Do dejín celoslovenskej, no tiež lokálnej hlohovskej kultúry vstúpili aj nenápadní muži, ktorí z prítmia starých kláštorných knižníc či archívov a zo závetria hlavného spoločenského diania, vynášali na svetlo sveta zaujímavé poznatky z našich národných dejín. Jedným z takýchto mužov bol aj slovenský františkánsky rehoľník, historik literárnej a hudobnej kultúry, pedagóg a prekladateľ Celestín Alojz Lepáček, ktorý sa narodil pred 120 rokmi 11. júna 1905 v Trstenej. Pri tomto výročí si aspoň krátko pripomenieme Lepáčkov život, rehoľné pôsobeni i jeho pramenný výskum, ktorým zviditeľňoval bohatstvo starých písomných prameňov nielen hlohovskej proveniencie.
Celestín Lepáček študoval v rodnej Trstenej, odkiaľ pochádzal aj ďalší významný člen františkánov, Lepáčkov rovesník – Rudolf Dilong. Zhodou okolností, i ten pôsobil krátko v Hlohovci a realizoval tu spisovateľské aktivity, rozvíjal literárne kontakty a podporoval začínajúcich autorov. Lepáček vstúpil do františkánskej rehole v Trnave a neskôr pokračoval na štúdiách v Hlohovci, čiže tento jeho prvý kontakt s mestom bol jednou z ciest k literárnemu bohatstvu hlohovského kláštora, o ktoré sa neskôr zaujímal. Bohoslovie absolvoval v Žiline a v roku 1929 bol vysvätený za kňaza.
Na Filozofickej fakulte UK sa venoval filológii – vyštudoval slovenčinu a francúzštinu. Dva roky strávil na Sorbonne v Paríži. Významnú stopu zanechal v rokoch 1934 – 1945 na františkánskom gymnáziu v Malackách, pričom počas vojnových rokov bol riaditeľom tejto vzdelávacej inštitúcie. Od roku 1946 pôsobil ako provinciálny minister Salvatoriánskej provincie na Slovensku. Po roku 1950 a udalostiach, ktorými boli zrušené kláštory, sa stal rehoľníkom v Pezinku a potom správcom farnosti v Doľanoch.
Vo svojej odbornej činnosti sa systematicky venoval literárnym pamiatkam najmä predbernolákovského obdobia s presahom k bernolákovcom, pričom sa zameriaval na výskum diela františkánskych autorov, ako napríklad Hugolín Gavlovič či Benignius Smrtník a ďalší. Pravidelne prispieval do časopisov Slovenské pohľady, Kultúra, Prameň, Serafínsky svet, Listy sv. Františka či Katolícke noviny.
Popri výskume literatúry sa intenzívne venoval štúdiu františkánskej hudby. Systematicky mapoval hudobné pramene nachádzajúce sa v kláštoroch Salvatoriánskej provincie, pričom vo svojich štúdiách z 30. a 40. rokov 20. storočia predstavil napríklad významné osobnosti františkánskych skladateľov a hudobníkov, akými boli Paulín Bajan a Edmund Pascha. Hoci jeho metódy boli prevažne heuristické a časom sa objavili nové korekcie, jeho práce sa považujú za základ, na ktorý nadviazali ďalší muzikológovia i bádatelia z oblasti literárnej histórie. Vďaka jeho záznamom dnes vieme o mnohých kláštorných rukopisoch, ktoré by ináč zostali stratené alebo minimálne nepoznané.
V súčasnosti sa výskumu kázňovej tvorby venuje zvýšená pozornosť, no v časoch Lepáčkovej aktívnej bádateľskej činnosti tomu tak nebolo. Už pred vyše osemdesiatimi rokmi si uvedomoval, že kázne z predbernolákovských čias zaujímajú v slovenskej kultúre významné miesto – ako píše – „sú plodmi nielen apoštolskej horlivosti a činnosti kňazov kresťanských cirkví, ale popri duchovnej piesni skoro osamelými šíriteľmi, budovateľmi a udržiavateľmi národného ducha slovenského ľudu a ojedinelými tribúnami, kde sa ozývalo slovenské slovo a tak pripravovalo uzákonenie spisovnej slovenčiny.“
Inšpirovaný týmto poznaním a motivovaný množstvom neprebádaného materiálu vo františkánskych knižniciach, realizoval niekoľko študijných ciest, počas ktorých sa dostal aj do Hlohovca. V tamojšej knižnici františkánskeho kláštora objavil rukopis kázní zo 17. storočia. Dokument však našiel v poškodenom stave – bol zničený vlhkosťou a niekto z neho vytrhol desiatky strán. Podľa Lepáčkovej úvahy na základe výskumu sa dá predpokladať, že rukopis obsahoval kázne na všetky nedele roku a sviatky Pána. Lepáčka okrem obsahu kázní zaujímali aj ich veršované časti, ktoré považoval za veľmi cenné nielen z hľadiska historického, ale i umeleckého či jazykového.
Keďže titulná strana zväzku bola vytrhnutá, nevedel identifikovať meno autora, no na základe literárnohistorického výskumu a filologicko-porovnávacími metódami dospel k názoru, že pôvodcom tejto cennej písomnej pamiatky môže byť slovenský kazateľ, magister novicov a riaditeľ bratstva kordigerov, ktorý v rokoch 1694 – 1695 pôsobil v Hlohovci. Nejde o nikoho iného ako o františkána, barokového spisovateľa, autora prvej tlačenej slovenskej katolíckej modlitebnej knižky a horlivého protireformátora Jána Abrahamffyho.
Lepáčkovo cenné historické dielo, do ktorého patrí aj výskum hlohovských literárnych pamiatok, je inšpirujúce pre ďalšie výskumy a dokladá i fakt, že v písomnostiach našej minulosti zostáva ešte veľa nejasných a bielych miest. Celestín Lepáček zomrel 8. októbra 1955 a pochovaný bol na františkánskom cintoríne v Trnave.
Marián Kamenčík
- fotografia: Františkánsky kláštor v Hlohovci s kostolom všetkých svätých
- fotografia: Celestín Lepáček
