimi pracuje, treba ich motivovať, alebo svoj talent dokážu prejaviť spontánne?
Učím na ŠUP v Hlohovci. Pani riaditeľka chcela mladý tím ľudí, potrebovala vyplniť nejaké miesta a vzala troch nových mladých pedagógov. Mal som pred touto výzvou naozaj veľký rešpekt. Zo začiatku som pracoval na polovičný úväzok, čo mi vyhovovalo. Mal som aj čas pre seba a mohol sa zodpovedne pripravovať na ukončenie štúdia na vysokej škole a vyučovanie. So študentmi som si celkom sadol.
Všetkým veciam som sa logicky učil, ako stihnúť učivo, čo všetko povedať, ukázať. Študenti sú rôzni, niektorým sa nechce, iní sú veľmi šikovní a môžem povedať, že sú tam aj takí, ktorí vedia oveľa viac než ja, keď som nastupoval na strednú školu. Odučil som si prvý rok, prešiel som si viacerými odbornými predmetmi, čo sa týkajú fotografickej tvorby a grafického dizajn. Študenti, ktorých som učil, majú záujem o výtvarné umenie. Celkovo je ŠUP-ka na veľmi dobrej úrovni a bol by som rád, keby o tom vedeli v celom kraji. Málo sa o tom vie. Vždy, keď som o tom vravel, tak ľudia netušili, že v Hlohovci máme takýto odbor. Mne stredná škola dala skvelý základ a vždy som šíril jej dobré meno.
Na výške som v prvom ročníku mal celkom prehľad a práve vďaka strednej škole som sa rýchlo zorientoval. Výšku som si užil, boli to pekné roky.
S tvojou tvorbou sme sa mohli stretnúť na viacerých výstavách, ale napríklad sa venuješ aj knižnej ilustrácií – nie však typickej. Priblíž nám túto časť svojej tvorby a vystavovateľskej činnosti – kde všade sme mohli už vidieť tvoje diela a čo pripravuješ do budúcna?
Na prvú výstavu ma pozvala Nadežda Kvasňovská sem do Hlohovca. Dovtedy som sa neodvážil pomyslieť na niečo také. S Naďou sme sa spoznali cez Instagram, hoci sme chodili na rovnakú školu. Bola vyššie o dva ročníky.
V SNG odfotila jeden citát, ktorý zverejnila na sieťach a ja som si ten istý citát odfotil skôr, tak som napísal, že: „hlohovská škola sa nezaprie“. Tak sme sa spoznali a začali komunikovať. Ju neskôr napadlo spoločne vystavovať a mne nebolo treba viac. Bol som veľmi namotivovaný. Vtedy som veľa fotil, mal som dosť materiálu, tak sme urobili spoločný projekt v KinoGalérii tu v Hlohovci.
Zapáčilo sa nám to a povedali sme si, že urobíme pokračovanie, ktoré sme realizovali v Nitre v kreatívnom priestore Domof Creativity. V Nitre som študoval, tak sme to tam zrealizovali. Potom sa to začalo rozvíjať aj na vysokej škole. V Starom divadle v Nitre sme mali spoločnú výstavu so študentami univerzity UKF a potom v piešťanskej Arte, kde mal každý k dispozícii svoju vlastnú miestnosť. Volalo sa to „Deň čo deň”. Snažili sme sa každodennú banalitu stvárniť umelecky. Všetci sme k tomu mali akoby performance, znázorňujúcu našu dennú rutinu.
Aktuálne neplánujem výstavu, ale chcel by som jednu samostatnú väčšiu výstavu – ideálne by to bolo v nejakých industriálnych priestoroch. Prispôsobiť práce site specific interiéru. keďže ma zaujímajú témy týkajúce sa stavieb. Veľmi sa mi páči napríklad Elektrárňa Piešťany.
