Dnešné 145. výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika (21. júl 1880 – 4. mája 1919) si slovenská spoločnosť pripomína nielen ako spomienku na jedného z najvýznamnejších tvorcov štátu, ale je to i príležitosť zamyslieť sa nad tým, ako sa odkaz slávneho slovenského generála udržiava v kolektívnej pamäti nielen národa ako celku, ale i v regiónoch, na pôde jednotlivých miest a obcí. Práve tie v tento deň (alebo dni blízke výročiu) organizujú rôzne slávnosti a spomienkové stretnutia. Štefánik, vedec, vojak, diplomat i vizionár zanechal po sebe dôležité politické, vedecké i myšlienkove dielo. Na tomto mieste sa nebudem venovať tomu, čo už na iných miestach a isto oveľa lepšie vyslovili znalci jeho života, ale chcem písať o tom, ako jeho odkaz vtelený do stôp v podobe pamätníkov, sôch i urbanoným či názvov inštitúcii žije s nami naďalej. Tento aspekt si všimnem primárne v súvislosti s mestom Hlohovec a Štefánikovou sochou, ktorá na krátky čas počas druhej svetovej vojny bola centrálnym prvkom hlavného námestia.
Aby sme osud tejto Štefánikovej sochy (pamätníka spoznali v celej jej šírke, musíme najprv nazrieť do rokovania kultúrnej komisie mestečka Šurany zo 6. februára 1928. V atmosfére blížiaceho sa desiateho výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov i výročia smrti M. R. Štefánika zarezonovala myšlienka Jozefa Bašnáka o tom, že by bolo vhodné, aby si mesto pripomenulo túto významnú osobnosť národných dejín postavením jeho sochy. Pôvodne sa uvažovalo o tom, že v Šuranoch bude stáť replika Štefánikovej sochy v Clevelande v Spojených štátoch amerických od akademického sochára Miroslava „Frica“ Motošku. Práve s ním bola uzatvorená zmluva o vyhotovenie diela. Pôvodný zámer vytvorenia kópie sa však nerealizoval, keďže spoza oceánu prišli výhrady k takémuto postupu, a tak šurianski činovníci rozhodli o vytvorení novej sochy. Autor zostal rovnaký. Motoška prezentoval niekoľko návrhov, z ktorých vzišiel víťazný v podobe 250 cm vysokej bronzovej postavy generála. Socha bola odliata v Prahe – týchto prác sa zhostila firma pre umelecko-priemyselné kovové práce Franta Anýž a spol., a podstavec doviezli zo Sliezska. Slávnostný akt odhalenia sochy sa odohral až o niekoľko rokov neskôr 17. júna 1934 na nádvorí Štefánikovej štátnej meštianskej školy v Šuranoch.
Socha stála na svojom mieste až do udalostí tzv. Prvej viedenskej arbitráže. Konala sa 2. novembra 1938 a nacistické Nemecko spoločne s fašistickým Talianskom donútili Česko-Slovensko vzdať sa územia juhu Slovenska a Podkarpadskej Rusi v prospech Maďarského kráľovstva. Česko-Slovensko tak od 5. do 10. novembra 1938 odstúpilo Maďarsku územie s rozlohou takmer 12 000 km2 a viac než miliónom obyvateľov. V odstúpenom území boli aj Šurany s pomerne novou sochou Štefánika, teda osobnosti našich dejín, ktorá logicky nevyhovovala maďarským politickým záujmom. Všetky symboly odkazujúce na Štefánika sa museli zničiť, ukryť alebo prepísať, v tomto prípade i premiestňovať.
Po arbitráž obsadili 8. a 9. novembra 1938 maďarskí vojaci a žandári Šurany. Záznamy z týchto dní prinášajú rozmanité svedectvá o tom, že Slováci v meste nesúhlasili s prítomnosťou okupantov. Svoj osud mala mať spočítaný aj socha Štefánika, ktorá bola premiestnená do Hlohovca. Presúvali sa i ďalšie Štefánikove sochy, niektoré boli, žiaľ, zničené.
V Hlohovci v čase presunu sochy už existovali dve miesta symbolicky nesúce meno slávneho slovenského generála. Išlo o Štefánikove kasárne za železničnou traťou v časti Panské nivy. Druhé miesto, ktoré si prepožičalo Štefánikovo meno bolo hlavné námestie. Na podnet Okresného úradu v Hlohovci zo 14. septembra 1920 zmenilo mestské zastupiteľstvo názov viacerých ulíc a hlavného námestia. To dovtedy nieslo názov Námestie Františka Jozefa (Ferenc József tér) a po novom Štefánikovo námestie.
