V roku 2021 priniesol Hlohovský žurnál zaujímavý rozhovor s Danou Sobotovičovou o jej nápade zaznamenať vo forme filmového dokumentu minulosť a osudy židovského etnika v Hlohovci. K spolupráci na projekte oslovila režiséra Arnolda Kojnoka a dokumentárny film dostal názov Posledný Hebrej z Hlohovca. Čas beží veľmi rýchlo, od rozhovoru prešiel nejaký ten rok, ale čo je podstatné – Posledný Hebrej z Hlohovca, je už dokončený. Jeho slávnostná premiéra za účasti tvorcov sa
uskutoční 31. marca o 18:00 v kine Lumière v Bratislave, následne 1. apríla o 18:00 v kine Úsmev v Hlohovci a od 2. apríla v kinách po celom Slovensku. Hlohovský žurnál pri tejto príležitosti požiadal o rozhovor spoluautorku námetu a producentku filmu Danu Sobotovičovú.
Danka, teším sa, že sa opäť stretávame pri rozhovore o dokumentárnom filme Posledný Hebrej. Tentoraz to bude radostný rozhovor, pretože film je dokončený a jeho premiéra bude veľká filmová udalosť, spojená s Hlohovcom.
Áno, veľmi sa teším a som naozaj hrdá na to, čo sa nám podarilo. Špeciálne, keď si uvedomím, že som do toho išla absolútne bez skúseností s produkciou akéhokoľvek filmového projektu. Mala som však celý čas pocit, akoby pri nás neustále stála „Šťastena“ a pomáhala nám. Či už sme riešili problémy s financovaním filmu alebo nám občas do cesty poslala nové, pre náš film zaujímavé príbehy a osobnosti. Vďaka nakrúcaniu som tak spoznala veľa vzácnych ľudí, ktorí na ňom pracovali vo filmovom štábe, ale aj vzácne osobnosti zo židovskej komunity z Hlohovca alebo ich potomkov. Snažili sme sa nájsť odpovede na otázky „Kam sa podeli hlohovskí Židia? Aké boli ich osudy po odchode z Hlohovca?“ Pripomenúť dedičstvo, ktoré nám tu zanechalo židovské etnikum, koncom 19. storočia tvoriace skoro tretinu obyvateľov mesta, a ktoré koncom 20. storočia z mesta úplne zmizlo. Verím, že sa to z veľkej časti podarilo.
Kde všade ste nachádzali našich rodákov židovského pôvodu, kam ste za nimi cestovali, kde ste film natáčali?
Pôvodne sme plánovali urobiť len krátky medailónik so zameraním na osudy rodiny Neumannovej – Jožka, ktorý je náš filmový „Posledný Hebrej“, a jeho matky Kláry, ktorej výpoveď v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zaznamenala nadácia USC Shoah Foundation Stevena Spielberga a ktorú sme v našom dokumente použili.
Postupne sa však začali nabaľovať ďalšie osudy a príbehy. Natáčali sme v Prahe so svetoznámym sochárom Jaroslavom Rónom, potomkom Bedřicha Rónu z Hlohovca.
Nádherné dni sme strávili v Tel Avive s jeho veľmi milou a charizmatickou 90-ročnou tetou Ruženkou Rónovou a jej dcérou Daliou Shimko, ktorá je populárna izraelská herečka a režisérka. Dokonca sme tam zažili aj raketový útok, keď sme v Rehovote – kúsok od Tel Avivu – točili výpoveď Evy Simhoni, potomkyne rodiny Goldstein, ktorá emigrovala do Izraela spolu s rodičmi ako ročná. Je úžasné, že všetci títo ľudia dodnes rozprávajú po slovensky.
Tiež sme išli do Hamburgu po stopách Waltera Jungleiba, malého židovského chlapca, na ktorom fašisti vykonávali neľudské medicínske pokusy a ktorého následne zavraždili len pár dní pred koncom vojny. Ostatné výpovede sme už zaznamenali na Slovensku, aj keď nie všetky sa do finálneho strihu filmu napokon dostali…
Spoznala si aj veľa tvorivých ľudí, vďaka ich nadšenej práci film vznikol. Toho zásadného, režiséra Mgr. art. Arnolda Kojnoka, sme už spomenuli. Predstav, prosím ťa, čitateľom Hlohovského žurnálu aj jeho spolupracovníkov.
