Ako parašutista viem veľmi dobre, čo znamená krok do prázdna

Ako malí sme spolu vymýšľali detské huncútstva na dvore u babky v Lieskovanoch na Spiši. Mňa neskôr životné udalosti zaviali do
Hlohovca. Jeho životná cesta viedla za Atlantik do Kanady. Dnes pôsobí môj parťák detských dobrodružstiev bratranec kapitán PaedDr. František Krušinský, SThD. práve v Hlohovci. Je starším kaplánom vojenskej farnosti Ducha Svätého Hlohovec, patriacej pod Ordinariát Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky.

František, mohol by si nám priblížiť, aké premenné spôsobili, že z veselého chlapca, školáka sa stane kňaz, ktorého vysviacka v Spišskej Kapitule je rodinnou udalosťou roka?

Napadá mi pri tejto otázke pieseň od Paľa Hammela. V nej sa spieva: „Už sa chlapec z detstva poberá, už prerástol všetky čiarky na dverách. Už sa chlapec, už sa lúči, už mu vzali zlatý kľúčik. Už sa chlapec, už sa poberá. Už sa chlapec poberá…“

Neobišlo to ani mňa a musel som sa pobrať do sveta dospelých. Vybrať si, čo budem robiť ďalej a zamyslieť sa nad tým, kam povedú moje kroky. V meste Spišská Nová Ves, kde sme vyrastali, nebola núdza o dobrých kňazov. Zaujalo ma to už ako miništranta. Videl som kňazov, ktorí slúžili ľuďom našej farnosti, neúnavne a s veľkým nadšením pracovať pre Boha a ľudí. Toto nadšenie ma akosi začalo priťahovať a viedlo k rozhodnutiu podať si prihlášku do kňazského seminára. Po šesťročnom štúdiu nasledovala vysviacka. Keďže som bol prvým kňazom v rodine, tak sa z toho stala tebou spomínaná udalosť roka.

Ako vyzeralo tvoje kňazské pôsobenie na Slovensku? A ako si sa ocitol v Kanade?

Na Slovensku som pôsobil krátko. Rok som bol kaplánom v meste Kežmarok. Bol to však veľmi dobrý čas. Mnoho som sa naučil od svojich kolegov. Mal som na starosti mládež vo farnosti. Okrem duchovnej formácie sme chodili si zahrať futbal, na zmrzlinu, pizzu, alebo na prechádzky. Pri každej príležitosti bolo možné farníkom niečo duchovné odovzdať, či poradiť.

Moja túžba odísť do zámoria sa objavila už počas štúdia v kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka na Spiškej Kapitule. Stretol som sa s prosbami o službu v zámorí, nakoľko tam bol veľký nedostatok kňazov vo farnostiach. Po nejakom čase sa mi podarilo počas prázdnin navštíviť USA a spoznať situáciu. To ma len utvrdilo, že je to miesto, kam treba ísť pomôcť. A tak vznikla dohoda medzi mojím vtedajším biskupom a mnou, že nejaký čas po vysviacke pôjdem pôsobiť do Ameriky. Ani nie rok po vysviacke bola potreba obsadiť farnosť v Montreale. Začal som sa popri povinnostiach učiť francúzštinu a vylepšovať angličtinu. Po schválení biskupom som odišiel do Kanady.

Najprv to bol Montreal v provincii Quebec. Tam som sa staral o zmiešanú komunitu Slovákov. Boli to rôzne aktivity. Duchovné (pravidelné sv. omše, púte, pobožnosti, vysluhovanie sviatosti…), ale aj mimo farnosti (bowling s farníkmi, pikniky, výroba domácich rezancov…). Boli to aktivity plné utužovania vzťahov a vytvárania jednoty. Z mojej strany aj evanjelizácia prostredníctvom bežných činností.

