Hlohovský dom kultúry je od roku 2015 zatvorený. Hoci sa pomerne často ozývajú hlasy so snahou o jeho sprístupnenie, stále zostáva jeho osud nejasný a nejednoznačný. V rámci hlohovskej iniciatívy Odložené v meste, ktorá pôsobí pod občianskym združením Ex libris ad personam Hlohovec, sa venujeme mapovaniu umeleckých diel vo verejnom priestore Hlohovca a práve dom kultúry je jedinečný nielen svojou architektonickou konštrukciou, ale najmä koncentráciou umeleckých diel – konkrétne keramických. S počtom šesť (dve v exteriéri a štyri v interiéri) je to azda miesto s najväčšou koncentráciou monumentálnych umeleckých realizácií vo verejnom priestore od keramikárov. Zo spomínaných šiestich diel patria štyri Hlohovčanovi Jozefovi Sušienkovi a ďalšie dve vytvoril Miloš Balgavý starší, ktorého tvorbe aj v súvislosti s Hlohovcom sa budeme v nasledujúcich riadkoch venovať.
Keď sa dnes obzeráme za dielom Miloša Balgavého staršieho (1925 – 1999), vystupuje pred nami autor, ktorého umelecký program sa od začiatku formoval na priesečníku sochárstva, keramiky a hlbokého vzťahu k prírode. Jeho tvorba kombinuje absorbovanie a zvládnutie akademickej prípravy prostredia povojnového slovenského umenia, ale predovšetkým autentickú skúsenosť s materiálom, remeslom a vnímaním krajiny. Práve spojenie týchto troch prvkov určovalo charakter jeho diela počas celej tvorivej činnosti.
Základy jeho výtvarného myslenia vznikali už počas štúdia na Štátnej slovenskej odbornej keramickej škole v Modre (1942 – 1944), kde získal dôkladné technologické i remeselné vzdelanie na kachliarskom a tehliarskom oddelení. Pokračovanie štúdia na Vyššej škole umeleckého priemyslu (1946 – 1950) a následne na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1950 – 1954) u profesorov Jozefa Kostku, Rudolfa Pribiša a Fraňa Štefunka rozšírilo jeho technické znalosti o plastické myslenie a monumentálnu kompozíciu. Už počas vysokoškolských rokov začal experimentovať s úžitkovou keramikou, pričom hlina ako materiál sa preňho postupne stala základným materiálom a práca s ňou výtvarným jazykom.
Nemenej podstatným formujúcim činiteľom bolo prostredie, z ktorého pochádzal. Vyrastal v rurálnom prostredí s bohatou remeselnou tradíciou, kde bola práca s materiálom prirodzenou súčasťou každodenného života. Celoživotná fascinácia prírodou, jej rytmom, štruktúrami a organickými formami sa stala jedným z určujúcich princípov jeho tvorby. Nesnažil sa o realistické napodobňovanie prírody, pretože viac ho zaujímal jej vnútorný poriadok, ktorý napokon určil aj jeho jedinečný umelecký výraz. Balgavý dokázal prírodné tvary abstrahovať a premieňať ich na plastické kompozície, v ktorých sa stretáva biologická logika rastu s presnou geometrickou organizáciou.
Keramické materiály mu poskytovali mimoriadne široké možnosti výrazu. V jeho diele sa prirodzene prelínajú monumentálne architektonické realizácie, komorná plastika aj dizajnérska tvorba menších úžitkových predmetov. Vo všetkých polohách zostáva prítomná rovnaká výtvarná disciplína – cit pre modeláciu objemu, práca s reliéfom, rytmizácia povrchu a kultivované využívanie glazúr. Technologické zvládnutie keramiky mu umožňovalo experimentovať s materiálom bez toho, aby stratil kontrolu nad výsledným výtvarným účinkom.
Práve keramická tvorba vo verejnom priestore či architektúre predstavuje jednu z najvýznamnejších kapitol jeho diela. Druhá polovica 20. storočia priniesla na Slovensku intenzívny rozvoj syntézy architektúry a výtvarného umenia. Keramické reliéfy, mozaiky a plastiky sa stávali integrálnou súčasťou nových verejných budov a Balgavý patril medzi autorov, ktorí dokázali tieto možnosti tvorivo rozvíjať. Jeho realizácie nikdy nepôsobili ako dodatočne pripojená dekorácia. Vždy vznikali v dialógu s architektúrou, rešpektovali mieru priestoru, svetelné podmienky i funkciu stavby.
Významným príkladom tohto prístupu je umelecká výzdoba Domu kultúry v Hlohovci, realizovaná v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Popri štyroch keramických dielach Jozefa Sušienku tu vznikli aj dve keramické realizácie Miloša Balgavého. Osobitné miesto medzi nimi zaujíma plastika bieleho kvetu z roku 1986, vytvorená z glazovaného šamotu pre keramickú stenu kaviarenskej časti domu kultúry. Dielo predstavuje jednu z vrcholných syntéz autorovho dlhodobého záujmu o rastlinné motívy. Kvet tu nie je botanickou ilustráciou, ale autonómnou plastickou štruktúrou vznikajúcou postupným vrstvením a rytmizovaním jednotlivých segmentov. Monochromatická lesklá glazúra zvýrazňuje reliéfnu modeláciu a pri dopade svetla vytvára optický efekt, ktorý miestami pripomína princípy op-artu. Organický motív sa tak premieňa na vizuálne pulzujúcu formu balansujúcu medzi prírodným vzorom a geometrickou abstrakciou. Toto dielo mali možnosť vidieť návštevníci kaviarne v dome kultúry, no počas prípravy výstavy Jozefa Sušienku v Slovenskej národnej galérii navštívili v lete roku 2022 jej pracovníci hlohovský dom kultúry a fotograficky zachytili všetky prítomné keramické diela, pričom biely kvet sa na fotografiách už nenachádzal. Nazdávali sme sa, že zo steny kaviarne bol odstránený.
