V nedeľu podvečer (20. apríla 2025) ma zastihla počas cesty z Prahy smutná správa o odchode významného slovenského výtvarníka Vladimíra Popoviča, ktorý zomrel vo veku 85 rokov. Myšlienka na autora vo mne vyvolala potrebu krátko priblížiť jeho spojenie s Hlohovcom, a to aj z dôvodu, že jeho tvorbu budú poznať mnohí Hlohovčania z vlastnej skúsenosti. A ja verím, že to budú spomienky veľmi pozitívne a radostné.
Keď sme pred pár rokmi začali s našou iniciatívou Odložené v meste v zložení Naďa Kvasňovská, Rebeka Mehlyová, Erik Knotek ml., Lucia Pivarčiová a moja maličkosť, tak sa nám ani nesnívalo, aké mimoriadne stretnutia a priateľstvá nám záujem o umelecké diela vo verejnom priestore Hlohovca prinesie. Doteraz sme prostredníctvom risografík upozornili na desať umeleckých diel vo verejnom priestore Hlohovca, pričom sme sa vždy snažili kontaktovať a stretnúť sa s ich autormi či ich blízkymi príbuznými.
12. októbra 2023 som mal som tú česť stráviť približne hodinu v rozhovoroch s akademickým maliarom Vladimírom Popovičom, jeho manželkou, akademickou maliarkou Katarínou Šujanovou a ich synom Andrejom Popovičom. Popovičovci zavítali do Hlohovca kvôli získavaniu podkladov pre publikáciu, ktorá mapuje Vladimírove realizácie vo verejnom priestore.
Keď sa rekonštruovalo kino Úsmev, tak som upozorňoval na jedinečné kinetické dielo tohto autora, ktoré bolo umiestnené vo vestibule.
Ak použijem eufemizmus, tak vtedajšie okolnosti neboli naklonené tomu, aby bolo dielo zachránené, a tak sa aspoň mne spoločne s kolegami z múzea podarilo z neho uchovať tri ikonické kruhy, vzdávajúce poctu priekopníkovi filmu Lumiérovi.
Samozrejme, vzácnej návšteve som odovzdal risografiu s motívom už neexistujúceho diela. Stretnutie prebehlo v priestoroch vlastivedného múzea, no potom som vzácnu návštevu krátko sprevádzal mestom, pričom našej prvé kroky viedli do kina.
Tu sa nachádzala okrem spomínaného diela pozostávajúceho z filmových kotúčov aj ďalšia autorova práca so štylizovanými tvárami žien, ktoré tvorili pútač na fasáde kina.
Peknú pamiatku na stretnutie som si zachoval nielen v spomienkach, ale aj prostredníctvom fotografií. Trochu rozpaky som mal zo zápisu pani Šujanovej v návštevnej knihe múzea. Na jednej strane uviedla, že ich diela sú odstránené, no dodala aj to, že je rada za záchranu aspoň torza z týchto realizácii. Ak dovolíte, záznam odcitujem celý:
Hlohovec Návšteva Vladimír Popovič, akademický maliar Andrej Popovič, syn Katarína Šujanová, akademická maliarka *Vl. Popovič, autor výtvarného riešenia kina Úsmev v Hlohovci, rok 1969 230 x 800 cm, lept, zinkované dosky. *Kat. Šujanová, autorka čelnej steny tapisérie so št. znakom, realizácia Bratislava, v Sobášnej sieni v Hlohovci Obidve výtvarné diela sú zničené, ale vďaka Vlastivednému múzeu a p. M. Kamenčíkovi sú zachránené 3 kruhy zinkové z výtvarného diela kina Úsmev, vďaka!!!
Pridávam pár viet k hodnoteniu spomínaných diel: Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia realizoval V. Popovič svoje prvé inštalácie diel vo verejnom priestore. Všetky sa nachádzali v priestoroch, ktoré mali niečo spoločne s filmom (išlo najmä o kiná). Medzi nimi boli aj dve realizácie v hlohovskom kine Úsmev. Prvá z nich bola v r. 1969 umiestnená vo vstupných priestoroch kina. Išlo o kompozíciu vytvorenú kombinovanou technikou s rozmermi 230 x 800 cm. V. Popovič patril ku generácií mladých tvorcov pedagogicky vedených P. Matejkom, ktorí sa zaoberali najmä mechanickými zmnoženinami a rôznymi možnosťami naratívneho riešenia svojich diel. Inštalácia v hlohovskom kine zaujala tým, že autor do nej zakomponoval pohybovo-mechanické (kinetické) a svetelno-vizuálne prvky v podobe točiacich sa kruhov, ktoré mohli byť uvedené ľudskou rukou do pohybu. Roztáčanie kruhov pôsobilo magicky. Z vnútornej strany premietali kruhy obraz na zrkadlovú plochu, a tá následne v zrýchľujúcich sa sekvenciách obrázkov na spôsob premietania filmového pásu uviedla do pohybu štylizované postavy, pripomínajúce hercov prvých nemých grotesiek alebo komických hrdinov panoptík.
Druhé autorovo dielo z rovnakého obdobia (rok vzniku 1969) zdobilo fasádu kina a tvorilo ho päť pod sebou radených detailov ženskej tváre, kde dominujú výrazné náušnice. V náušniciach rôznych geometrických tvarov možno rozpoznať ikonografické stvárnenie symbolov, odkazujúcich na znamenia zverokruhu (rak, baran, lev, strelec, váhy), čo by opäť špecificky prepájalo dané dielo s pôvodným názvom kina, teda Urania, pretože v gréckej mytológii išlo o meno múzy hvezdárstva. Táto realizácia je, žiaľ, tiež odstránená.
Do tretice treba povedať, že manželka V. Popoviča, pani Šujanová je autorkou opäť dnes už neexistujúcej tapisérie v bývalej hlohovskej sobášnej sieni. Nuž, čo povedať, Hlohovec bol k práci Popovičovcov macošský. Verím však, že ak budeme venovať väčšiu pozornosť umeniu okolo nás, vytvoríme správny tlak na kompetentných – správcov a majiteľov týchto diel, aby im venovali primeranú pozornosť a starostlivosť… Aby sme sa na ne nemuseli pozerať už len na fotografiách, ako to bude v spomínanej knihe o tvorbe Vladimíra Popoviča a predovšetkým v kapitole o jeho hlohovských prácach.
Napokon vhodné inštalovanie zachovaných častí Popovičovho diela vo vstupných priestoroch kina by bolo nielen vhodnou pripomienkou práce autora, ale aj oživením spomienky pre tých, ktorí jeho filmové kotúče s radosťou roztáčali, kým si krátili čas čakania na premietanie.
Marián Kamenčík
