Dňa 3. marca si slovenská literárna kultúra každoročne pripomína výročie úmrtia básnika Ivan Kraska (1876 – 1958), jednej z najvýraznejších osobností slovenskej moderny a symbolizmu. Hoci jeho básnické dielo nie je rozsiahle, jeho význam pre formovanie modernej slovenskej lyriky je zásadný. Krasko priniesol do slovenskej poézie introspektívny subjekt, existenciálnu úzkosť, tematiku samoty a duchovného nepokoja, čím ju priblížil európskym modernistickým prúdom.
V dvoch kľúčových zbierkach Ivana Kraska Nox et solitudo a Verše sa pred našimi očami rodí moderný lyrický subjekt ako vedomie obrátené do seba, citlivé a existenciálne zneistené. Kraskov lyrický subjekt už nevystupuje ako reprezentant kolektívnych ideálov, ale ako osamelý jednotlivec prežívajúci ontologickú samotu a odcudzenie. Jeho prirodzeným priestorom sa stáva noc, kde nielen umiestňuje lyrické situácie, ale noc je symbolom pochybností a vnútorných kríz. V tichu a šere sa zvýrazňuje hlas svedomia i vedomie vlastnej nedostatočnosti. Protipólom tejto temnoty je nostalgická spomienka na domov a detstvo, na archetypálny priestor istoty a jednoty so svetom.
Tento návrat je však možný len v pamäti. Lyrický subjekt si uvedomuje nenávratnosť minulosti, a práve toto napätie medzi spomínaným a prežívaným formuje melancholický tón jeho lyriky.
Základný dramatický oblúk Kraskovej poézie tvorí rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Lyrický subjekt túži po mravnej čistote a pravdivosti, no naráža na vlastnú slabosť i na nedokonalosť sveta. Z tohto stretu sa rodí morálna úzkosť, pocit zlyhania, nedostatočnosti a paralýzy, ktorý je príznačný pre modernú inteligenciu začiatku 20. storočia. Pasivita tu nie je výrazom ľahostajnosti, ale dôsledkom nadmerného sebauvedomenia a pochybnosti. Krasko vytvára portrét človeka stojaceho na prahu modernity. Je to človek pociťujúci rozpoltenosť medzi túžbou a neschopnosťou konať, medzi svetlom ideálu a tmou existenciálnej neistoty.
V súvislosti s výročím a hodnotením autorovej tvorby sa chceme dotknúť aj toho, ako jeho dielo vstúpilo do verejného priestoru mesta Hlohovec. Stalo sa tak v roku 1962 prostredníctvom veršov jeho básní, ktoré tvorili súčasť sochy výtvarníka Ludwika Korkoša s názvom Slovenská mať. Korkoš vytvoril dielo v spolupráci s architektom Oldřichom Černým. Plastika bola inštalovaná ako estetický prvok verejného priestoru v areáli vtedajšieho Ústavu národného zdravia, teda v priestoroch spodnej časti zámockého parku medzi triangel mohutných platanov, ktoré ju vizuálne oddeľovali od blízkeho chodníka.
Žiaľ, socha už na tomto mieste od 7. marca 2004 nestojí, keďže bola vandalmi odcudzená a následne zničená tak, že obnova diela nebola možná. Táto strata predstavuje nielen materiálnu škodu, ale aj narušenie umeleckej koncepcie priestoru. Pripomeňme si napriek tomu, akú malo dielo najmä v súvislosti s poéziou Ivana Kraska podobu. Tabuľa umiestnená vedľa sochy obsahovala verše jeho básne Vesper dominicae zo zbierky Nox et solitudo: „tak som ju vídal / od mala svojho – – “ Zasadíme ich do trochu širšieho kontextu:
(…) Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
– starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho – –
Tranoscius má
pootvorený
– mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle – – (…)
Pri čítaní úryvku ste si určite všimli malú aktualizáciu platnú pre umiestnenie veršov k soche. V pôvodnej básni je verš: „tak som ho vídal“, teda ustarostené čelo matky, no text na tabuli znie: „tak som ju vídal“, čiže vídal matku. Uvedená zmena adekvátnejšie odkazuje ženským zámenom na samotnú matku, pretože, ak by sa neuskutočnila, tak komunikačná situácia pre tých, čo nepoznajú celé znenie a kontext Kraskovej básne, by mohla pôsobiť použitím mužského zámena mätúco.
Tieto verše predstavujú spomienkový návrat k matke a domovu. Krasko tu vytvára náladovú kresbu okamihu. Matka sedí za stolom, číta náboženskú knihu a podopiera si rukou čelo, v ktorom sa zrkadlia starosti života. Ide o obraz plný tichej úcty, nostalgie a synovskej empatie. Motív matky v Kraskovej poézii presahuje individuálnu skúsenosť a nadobúda archetypálny rozmer. Matka pre autora predstavuje symbolom domova a istoty, je nositeľkou múdrosti a skúsenosti, obrazom obety a utrpenia, spojnicou medzi minulosťou a prítomnosťou
V kontexte sochy Slovenská mať dochádza k pozoruhodnému prepojeniu literárneho a výtvarného symbolu. Kubisticky formovaná plastika matky s dieťaťom korešponduje s Kraskovou introspektívnou lyrikou.
Text funguje ako dekoratívny prvok, ale v istom slova zmysle aj ako interpretačný kľúč k dielu. Týmto spojením sa socha stáva „literárnym objektom“ – výtvarné dielo je doplnené poetickým významom, ktorý rozširuje jeho recepciu. Divák okrem toho, že mal možnosť pozorovať výtvarnú formu, vďaka veršom sa stával čitateľom významu a hlbšie mohol preniknúť do podstaty diela – teda prepojenia jeho výtvarnej i literárnej časti.
Treba ešte pripomenúť, že Ludwik Korkoš mal skúsenosti s tvorbou umeleckých diel na literárne motívy. Dokonca s významným slovenským literárnym vedcom a komparatistom Dionýzom Ďurišinom spolupracoval na objektoch, ktoré priamo súviseli s problematikou svetovej literatúry.
Hoci Ivan Krasko nemal priamy vzťah k Hlohovcu, jeho verše sa stali súčasťou kultúrnej identity mesta. Napokon, blízkosť Piešťan, kde prežil posledné roky života, a kde má zriadenú aj pamätnú izbu, vytvára geografickú aj symbolickú väzbu na Hlohovec, takpovediac, na dosah ruky.
Marián Kamenčík
