Významný slovenský básnik Ivan Štrpka sa narodil 30. júna 1944 v Hlohovci. K svojmu rodisku sa vrátil básňou Rovinsko, juhozápad. Z rodného mesta v zbierke básní Rovinsko, juhozápad. Smrť matky, ktorá vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter v roku 1995:
Reže ma v oku. Nazízam
úzkou škárou poštovej schránky. Nebývajú tu už
ani moje prvé spomienky. Okná dokorán
sú zastreté nepreniknuteľnými závesmi. (Len prázdna
stopa po Kristovi slabúčko stále vystupuje
na stene. Ľudia s hviezdou Dávidovou
sú zachránení naveky.) Zvonček je
odpojený. Vnútri tma.
Zo stokrát prefarbenej železnej brány
sa vyhrýza tá istá hrdza. Pod rímsou
okolo domu sa trepoce odkaz
tých, čo zostali vnútri:
girlanda z bezfarebných pásov igelitu, ktorá
má plašiť od návratu sťahovavých
vtákov a moju myseľ – prázdnu, a pritom
plnú nezrozumiteľných dávnych mladých
hlasov hadiacich sa až kdesi na dne čírej, nemej vody.
Na mieste zasklenej verandy večne
zaliatej svetlom je múr. Bolesti
mojich dávnych predkov
prekryla neďaleká továreň na lieky
a blízky cintorín. Aj lipy
zašli do hĺbky a v slnku ženú svoj
rastúci šum dolu priamymi tichými ulicami
k ospalej železničnej stanici.
Kino Úsmev premieta bez zmeny.
A ja mám zrazu nevysvetliteľný
pocit, že všetky náhliace sa okoloidúce
farebné letné tiene dievčat a žien
na krehkých kopýtkach to vyklopkávajú
mne.
Čertovské čary. Môj tieň sa kráti.
Betónové jazierko s fontánou
uprostred námestia je na ústupe,
neuloviteľné červené rybky
zmizli.
Hlboké červené antukové školské
basketbalové ihrisko s temnou
škvárou na dne – na ktorom
mokvá krvou moje dávne koleno –
je stále otvorené. Škľabí sa na mňa
v jame: prázdne peklo bez hlásku.
Všetky rozpálené prázdne chodníky
mi náhle končia pri nohách.
Nepoznám tu ani tvár. Niet s kým
prehodiť slovo, hĺbavo
civiem do roztvorených dverí starých
cukrární a poškuľujem po obnaženom
ovocí. Uprostred pouličného rachotu
zbíjačiek (prehrýzajúcich horúcim asfaltom
cestu telefónnemu káblu, hadiacemu sa
do temnôt, ktoré pre živých aj mŕtvych
pár centimetrov pod mestom skrýva holá zem)
dychtivo režem zrelý melón a rukami
vyjedám jeho teplé krvavočervené vnútro.
Dužina, plná sladkej šťavy a čiernych zrniek
semien, má v suchých ústach zabudnutú
sviežu chuť dávnej chvíle zrodu
prvého úderu a posledného zvonenia
v ringu z dávnych detských výkrikov.
Som odrátaný. Červené
nízke slnko sa nad obzorom
vpíja do seba.
Večerným rýchlikom sa vraciam.
Páli ma v očiach. V okne spustenom
do spevavej tmy
nemôžem uzrieť svrčka, ktorý
celou cestou, pri trati,
ako ostrý diamant vysoko reže
napnutú stenu plodového vzduchu.
Škrtí ma čelo. Horí mi nočný pot.
Deriem sa na svet. Mokrý
letný plod.
Keď nedávno Ivan Štrpka opäť navštívil Hlohovec, spoločne sme zavítali aj do jeho rodného domu. Tentoraz nenazízal do dvora len úzkou škárou poštovej schránky a nerezalo ho v oku.
Vďaka milej pani domu mohol vojsť nielen do dvora ale aj do domu, v ktorom sa narodil. Boli to krásne chvíle radosti, nostalgie, spomínania. A ktovie, možno aj inšpirácia pre ďalšiu báseň, venovanú Hlohovcu.
Milý náš Hlohovčan Ivan Štrpka, blahoželáme vám k dnešným narodeninám. Želáme vám veľa zdravia a veľa, veľa ďalších tvorivých úspechov.
Helena Pekarovičová
Foto: Dávid Urminský, Stanislav Kamenčík