Ešte na strednej škole sme robili projekt, ktorý sa týkal knižnej ilustrácie a na výške sme mali zážitkovú interpretáciu s prof. Plesníkom a mohli sme interpretovať akékoľvek dielo. Mal som hotové aj spomínané ilustrácie, hral som sa aj s typografiou, čiže mal som hotové štyri ilustrácie s textom. Najprv som naberal odvahu prezentovať svoju prácu, keď som počúval svojich spolužiakov na hodine. Hanbil som sa, ale veľmi som sa chcel rozrozprávať o svojich veciach. Nakoniec som sa rozhodol – chcel som sa nejako odprezentovať. Vysvetľoval som, čo to pre mňa znamená. Inak aj v tej skupine študentov estetiky som bol akýsi zjav, lebo všetci pôsobili veľmi umelecky a ja som mal tepláky, mikinu a bolo to veľmi street – možno si mysleli, že čo tu robím. U nás v dedine v Pate som sa pre svoje záľuby aj odčlenil od mladých, všetci fajčili, poflakovali sa, čo ma nebavilo. Keď som šiel na strednú, tak som chodil sám do Hlohovca, odišiel som tak od nich a tento príbeh som vysvetľoval na hodine. Na záver prezentácie som povedal citát: „Život chcem mať hlbší, ako jamu do ktorej ma vložia.“ Profesor Plesník po mojom výstupe zatlieskal a pochválil mi ilustrácie, že sú veľmi vkusné. Bol som naozaj veľmi rád, že som sa na to odvážil a že som sa ukázal. Dva mesiace na to ma oslovil s prosbou, že potrebuje vytvoriť obálku knihy. Vydarilo sa to a odvtedy sme spolupracovali viackrát. Zatiaľ sú to štyri knihy a myslím, že nie posledné.
Po ukončení vysokoškolského štúdia si sa rozhodol presťahovať svoj ateliér do Hlohovca. Je pre teba toto mesto niečím zaujímavé? Máš k nemu špeciálny vzťah? Ako vnímaš Hlohovec a blízky región pre potenciál rozvoja a prezentácie výtvarného umenia?
Vzťah k Hlohovcu mám kladný, mám to tu rád, poznám tu ľudí, študoval som tu, prišla príležitosť tu učiť a mať tu ateliér. Všetky okolnosti spolu hrali. Chcel by som to tu však oživiť, čo sa týka umenia, najmä toho mladého. Nie je tu až tak známe. Bol som nadšený ľuďmi, ktorí po meste robili napríklad street art, sprejovali. Hovorím si, ako robia, ako makajú, ale zrazu prestali, nastúpili do práce a už sa tomu tak intenzívne nevenovali. Zistil som, že mňa to drží stále, možno som bol tomu ochotný obetovať viac, a preto ma potešila možnosť, mať tu ateliér. V Nitre to bolo tak, že som si zarábal na stavbách, aby som mohol prevádzkovať svoj ateliér, aby som tam mohol tráviť čas, cítil som, že som v meste, že som akoby blízko diania. U nás v Pate som už ani nechodieval von, moje kroky viedli buď do Serede alebo do Nitry. V Nitre som si vybudoval dobrú komunitu ľudí, bavilo ma tam chodiť aj iba tak. Sadol som na autobus do ateliéru, tvoril som, upratoval som si tam, potom som šiel do jedného, druhého baru, navštevoval som kamošov, prešiel som sa po meste, išiel som si zabehať. Bol som mestský človek. Ten prechod do Hlohovca po skončení školy bol prirodzený aj tým, že tu mám prácu a poznám tu ľudí. Napriek tomu, že je v Nitre viac príležitostí, chcem, aby sa takéto veci postupne naštartovali aj v Hlohovci a chcem tomu pomôcť. V Nitre som mal ateliér pre seba a kamošov a teraz v Hlohovci to je tak tiež. Ale navyše je to aj pre ľudí. Budem rád, ak sa tu budú pohybovať a zaujímať sa o to, čo sa tu deje.
zhováral sa Marián Kamenčík
Mgr. Matúš Jurčík (1998), vyštudoval ŠUP v Hlohovci v odbore propagačná grafika. Nedávno doštudoval UKF v Nitre na katedre Výtvarnej tvorby a výchovy v odbore Učiteľstvo výtvarného umenia v kombinácii s Estetickou výchovou (ÚLUK- Ústav literárno-umeleckej komunikácie). Od minulého roka učí na ŠUP v Hlohovci odborné umelecké predmety. Venuje sa výtvarnému umeniu. Realizoval niekoľko kolektívnych i individuálnych výstav v Hlohovci, Nitre a Piešťanoch.