Zaujímavosťou možno tiež je, že nikto z nás, tvorcov nemá priame príbuzenské väzby na židovské etnikum alebo o tom aspoň nevieme… Pre niektorých našich účinkujúcich to bolo nepochopiteľné. Stále sa nás pýtali, prečo to vlastne robíme…
Ale späť ku štábu – okrem Arnolda mi po celý čas veľmi pomáhala moja dobrá kamarátka pani Katka Turzová, ktorá bola zároveň aj výkonná produkčná, a ako sa hovorí, vybavila aj „nemožné na počkanie“.
Hlavne vďaka jej známostiam sa nám podarilo nájsť a osloviť väčšinu našich účinkujúcich.
Po profesionálnej a ľudskej stránke mi zasa veľmi pomohla naša dramaturgička, pedagogička z VŠMU, pani Ingrid Mayerová, ktorá mi pomohla zorientovať sa vo filmovej komunite a inštitúciách okolo nej – a veru nie raz mi poradila veľmi dobre.
Všetci naši kameramani (Juraj Mravec, Michal Večeřa, Martin Kučmín) ma uchvátili neuveriteľnou profesionalitou na pľaci, akú som dovtedy nezažila, hoci som 15 rokov pracovala v náročnom prostredí americkej korporácie.
Pavol Palárik a Juraj Valica zasa z obrovského množstva natočeného materiálu vybrúsili diamant, ktorý sa po celý čas veľmi dobre pozerá a som presvedčená, že aj vďaka nim nemá náš film hluché miesto.
Neskutočne zaneprázdnený český hudobník a skladateľ Michal Pelant, okrem iného aj gitarista Davida Kollera, nám zasa len na základe pokynov a popisov nálad, skoro úplne bez obrazu, urobil hudbu, ktorá náš film veľmi vkusne dopĺňa po emocionálnej stránke.
No a nemôžem zabudnúť na nesmierne ochotného
Jožka Urminského, ktorý rozprávanie našich hlavných postáv dával do historických súvislostí a faktograficky dopĺňal chýbajúce informácie.
Dodnes nechápem, ako je schopný držať v hlave toľko údajov, je to skutočne chodiaca encyklopédia. Veľký rešpekt!
Ako ste sa v dokumente vyrovnali so zbúraním židovskej synagógy, miesta, kde získal „Posledný Hebrej z Hlohovca“, pán Jozef Neumann, náboženskú dospelosť?
Na konci roku 2022 sme v rámci natáčania na mieste bývalej synagógy, v parčíku pri kruhovom objazde, vytvorili spomienkový videomapping na židovskú komunitu nášho mesta. Bolo to v predvianočnom čase (zároveň v čase židovskej Chanuky) a touto projekciou sme chceli obyvateľom celú komunitu, ako aj zničenie samotnej synagógy, pripomenúť. Zábery z tohto podujatia sa objavia aj v samotnom filme. Hlavná pozornosť bola venovaná prezentácii posledných zachovalých fotografií – tváram ľudí, ktorí synagógu navštevovali. A ktorí zmizli…
Zničenie synagógy bolo podľa nás začiatkom úplného konca Hebrejov v Hlohovci… neskutočné barbarstvo a arogancia komunistickej diktatúry…
Stratili sme všetci – mesto nenávratne prišlo o architektonický skvost, židovské etnikum o svoj náboženský, spoločenský a kultúrny stánok a výsledkom tejto necitlivej „prestavby“ je dnešná neutešená dopravná situácia v meste, na ktorú doplácame všetci.
Boli sme však veľmi potešení, koľko ľudí sa na projekciu prišlo pozrieť a aké pozitívne ohlasy celá akcia mala. Celkovo mám pocit, že sa táto téma za posledné roky v našom meste odtabuizovala a spopularizovala aj vďaka práci riaditeľa Vlastivedného múzea Jožka Urminského. Veľmi si prajem, aby aj náš film pomohol divákom lepšie pochopiť, ČO a PREČO sa židovskej komunite – nielen v našom meste – udialo, a aby sme sa z toho všetci dokázali poučiť.
Milá Danka, ďakujem za všetky zaujímavé informácie a spolu s ostatnými Hlohovčanmi sa už teším na premiéru filmu Posledný Hebrej z Hlohovca, ktorá sa uskutoční 1. apríla 2026 o 18.00 v kine Úsmev v Hlohovci. Hlohovský žurnál na nej nebude chýbať.
Helena Pekarovičová
Fotografie: Archív Dany Sobotovičovej
[…] Viac o režisérovi filmu Posledný Hebrej z Hlohovca Arnoldovi Kojnokovi, jeho producentke Dane Sobotovičovej a Ruženke Rónovej, ktorá v ňom vystupovala, si môžete prečítať v Hlohovskom žurnále článkoch: Posledný Hebrej z Hlohovca – premiéra dokumentárneho film […]