Učiteľ s gitarou a tvorivým perom v ruke

Stretávam ho na ceste do Spojenej školy na Nerudovej ulici v Hlohovci, kde učí slovenský jazyk a dejepis, občas ho vidím s gitarou na pleci, keď ide na skúšku alebo na vystúpenie. No najväčšiu radosť na jeho tvári vidím, keď ho stretnem na prechádzke s rodinou. Hovorím o PhDr. Stanislavovi Kamenčíkovi, ktorého som požiadala, aby čitateľom Hlohovského žurnálu porozprával o tom, čo napĺňa jeho život radosťou, čo ho teší. A Stanko súhlasil.

Stanko, pamätáš si, ako sme sa my dvaja zoznámili? Ako dlho sa poznáme?

Myslím, že to bolo v období, keď som študoval na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Navštevoval som našu mestskú knižnicu, kde som vyhľadával najmä študijnú literatúru, no vždy ma to tiahlo k slovu a umeniu. Spomínam si na našu prvú spoluprácu, keď som bol v roku 2009 pozvaný mestskou knižnicou na podujatie Všetko je v poézii, na ktorom som mal možnosť hrať pre básnika Ivana Štrpku. Jeho tvorbu mám nesmierne rád, je pre mňa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Podobných podujatí začalo pribúdať a v priebehu nasledujúcich rokov som mal práve vďaka tebe možnosť stretnúť sa s mnohými osobnosťami, ktoré som dovtedy obdivoval iba z kníh (napr. J. Štrasser, P. Rankov, Z. Cigánová, M. Haugová, P. Vilikovský a ďalší).

Súčasne som sa viac začal zaujímať o kultúrne dianie v Hlohovci, najmä vďaka môjmu bratovi Marošovi, ktorý bol v tom čase už členom o. z. Ex Libris Ad Personam Hlohovec (ELAP). A takto som sa dostal do spoločnosti skvelých rozhľadených ľudí, ktorým záleží na kultúrnom rozvoji nášho mesta. Zvlášť chcem poďakovať Ferkovi Bojničanovi, ktorý mi otvoril dvere do sveta kresleného humoru a sprostredkoval mi kontakt na karikaturistu Stana Kochana, s ktorým som vytvoril jedinečnú knižku ilustrovaných palindrómov. A taktiež ma zoznámil s Petrom „Puntom“ Remišom, lídrom piešťanskej skupiny Slniečko, s ktorým som mal viackrát možnosť spoločne si zahrať na výstave kresleného humoru Fraštacký tŕň.

Boli to krásne stretnutia a tvoja hudba na nich vždy vytvárala veľmi príjemnú atmosféru. Nehrával si len sám, občas hral s tebou Jules Selnekovič, inokedy Janko Střelec a ďalší. Zo mňa sa stala vaša fanúšička. Chodila som na vaše koncerty, favoritom boli predvianočné OPEN MIC, kde som spoznala mnohých hlohovských hudobníkov či kapely. Aj kapelu Standard & Komrades.

Ďakujeme za priazeň! Práve na jednom zo spomínaných OPEN MIC-ov, na Vianoce 2008, som sa odvážil neplánovane vystúpiť. Bolo to moje prvé hudobné vystúpenie. Zahral som tri vlastné piesne a reakcia publika bola fantastická, čo ma motivovalo k ďalšej tvorbe. Vzápätí ma oslovil Jules, ktorý ma na nasledujúcich koncertoch sprevádzal na elektrickej gitare a perkusie. Neskôr sa k nám pridal Janko na klávesoch. Takto v trojici sme prvý raz koncertovali v roku 2012 ako predkapela kultovej brnianskej skupiny Ty syčáci. Neskôr sme sa rozrástli o ďalších dvoch členov a príležitostne koncertujeme pod názvom Standard & Komrades. Hráme piesne, ktorých som autorom, chalani vytvárajú hudobné aranžmány a dávajú skladbám výslednú podobu. Žánrovo by som našu hudbu nazval ako „poetický folk-rock“. Opäť som mal raz šťastie, pretože ma obklopili nesmierne talentovaní a umelecky obohacujúci ľudia, pričom ja sám nepoznám ani len noty.

