Arnold Kojnok je dokumentarista, scenárista a vizuálny umelec. Jeho tvorba sa zameriava na sociálne a historické témy v širšom spoločenskom kontexte, skúma, ako minulosť naďalej ovplyvňuje súčasnú realitu, formuje súčasnosť. Najnovší film Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca bude mať premiéru 31. marca v kine Lumière v Bratislave, následne 1. apríla v kine Usmev v Hlohovci. Pri tejto príležitosti pán režisér odpovedal na niekoľko otázok Hlohovského žurnálu.
Kedy a ako vznikla vaša spolupráca s Danou Sobotovičovou na projekte Posledný Hebrej z Hlohovca?
Dana Sobotovičová ma oslovila po tom, ako sa zoznámila s Jozefom Neumannom – v tom čase posledným žijúcim pamätníkom, ktorý ešte ako 12-ročný absolvoval bar micvu priamo v budove neskôr zbúranej synagógy.
Niekedy až zarážajúce fakty a okolnosti spojené s genézou židovskej komunity v Hlohovci viedli k tomu, že pôvodne zamýšľaný koncept skupinového portrétu sa postupne zmenil na komplexnejšiu výpoveď – do istej miery aj historicko-edukatívneho charakteru.
Vo vašej bohatej filmografii nájdeme dokumenty, mapujúce postavy slovenskej vizuálnej avantgardy 60. a 70. rokov 20. storočia, ale i sociálne a historické témy, vďaka ktorým ste získali viaceré ocenenia. Čím je pre vás odlišný alebo obohacujúci Posledný Hebrej z Hlohovca, dokument mapujúci históriu a zánik židovskej komunity v malom slovenskom mestečku Hlohovec?
Osobitý je najmä v tom, že reflektuje naozaj tristné udalosti, čo z neho robí veľmi citlivú tému a zároveň výzvu.
Nebolo úplne jednoduché viesť rozhovory s protagonistami – často sa dotýkali až intímnych tém. Následne bolo potrebné, najmä v dramaturgii strihu, nájsť citlivý kompromis medzi vecnými historickými faktami a silou jednotlivých výpovedí.
Od nápadu po dokončenie Posledného Hebreja z Hlohovca uplynulo takmer päť rokov. Ten pomerne dlhý čas natáčania dokumentu mal iste svoj dôvod a určite nebol len jeden. Prezraďte čitateľom Hlohovského žurnálu niečo zo zákulisia natáčania.
Eva Simhoni, potomkyňa rodiny Goldstein, ktorá emigrovala do Izraela spolu s rodičmi ako ročná.
Jozef Neumann – filmový „Posledný Hebrej“
Čas bol, okrem objektívnych dôvodov, potrebný najmä vzhľadom na rozšírený záber témy. Aj jednotlivých protagonistov sme oslovovali postupne, čo si vyžadovalo svoj priestor.
Náročná bola aj práca s archívnymi materiálmi, ktorá prinášala rôzne úskalia. Napriek tomu sa však nesťažujem – skôr naopak.
Samotná realizácia aj počet nakrúcacích dní prebehli pomerne hladko a korektne, či už v rámci realizačného štábu, alebo zo strany protagonistov a všetkých zúčastnených pred kamerou. Neboli to jednoduché oslovenia ani témy, o to viac si účinkujúcich vážim a ďakujem im za ich otvorenosť.
Som rád, že sa celý projekt podarilo dotiahnuť do konečnej podoby – a verím, že výsledok bude napriek náročnosti témy pozitívny.
Arnold Kojnok s Katkou Turzovou.
Arnold Kojnok s Jozefom Urminským.
Na záver by som vás chcela poprosiť o (pre vás) najsilnejší zážitok z natáčania.
Najsilnejším zážitkom bola pre mňa dôvera protagonistov, ktorú som cítil počas všetkých našich rozhovorov.
Pán Kojnok, ďakujem vám za rozhovor, želám vám veľa nadšených divákov na premiére filmu 31. marca v kine Lumière v Bratislave a spolu s ostatnými Hlohovčanmi sa už teším na druhú premiéru filmu Posledný Hebrej z Hlohovca, ktorá sa uskutoční 1. apríla 2026 v kine Úsmev v Hlohovci. Hlohovský žurnál na nej nebude chýbať.
Aj ja ďakujem – vám aj Hlohovčanom. Mám toto mesto veľmi rád a vždy sa tu cítim ako doma.
Helena Pekarovičová
Plagát filmu Posledný Hebrej z Hlohovca.
Režisér Arnold Kojnok.
Fotografie: Archív Dany Sobotovičovej, Filmtopia
Zdroj: Filmtopia
[…] Arnold Kojnok – režisér, mapujúci históriu a zánik židovskej komunity v Hlohovci Ruth Beery Rónová, ktorú vojnové roky skrývania poznačili na celý život […]