Moje druhé pôsobisko bola Orillia v provincii Ontário. Mal som tam dvoch kolegov kňazov. Spravovali sme jednu farnosť priamo v meste a ďalšie 3 v okolí. Tu som mal na starosti mládež a začal som navštevovať školy. To tam dovtedy nebolo bežné. Tiež som tam veľa športoval. Aj keď to nebola slovenská komunita, aj tak sa tam našiel jeden Slovák. Pán Alojz Brestovanský. Hudobník, ktorý sa do Orillie nasťahoval, lebo jeho manželka Marta (vzácna maliarka, ktorá namaľovala asi 7000 obrazov v 28 rôznych technikách) chcela študovať a maľovať autora a humoristu, ktorý mal v Orillii svoje letné sídlo. Stephen Butler Leacock teda môže nepriamo za to, že som mal jedného slovenského farníka aj v Orilii.

Ja o nej viem, že viedla nakoniec k ďalšiemu dôležitému rozhodnutiu v tvojom živote a teba čakalo nové mesto. Môžeš nám o tom povedať viac?

Počas môjho pôsobenia v Orilii som mal dosť času na šport. Hrával som futbal za 3 tímy, organizoval som a hral futsal, chodil do fitka a v zime som lyžoval. To sa donieslo vojenským kaplánom, ktorí pôsobili na neďalekej základni. Oslovili ma, či by som nemal záujem posilniť ich rady. Po uvažovaní, skúmaní, čo to obnáša a schválení mojím biskupom som začal proces na vstup do kanadskej armády. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa to.

Boli ľudia, s ktorými si tu pracoval, iní ako na tvojich predošlých pôsobiskách? Alebo môžeme povedať, že ľudská podstata je vlastne dosť univerzálna?

Keď sa ma niekto pýta na porovnanie Kanady a Slovenska, tak odpovedám, že sú rovnaké. Mnohých to prekvapí. Ale je to tak. Krásna krajina je tam i tu. V Kanade ako aj na Slovensku nájdeme dobrých ľudí, ale aj ich opak. Pracovať s ľuďmi je zároveň krásne aj náročné. Moje poslanie je pomáhať a viesť. Nevyberám si, komu pomôžem a komu nie. Tak to bolo a je v každom mojom pôsobisku. Môžem povedať, že všade je vidieť aj vplyv prostredia a kultúrne odlišnosti. Je dôležité, či sa človek vie prispôsobiť a pracovať s tým.

Čím ťa následne oslovila práve kanadská armáda? Aké boli tvoje očakávania?

Vstup do kanadskej armády bola výzva. Bolo nutné splniť mnoho požiadaviek. Potom tam bola samotná práca s vojakmi. To ma zaujalo. Kaplán sa stará nielen o členov armády, ale aj ich rodiny. Je to tam veľmi úzko prepojené. Čo sa mi tam veľmi páčilo bolo, že sa dáva veľký dôraz na tzv. „službu prítomnosti“. Znamená to, že som bol s mne zverenými vojakmi skoro všade. Keď bol čas cvičiť, šiel som s nimi. Keď boli poslaní na zahraničnú misiu, tiež som šiel s nimi. Teda bol som tam, kde boli moji vojaci.

Čo sa týka očakávaní, tak mi bolo jasné ešte pred vstupom, že sa budem musieť učiť úplne novému štýlu práce a prístupu. To sa aj potvrdilo po nástupe. Pracoval som však v skupine s 20 kaplánmi rôznych vierovyznaní. Veľa som sa od nich naučil. Je to úžasné spolupracovať v tíme, kde každý sa snaží, aby vám pomohol stať sa úspešným. Boli sme na najväčšej vojenskej základni v Kanade. Tam pri tých počtoch vojakov by to ani inak nešlo.

Dnes armáda ostala, akurát si opäť na Slovensku so skúsenosťami zo sveta. Ďalší “krok do prázdna” v podobe nového začiatku bol na začiatku pre teba určite výzvou.

Ako parašutista viem veľmi dobre, čo znamená krok do prázdna. Podmienky sa zmenili a ja som začal uvažovať nad návratom na Slovensko. Chcel som však maximálne využiť poznatky a skúsenosti nadobudnuté v Kanade. Po zvažovaní som sa rozhodol, že by bolo vhodné ponúknuť to, čo som získal, v slovenskej armáde. Dohodol som sa s pánom biskupom Rábekom a on mi dal možnosť pôsobiť v Ordinariáte OS SR. Aj tu som sa musel a stále sa učím inému prístupu a práci, ako som bol zvyknutý v Kanade. Niektoré veci potešia a iné zarazia, ale je mi jasné, že je to špecifické pre túto krajinu a prostredie.

