Cestovatelia majú rôzne motivácie, no aktuálne počas letných prázdninových mesiacov je hlavným dôvodom, prečo opúšťajú svoje domovy, dovolenka, rekreácia, pokojný či aktívny oddych na miestach, ktoré im umožnia odpútať sa od každodenných starostí, zostať tak trochu inkognito a užívať si atmosféru nového a objavného. Ak takéhoto intelektuálne zvedavého cestovateľa, turistu či návštevníka v teplom letnom dni „vypľuje“ železničný vagón či autobus na hlohovskej stanici a mal by chuť navštíviť jednu z dominánt mesta, teda Hlohovský zámok, nemusí mať v pozornosti výhradne iba svoj cieľ, ale môže byť o čosi viac citlivý aj k niektorým zaujímavým bodom, obklopujúcim jeho cestu.
Dovolím si na tomto mieste jednu cestovateľskú odbočku – cestovať do Hlohovca vlakom je naozaj pohodlné a aj minulosť a niektoré zaujímavé pramene umeleckej literatúry nám ukazujú, že železničná stanica a koľajnice symbolizujúce cestu – príchod či odchod – sa stali často využívaným literárnym motívom v prostredí Hlohovca. Obrazne nejde iba o prichádzanie a odchádzanie, ale vlak predstavuje i osud, premenu a pokrok. Naše mesto navštívil použijúc najprv vlak a potom svoje nohy (keďže najbližšia stanica bola v Leopoldove) ešte koncom sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia český básnik a propagátor česko-slovenských vzťahov Rudolf Pokorný, ktorý hľadal miesto popravy V. Šuleka a K. Holubyho a zaujímal ho aj zámok nad Váhom. Pokorný tu bol najmä ako turista, hoci jeho poslaním bolo aj mapovanie slovenského územia a prinášanie poznatkov pre českých čitateľov jeho cestopisov. Za školskými povinnosťami do Hlohovca cestoval vlakom ako študent neskôr známy esejista a spisovateľ Ivan Szabó. Prvý kontakt s mestom mal práve vystupujúc z vlaku na stanici vinársky odborník Antonín Konečný a inkognito navštívil v deväťdesiatych rokoch minulého storočia svoje rodné mesto vlakom aj básnik a člen literárnej skupiny Osamelí bežci Ivan Štrpka. Všetci spomínaní muži využili motív hlohovskej železnice ako súčasť svojich literárnych textov – či to boli báseň, cestopis alebo memoáre. Napokon sa tiež všetci pohli zo stanice do mesta a začali ho spoznávať či rozpamätávať sa naň kráčaním a pobytom v ňom.
Ak však budeme hovoriť o cestovateľoch, ktorí nemajú literárne ambície, ale majú chuť sa dobre dívať okolo seba, tak si dovolím ponúknuť im menej tradičnú prechádzku mestom, pričom takmer nevykročia z trajektórie svojej pôvodne zvolenej trasy.
Najkratšou cestou na Hlohovský zámok zo železničnej a autobusovej stanice je to azda Pribinovou (po hlohovsky „Kockovou“ ulicou – keďže je vydláždená čadičovými kockami) ulicou, ktorou je potrebné prejsť na Námestie svätého Michala a potom už len Podzámskou ulicou až k zámku.
A aká je téma tejto netradičnej prehliadky? Pôjde o umelecké diela vo verejnom priestore Hlohovca – a na vytýčenej trase je ich azda najviac. Bude to akési prechádzanie sa „uličnou galériou“ mesta. Ak hovoríme o umeleckých dielach vo verejnom priestore, tak sa až na dve výnimky budeme venovať prácam vytvoreným po druhej svetovej vojne a pre tentokrát vynecháme drobné sakrálne objekty (sochy, plastiky).
V príjemnom tieni mohutných korún košatých gaštanov sa mierne dvíhajúcou sa Pribinovou ulicou dostaneme postupne až k tzv. Kamennej škole, teda k Cirkevnej základnej škole svätého Jozefa.
Budova bola postavená v roku 1911 a svojou architektúrou určite upúta pozornosť. Nad vchodom do školy je basreliéf dvoch anjelov uprostred s holubicou, ktorí držali pôvodne uhorský znak, neskôr vymenený štátnym znakom československým. Celý reliéf je však dnes veľmi poškodený a hoci tu boli snahy o jeho obnovu, doteraz sa ich nepodarilo zrealizovať. Je to škoda, keďže práve vstupné priestory do akejkoľvek budovy by mali byť reprezentatívne.
Keď prejdeme školu je dobré upriamiť svoju pozornosť na pravú stranu, kde stojí rozľahlý objekt hlohovského domu kultúry z druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia s asi najväčšou koncentráciou keramických umeleckých diel vo verejnom priestore na Slovensku. V interiéri boli štyri, vonku môžeme ešte stále vidieť dve – opäť sú však veľmi poškodené. Obe realizácie – tzv. keramické komíny, ktoré pôvodne slúžili ako súčasť vzduchotechniky budovy a najväčšie keramické dielo v meste – dekoratívny múr, sú dielom akademického sochára a keramikára Jozefa Sušienku. Jeho meno rezonovalo intenzívne predminulý a minulý rok, keď mal veľkú reprezentatívnu výstavu s názvom Lekcia krajiny v Slovenskej národnej galérii. Azda i to, i stav diela a zásahy vandalov musia byť pre kompetentných signálom, aby tieto cenné umelecké realizácie zachránili.