Síce tradícia koncertov OPEN MIC nepretrvala, no rád spomínam na toto obdobie, pretože tu existovala platforma, ktorá dávala možnosť zahrať si amatérskym kapelám i profesionálom. Dodnes pretrvávajú priateľstvá a spolupráca medzi hlohovskými hudobníkmi, čo ma už dlhší čas vedie k myšlienke zaznamenať hudobný život nášho mesta do knižnej podoby. facebook.com/standardkomrades

Hovorme chvíľu o tvojej hudobnej tvorbe. Platí, že tvoje piesne sú tvoje doslova a do písmena? Najprv zložíš text, potom ho zhudobníš a napokon si ho aj zahráš?

Áno, presne tak. Poväčšine najprv vznikne text, následne chytím gitaru a hľadám správnu hudobnú náladu, ktorá by sa k textu hodila. Keď som začínal tvoriť (prvé piesne som napísal v roku 2006), nebolo pre mňa nič nezvyčajné vyprodukovať za pár minút text i hudbu. Keď je človek mladší, je plný všakovakých myšlienok, ktoré sa derú na povrch a je ich treba nejakým spôsobom umelecky zhmotniť. Priznám sa, že dnes mi to až tak ľahko nejde. Snažím sa, aby moje texty neboli prvoplánové „popové jednohubky“. Mali by to byť skôr zhudobnené básne, nad ktorými budete premýšľať ešte dlho po návšteve nášho koncertu, a to isté sa snažím prepašovať aj do hudby.

Viacero piesní som dokonca napísal na želanie mojich blízkych (napr. svadobné alebo narodeninové piesne), či pre určité príležitosti, ako napr. pieseň Vzduchoplavec pri odhalení pamätnej tabule Járovi Cimrmanovi na Šianci nad Hlohovcom, alebo Pokľakni k studničke k rovnomennému pamätníčku z výprav škôlkarov za hlohovskými studničkami či pieseň Slovohrad pri uvedení detskej knižôčky autorky Janky Štefánie Kuzmovej a výtvarníčky Radky Hrabovskej. No nevyhýbam sa ani skladaniu hudby k textom iných autorov. Ešte v tínedžerskom veku som začínal zhudobňovaním satirických básni Petra Petišku, v čase vysokoškolského štúdia to bola báseň Laca Novomeského Malé jesenné plátno a pred pár rokmi som pri príležitosti spomienky na básnika Jána Šimonoviča zhudobnil cyklus štyroch ročných období z jeho básnickej zbierky Zo strieborného rázcestia.

Špeciálnu záľubu mám v zhudobňovaní historických textov, ktoré mi vždy posunie môj brat pred každoročným podujatím Literárne potulky Hlohovcom. Boli to napr. verše o povodni od Pavla Vajaja či časť cestopisu Štefana Pilárika, alebo – ako naposledy – vtipné reklamy Frantu Oudesa.


Svojim piesňam dávaš svojimi slovami hlboký význam, občas veľmi romantický. A vzápätí sa dokážeš s inými slovami bezstarostne a veľmi rád pohrávať. Napríklad tvoriť palindrómy.

Všetko je to práca alebo skôr hra so slovom, vždy s úmyslom vyvolať emóciu u poslucháča alebo čitateľa. Piesňovým textom sa snažím dávať hĺbku, kým v slovných hračkách hľadám pobavenie. Palindrómy ma fascinovali odmalička. Veď ako je možné, že existuje slovo alebo veta, ktorú keď čítame odzadu, dáva rovnaký zmysel? Je v tom čosi záhadné, pre mňa až čarovné. Postupne som zozbieral a povymýšľal stovky palindrómov a túžil som vydať ilustrovanú knižku. Na spoluprácu som oslovil karikaturistu Stana Kochana, ktorého obrázky som si z novín vystrihoval už v detstve. Na naše obojstranné potešenie sa spolupráca podarila, výsledkom čoho bola najprv výstava kreslených komiksov vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci s názvom Veselé dejiny Slovenska ceruzkou Stana Kochana v roku 2018 a o rok neskôr nám vyšla úspešná knižka ilustrovaných palindrómov V elipse spí lev, ktorej bola v roku 2023 venovaná relácia S Literou na rádiu Devín „DO RÁNA ZA NÁROD“. Pridám ešte jeden z vlastnej tvorby, ktorý vystihuje útrapy autora pri tvorbe palindrómu: SAJ ÚMOR DNÍ, LAPÍŠ I PALINDRÓMU JAS. facebook.com/velipsespilev101

Tvoja práca so slovom má v skutku rozmanité podoby. Skúsme sa teraz pozrieť, ako vyzerajú tvoje Výčiny slovenčiny.