Ak prídu náročnejšie situácie, ktoré veci sú pre teba vnútornou oporou? Ktoré činnosti alebo aktivity ti prinášajú radosť?

Počas pôsobenia v kanadskej a slovenskej armáde som prežil chvíle krásne, ale aj ťažké. Krásne bolo, keď sa nám na misii podarilo vyzbierať peniaze a miestnym obyvateľom zabezpečiť to, čo si nemohli sami kúpiť. Radosť a vďačnosť v ich tvárach sa nedá opísať. Nám to však vytvorilo úžasný pocit, že sme mohli niekomu pomôcť. A pri tom stačilo z našej strany tak málo, aby sme urobili pre niekoho tak veľa.

Za všetko ďakujem Bohu, že mi dáva takéto skúsenosti a tiež aj silu ich zvládnuť a múdrosť, aby som vedel poradiť. Okrem duchovna sa snažím aj uvoľniť sa pri športe.

V živote si urobil veľa rozhodnutí, v rámci svojho duchovného pôsobenia si ovplyvnil veľa ľudí. Aké princípy sú pre teba kľúčové?

Na prvom mieste je určite absolútna dôvera Bohu. Je ťažké dôverovať a ešte ťažšie dať úplnú dôveru. V prípade dôvery v Boha som sa nikdy nesklamal. Naopak bol som vždy prekvapený a to milo. Ďalej je to byť dobrým človekom. Ak čakáte, aby ľudia okolo vás boli dobrými, musíte robiť to isté. Aj keď tých princípov je veľa, tak spomeniem už len jeden, ktorý som často počul v kanadskej armáde. „Never give up“ (Nikdy sa nevzdavaj).

Marián Kamenčík je autorom textu Bohém v klietke – Michal Považan a nadrealizmus v Hlohovci. Bol sem preložený zo Spišskej Novej Vsi. Je o hlohovskej etape jeho pôsobenia počas plnenia vojenskej služby. Izolácia od obľúbeného kultúrneho prostredia umeleckej bohémy viedla k jeho pocitu, že Bratislava mu pripadala vzdialená na koniec sveta. Naopak Rudolf Dilong má na Hlohovec veľmi milé spomienky. Ako to máš ty?

Pred návratom z misie som bol poslaný do Hlohovca. Nevedel som, čo mám očakávať. V Kanade to bola základňa s niekoľkými tisíckami vojakov. V Bratislave to bolo o čosi menej. A tu v Hlohovci to je malá základňa.

V Hlohovci som od júna 2024. Je to útvar, kde stála prítomnosť kaplána nebola posledných asi 6 rokov. Chodilo sa sem len zastupovať. Vidím, že potreba tu je aj z prístupu vojakov. Stále je tu záujem o kaplána. Či už je to rozhovor, sv. omša, sv. spoveď atď. Máme veľmi dobrú spoluprácu s pánom veliteľom pplk. Ing. Marekom Ochabom. Stihli sme pred Vianocami zorganizovať zbierku pre ľudí, čo potrebujú pomoc, aby sme aj im spríjemnili Vianoce. Medzi vojakmi sa to stretlo s veľkým záujmom a tak sme potešili viacero rodín a hlavne detí. Teší ma to o to viac, že tento útvar je nesmierne vyťažený. Aj napriek tomu je tu priestor pre kaplána a aktivity.

Čo sa týka samotného mesta, tak je to milé mestečko. Spoznávam tu zaujímavých ľudí, ktorí majú otvorené srdce.

Ďakujem, že si nám dovolil sprevádzať ťa spomienkami na tvoje životné cesty. Prajeme ti ešte veľa dobrých životných rozhodnutí a aby si vždy mal veľa dobrých ľudí okolo seba.

Paula Šilhárová

Fotografie: Archív F. Krušinského Titulná fotografia: Na cvičení v Mississippi.