Politika vojnového slovenského štátu sa zmocnila osoby Štefánika a manipulovala jeho odkaz a dielo v prospech svojej ideológie. Tomu, samozrejme, podliehali aj všetky pamätné a spomienkové objekty vo verejnom priestore. Ľudáci si tak prisvojili Štefánika pre svoje ideologické a propagandistické účely, keď ho vykresľovali veľmi plocho a manipulatívne ako „priateľa“ Nemcov a „nepriateľa“ Čechov. Keď prenikli zástupcovia novej štátnej moci na miesta rôznych úrovní samosprávy, nebývalo ničím neobvyklým, že, ako píše Ľubomír Lipták „nová viera, názor či ideológia a moc, si novozískaný priestor vykolíkuje“. Vytyčovanie ideologicky „dobytého“ územia začalo aj v Hlohovci. Na slávnostnom zasadnutí obecného zastupiteľstva z 29. októbra 1938, bol navrhnutý iba jeden bod programu. Išlo v ňom o premenovanie ulíc, aby lepšie vyhovovali súdobým ideologickým potrebám. Jednohlasne bolo schválené premenovanie ulice Prezidenta Masaryka na Ulicu Andreja Hlinku (terajšia Ulica M. R. Štefánika). Aby však prezident Masaryk neprišiel skrátka, tak bola po ňom pomenovaná Kovárska ulica (súčasná Ulica SNP). Padol aj návrh premenovať Podzámsku ulicu po hlohovskom dekanovi a zároveň signatárovi Pittsburskej dohody Pavlovi Šiškovi.
Z archívnych dokumentov obecného zastupiteľstva konaného 22. decembra 1938 sa dozvedáme i ďalšie zaujímavé informácie o umiestnení sochy Štefánika na námestie. Samotná akcia prenesenia sochy zo Šurian do Hlohovca nebola finančne krytá z rozpočtu mesta, a preto sa potrebné zdroje získali verejnou zbierkou. Jej výška dosiahla sumu 15 300 korún. Sochu generála s podstavcom bolo potrebné odborne vztýčiť, čo zabezpečoval známy hlohovský architekt pôvodom z trenčianskej obce Tŕstie, ktorý významným spôsobom tvárnil urbanistickú podobu mesta projektovaním viacerých budov. Jeho meno je Ladislav Tersztyánszky. Zabezpečil tiež všetok stavebný materiál potrebný pre bezpečné a správne umiestnenie sochy. Za tieto služby mu bola na základe rozhodnutia zastupiteľstva odhlasovaná odmena vo výške 5877 korún a 91 halierov. Financie zo zbierky sa využili i na vyhotovenie úpravy okolia sochy. Zo zvyšných prostriedkov, ako schválilo zastupiteľstvo, bola vytvorená základina na postavenie pomníka Andrejovi Hlinkovi.
Mladý slovenský spisovateľ Andrej Dobrota zobrazil v eseji Pohľad na Hlohovec, publikovanej v roku 1939 v provládnych novinách Slovák, podobu Štefánikovej sochy v Hlohovci ako symbol slovenskej samostatnosti. Próza spôsobom cestopisného objavovania nových miest a končín zoznamuje čitateľa najprv so starobylosťou mesta a malebnosťou jeho prírody, ktorej dominuje Váh s raritnými vodnými mlynmi. V centre pozornosti je však proklamovaná oficiálna ideológia štátu:
„Keď sa oči rozhľadia po Štefánikovom námestí, na ktorom moderná stavba Roľníckej vzájomnej pokladnice, ozdobená majstrovským dielom sochára-umelca, ktorý sa sžil s robotou a mozoľami oráča, tak ostro kontrastuje so starými domami, zastanú pred sochou generála Štefánika, ktorá bola postavená obetavosťou Slovákov a Sloveniek zo Šurian a z okolia a ktorá stála od roku 1934 v Šuranoch, kým viedenská nespravodlivosť nás neodtrhla od slovenských Šurian tak, že spolu so slovenskými utečencami aj pomníky našich velikánov pomocou vďačných rúk musely utekať pod slovenské nebo, pod ktorým nepriateľskí, zlovoľní ľudia by na ne nesiahli ničivým dielom.