Po minulotýždňovej návšteve objektu kultúrneho domu a dôslednom prezretí priestoru sa však zistilo, že kvet stále visí na stene, iba je celý prekrytý sadrokartónom, ktorý vytvára stenu s výklenkom slúžiacu zrejme pre účely prevádzky kaviarne.
Toto zistenie je pozitívnou informáciu, keďže niektoré ďalšie diela – najmä exteriérové – sú vystavené ničeniu vandalov a postupne ustupujú ich deštrukčnému správaniu.
Motív kvetu v Balgavého tvorbe pritom predstavuje jeden z najcharakteristickejších znakov jeho tvorby. Objavuje sa v monumentálnych realizáciách, komorných plastikách i úžitkovej keramike ako archetyp rastu, obnovy a prirodzenej organizácie života. Modelované lupene, piestiky, listy či semená autor nikdy nekopíruje doslovne, premieňa ich na plastické rytmy, prostredníctvom ktorých skúma možnosti keramického materiálu. Práve v tejto schopnosti transformovať prírodné štruktúry do autonómneho výtvarného jazyka spočíva osobitosť jeho umeleckého prejavu.
Druhou Balgavého realizáciou v hlohovskom Dome kultúry je monumentálna keramická kompozícia situovaná opäť do priestoru kaviarne – ide o keramický múr oddeľujúci priestor na dve časti. Balgavý aj v tomto diele rozvíja svoj charakteristický záujem o organickú morfológiu prírody. Vertikálne radené keramické segmenty vytvárajú akýsi rytmizovaný filter medzi dvomi priestormi – ide o priestorotvorný prvok, ktorý architektúru dopĺňa a zároveň organizuje. Striedanie hladkých valcových článkov s tvarovo modelovanými stredovými prvkami evokuje rastlinné stonky, semenné puzdrá či bunkové štruktúry zväčšené do monumentálnych rozmerov. Organické formy sú pritom podriadené prísnemu rytmu opakovania, čím autor dosahuje pozoruhodnú rovnováhu medzi prírodným princípom rastu a geometrickou racionalitou architektúry.
Charakteristická svetlá glazúra necháva vyniknúť plastickú modeláciu jednotlivých segmentov a citlivo reaguje na meniace sa svetelné podmienky vstupného priestoru. Reliéfne perforácie a jemné lineárne zásahy na bočných valcových prvkoch vytvárajú hru svetla a tieňa, ktorá dielo počas dňa neustále premieňa. Rovnako ako v keramickom reliéfe bieleho kvetu nejde autorovi o ilustráciu konkrétneho prírodného motívu, ale o jeho výtvarnú transformáciu.
Hlohovec pritom predstavuje iba jednu z lokalít, kde možno sledovať Balgavého úsilie kultivovať verejný priestor prostredníctvom monumentálnej keramiky. Rovnako významné miesto v jeho životopise zaujíma Trnava, s ktorou spojil podstatnú časť svojho profesionálneho života a kde výrazne ovplyvnil miestne výtvarné prostredie. Práve medzi týmito dvoma mestami možno symbolicky čítať dve polohy jeho tvorby – monumentálnu realizáciu určenú architektúre a komornejšie keramické objekty, ktoré sa dnes nachádzajú v zbierkach Galérie Jána Koniarka.
Nie je preto náhodou, že práve Galéria Jána Koniarka v Trnave si pri príležitosti stého výročia umelcovho narodenia pripomína jeho odkaz výstavou Plody hliny. Výstava uprednostňuje pred retrospektívnym pohľadom či encyklopedickým zhrnutím jeho tvorby alebo výkladom autorovej tvorivej chronológie citlivú interpretáciu fenoménov, z ktorých celoživotne vychádzal – hliny, rastu, prírodných štruktúr a organických foriem.
Diela zo zbierok galérie sú zasadené do prostredia záhrady Koppelovej vily, čím kurátorská koncepcia vracia autorove plastiky späť do prostredia, z ktorého vyrastali ich základné významy. Dialóg keramických objektov s maliarskou tvorbou Katalin Madarász Decsi ešte intenzívnejšie zvýrazňuje Balgavého hlboké prepojenie so zemou, prírodou a materiálom. Výstava tak pripomína významného slovenského keramikára a zároveň aktualizuje jeho tvorbu v čase, keď sa vzťah človeka ku krajine a verejnému priestoru opäť stáva jednou z podstatných kultúrnych tém. Výstava je sprístupnená do 30. augusta 2026.
S odstupom času nadobúdajú Balgavého monumentálne realizácie nový význam. Niektoré z nich boli odstránené, poškodené alebo stratili svoj pôvodný architektonický kontext. O to naliehavejšia je potreba ich dokumentácie a ochrany. Sú nielen svedectvom výnimočného obdobia syntézy výtvarného umenia a architektúry na Slovensku, ale predovšetkým dôkazom, že keramika môže byť plnohodnotným monumentálnym médiom schopným formovať podobu verejného priestoru.
Marián Kamenčík
Titulná fotografia: Keramická stena v popredí a biely kvet vzadu