Na konci Pribinovej ulice nás už víta ruch automobilových kolies a prepletajúcich sa nôh, čo je nezameniteľným dokladom toho, že sa blížime k námestiu. Než sa dostaneme k jeho centru, mohol by zvedavý turista nazrieť do bývalého Domu obuvi, kde je dnes predajňa šatstva, pretože na schodisku je zachované dielo Milana Gašpara, ktoré tvoria smaltované terče na maľovanej stene.
Celá kompozícia pripomína pohľad do vesmíru s najrozmanitejšími farbami vesmírnych telies. Škoda, že tu už nevidno ďalšie autorovo dielo znázorňujúce raketu vzlietajúcu do vesmírnych výšin.
Samotné námestie zdobia viaceré sochy – určite si všimnite morový stĺp z prvej polovice osemnásteho storočia, no aby sme zostali v téme našej prehliadky, tak v centre našej pozornosti bude súsošie Oslobodenia a SNP, ktoré v roku 1954 na desiate výročie SNP vytvoril hlohovský rodák a sochár Ľudovít Goga. V inom kúte námestia stojí jeho socha vinohradníčky. Ani nie 50 metrov od súsošia, pred ktorým sa minimálne dvakrát do roka zapĺňa ceremoniálny priestor pri rozličných sviatkoch a výročiach, je na budove Slovenskej sporiteľne umiestnený reliéf sochára Vojtecha Ihriského, ktorý má tiež Hlohovec vpísaný do svojho životopisu.
Ide o dielo zo začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia a je druhé v poradí v našom zozname, ktoré bolo vytvorené pred druhou svetovou vojnou. Zobrazuje prácu na poli, vynaloženú námahu, ale i uspokojenie z bohatej úrody.
Postupne sa dostávame na Podzámsku ulicu. Treba si tu všimnúť po pravej ruke na budove pre občiansku vybavenosť s obchodíkmi v prízemí a zdravotným strediskom na poschodí – dve veľkoplošné keramické mozaiky, zobrazujúce dominanty Hlohovca: Michalský mlyn, hvezdáreň a farský kostol s Kaplnkou sv. Anny. Ich autorkou je umelkyňa Juliana Hadvigová.
Juliana Hadvigová vytvorila na susednej budove aj veľkú keramickú mozaiku slnka, svietiaceho na mesto. Sú to najmladšie príspevky umeleckej tvorby vo verejnom priestore v Hlohovci.
V tomto bode cesty už z diaľky vidno bohatú zeleň zámockého parku predznamenávajúcu záverečnú časť trasy. Predtým si však môžete všimnúť nízky, na dvoch pomerne dlhých betónových kvádroch uložený do kameňa vytesaný reliéf, znázorňujúci z jednej strany tvár a z druhej holubicu.
Tento betónový objekt je pozostatkom riešenia estetizácie prostredia ešte z minulého režimu. Jeho autora sa nám doteraz nepodarilo zistiť.
Čakajú nás už len malebné zákutia zámockého parku. Môžeme sa vydať cestou priamo k zámku, alebo odbočiť na súbežný chodník, vedúci na ružami ozdobené terasy záhrad, ktorým dominuje fontána a pozrieť si najprv empírové divadlo. Pred ním je posledná socha na ceste do zámku.
Zobrazuje hudobného skladateľ Ludwika van Beethovena a odkazuje na beethovenovskú tradíciu z čias hlohovského pôsobenia grófa Jozefa Erdődyho. Dielo vytvoril hlohovský sochár Ľudovít Goga a bolo umiestnené do parku pred empírové divadlo v roku 1968.
Novovybudovaný chodník, smerujúci z divadla okolo filagórie, nás bezpečne privedie k hlavnej bráne zámku. Aktuálne si tu okrem prehliadky historických interiérov môžete do konca augusta prezrieť v Zámockej galérii aj výstavu akademického sochára Jána Ťapáka s názvom Za oknami môjho ateliéru. Tak zostaneme opäť v téme, pretože autor prezentuje predovšetkým svoje sochárske diela z bronzu. Takto tematicky, obklopení umením, máte príležitosť navštíviť Hlohovec a stráviť tu 2-3 hodinky príjemnou prechádzkou s očarujúcim finále na zámku.
Napokon, čo povedať na záver. Cesta zo stanice na zámok nám ukázala minimálne dve veci. To, že Hlohovec v minulosti nebol skúpy na diela vo verejnom priestore, no i to, že keď tu raz sú, mali by dostať primeranú pozornosť, aby naďalej plnili svoju estetickú funkciu. Nielen pre jeho obyvateľov, ale i pre jeho návštevníkov, ktorí si isto všímajú aj tieto veci.
Marián Kamenčík
Fotografie: Titulná – Železničná stanica v Hlohovci, 1. Hlohovský zámok, 2. Reliéf na ZŠ sv. Jozefa, 3. Komíny vzduchotechnika J. Sušienka, 4. Keramický múr J. Sušienku, 5. Smaltové terče Michala Gašpara, 6. Pamätník SNP a Oslobodenia od Ľ. Gogu, 7. Reliéf od Vojtecha Ihriského, 8. a 9. Keramické mozaiky Juliany Hadvigovej, 10. Keramická mozaika slnka Juliany Hadvigovej, 11. Betónový objekt na Podzámskej ulici, 12. Beethovenov pamätník od Ľ. Gogu, 13. a 14. Pohľady na výstavu Jána Ťapáka na Hlohovskom zámku.