Blízko sochy, na podstení kostola, baviac sa, pobehujú hlohovecké slovenské deti a tu-tam si pospevujú: ,Slováci sme od rodu…ʻ Tie deti vedia, čo spievajú. Aj to vedia, prečo socha generála Štefánika, slovenského bohatiera, musela prísť zo Šurian do Hlohovca. Takto už od malička budú sa pripravovať na to, aby všetky sochy, ktoré musely preč zobsadeného územia, dostaly sa raz ta, kam ich právo a vôľa slovenského národa pôvodne postavily.“
Mládež vôbec bola pre ideológiu slovenského štátu podstatným pilierom politiky a zabezpečenia kontinuity fungovania jej programu a politického plánu. Štefánik v podobe symbolov sôch a miest po ňom pomenovaných je nechtiac tomu opäť nápomocný. Ďalší hlohovský prípad podporený zdôraznením „partnerstva“ miest Šurany a Hlohovec pri záchrane Štefánikovej sochy potvrdzuje túto skutočnosť počas Týždňa Štefánikových osláv. Časopis Hlinkovej mládeže Nová mládež prináša reportáž z organizovania štafetového behu na Mohylu na Bradle, pričom zámerom podujatia bolo splnenie nasledujúceho cieľa: „My, Hlinkova mládež, uvedomili sme si, že Štefánikova pamiatka, jeho veľký duch a titanská práca nás večne musí viesť cestou viery, lásky a práce; my všetci zaumienili sme si, že chceme byť hodní vznešeného odkazu Štefánikovho. A z tohto nášho predsavzatia zkrsnul aj plán: štafetovým behom priniesť na Bradlo hŕstku zeme z tých miest, kde v posledných časoch tiekla slovenská krv, a to od Čadce, od Michaloviec, zo Spišskej Novej Vsi, zo Šurian a z Bratislavy, teda symbolicky zo severných, východných, južných i západných hraníc nášho mladého štátu.“ Jednotlivých trás zo všetkých smerov Slovenska sa zúčastnilo v štafetovom behu približne 3000 členov Hlinkovej mládeže, ktorí spolu prekonali takmer 1000 km. Južná trasa behu odštartovala 7. mája 1939, no ešte predtým jeho účastníci tajne prepašovali na štart do Nitry malý kus zeme zo Šurian, ktoré v tom čase už patrili Maďarsku, aby takto prinesená slovenská zem až „k posvätnej hrude bradlianskej“ symbolizovala pripomienku krvavého zásahu počas Vianoc 1938, keď sa obyvatelia Šurian ohradili proti spievaniu maďarskej hymny v kostole. Prvý sviatok vianočný boli zavolaní žandári, ktorí rozpustili protestujúci dav, no na druhý deň sa situácia opakovala s už tragickým vyústením, pretože bola zastrelená osemnásťročná Mária Kokošová. Z Nitry smeroval beh so „zemou pokropenou slovenskou krvou“ do Hlohovca, potom cez Leopoldov, Madunice a Piešťany, kde sa stretol s východnou štafetou. Tu sa obe spojili a pokračovali spoločne Vrbové, Košariská až do Brezovej pod Bradlom. Je zrejmé, že smerovanie mladých atlétov s „posvätným“ predmetom v rukách nie je náhodné, čím sa symbolicky spojila v mene M. R. Štefánika nielen šurianska zem s bradlianskou, ale aj mestá Šurany a Hlohovec, teda domovy konkrétnej sochy nášho velikána.
Po ukončení druhej svetovej vojny šurianska samospráva nelenila a hneď začala realizovať kroky k tomu, aby sa Štefánikova socha vrátila späť na pôvodné miesto. Stalo sa tak už nasledujúci rok pri príležitosti 27. výročia Štefánikovho tragického skonu 4. mája 1946. Neznámi páchatelia ju však v roku 1953 pod rúškom noci strhli, odviezli na neznáme miesto a roztavili. V roku 1968 Šuranci iniciovali vznik novej sochy, ktorú aj vytvoril Jozef Pospíšil, no umiestnená do verejného priestoru bola až po zmene režimu 1. decembra 1989. Dodnes stojí pred budovou dnešnej obchodnej akadémie.
Ideologicky vyhranené obdobie, keď Štefánikova socha stála v Hlohovci, bolo poznačené manipulatívnym narábaním s jeho odkazom. Režim, ktorý sa definitívne chopil moci v roku 1948, prepísal definitívne prázdny priestor po Štefánikovej soche v Hlohovci v roku 1954 na desiate výročie SNP. Vtedy bola na tomto mieste postavená socha Osloboditeľov a SNP od hlohovského akademického sochára Ľudovíta Gogu. Azda aj hlohovská história odkazu na Štefánika ponúka možnosť diskurzívne uvažovať o tom, čo z jeho diela a odkazu je stále pre nás aktuálne, ale zároveň predstavuje i upozornenie na to, že politická moc sa neštíti svojvoľne ohýbať jeho autoritu pre svoje ideologické ciele.
Meno Štefánika aktuálne nesie jedna z hlohovských ulíc, no najmä tunajšia hvezdáreň s planetáriom, ktoré sa azda najviac snažia zviditeľňovať meno tohto slávneho Slováka.
Marián Kamenčík