Tak sa nazýva moja facebooková stránka, na ktorej uverejňujem vlastné nápady pod pseudonymom Matej Svoreň Bohdanovský (mimochodom, je to meno postavy ľudového vynálezcu z Kochanovej knižky Geniálne slovenské vynálezy), ale i nápady prispievateľov, ktorých sa za 5 rokov nazbieralo bezmála tisíc. Aj vďaka virtuálnemu priestoru som spoznal množstvo zaujímavých a kreatívnych ľudí, s ktorými udržujem kontakt. Moje slovné hračky sú založené na spojení jazyka a obrázku, nazývam to pojmom „slovobraz“ (slovo+obraz). Na túto tému robím prednášky pre verejnosť i pre základné či stredné školy, v ktorých sa venujem úlohe kreativity v učebnom procese, teda hre ako princípu tvorivosti.

O kráse a zvláštnostiach slovenského jazyka som rozprával aj v relácii Rádia Junior s názvom Čo by bolo keby… slovenčina bola iná?, ktorú môžu čitatelia nájsť v archíve Slovenského rozhlasu. facebook.com/vycinyslovenciny

Čo je na papieri, to platí. Aj v dnešnom virtuálnom svete. A ty si sa od istého času začal venovať aj vydavateľskej činnosti, teda aby sa to, čo si napísal ty alebo niekto iný, dostalo na papier, aby to vyšlo v knihe.

Asi pred šiestimi rokmi, keď sme s bratom chceli vydať knižku o hlohovských studničkách, naučil som sa pracovať s grafickým programom. Doposiaľ som graficky pripravil vyše 20 publikácií, medzi ktorými sú najmä knižky vydané pod hlavičkou o. z. ELAP, no spolupracujem napr. aj s vlastivedným múzeom i viacerými regionálnymi autormi a autorkami. Snáď posúdia sami čitatelia, či sa im moje grafické spracovania páčia, no osobne si myslím, že sa mám ešte stále kam posúvať. Obzvlášť som si dal záležať na tvorbe knižky Stana Kochana s názvom Geniálne slovenské vynálezy, ktorá bola vydaná k nedožitým 80. narodeninám autora. Veľmi náročná a zodpovedná bola práca na takmer 800-stranových Dejinách Hlohovca očami kronikára Ferdinanda Spála. No neobyčajný pôžitok mám pri vytváraní grafiky ku knižkám z edície Hybaj do hája od milovníka slova a prírody Juraja Oláha.

Stanko, čitateľom Hlohovského žurnálu si porozprával o tom, čo napĺňa tvoj život radosťou, čo ťa teší. Na záver si si nechal to najdôležitejšie – rodinu.

Rodina je oporným bodom môjho života. S manželkou, ktorá ma v mojich aktivitách podporuje, máme dvoch chlapcov. Tí zatiaľ nekráčajú v mojich šľapajach, ale ani na tom netrvám. Verím, že si v budúcnosti nájdu to, čo ich bude robiť šťastnými. Radi spolu trávime čas prechádzkami, najmä v prírode. V čase pandémie som pre chlapcov nakreslil mapu slovenských strašidiel a každé ráno si na nej našli vždy nové strašidlo, ku ktorému som im vyrozprával strašidelný príbeh. Z príbehov som spravil brožúrku, ktorú si brávame na výlety a po nociach si z nej čítame. Takto nenútene sa ich snažím viesť k literatúre a histórii, ktoré sa stali zároveň mojou profesiou i záľubou.

Čitateľom Hlohovského žurnálu chcem odkázať, aby sme nezabúdali na to, že každý z nás bol kedysi dieťaťom. Aby sme nestrácali hravosť a dokázali sa radovať z maličkostí a z prítomnosti druhého človeka.

Za inšpiratívny rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová

Titulná fotografia: S priateľmi hudobníkmi na spomienkovom koncerte pre Aleša Šveca.

Fotografie: Archív S. Kamenčíka a ELAP, David Urminský, Erik Knotek ml.