Včera, teda 14. apríla, sme si opäť pripomenuli výročie úmrtia jednej z najvýznamnejších osobností slovenských literárnych dejín – kňaza, básnika a predstaviteľa bernolákovského hnutia Jána Hollého. Jeho meno je neoddeliteľne spojené s budovaním slovenskej národnej kultúry v období, keď sa formovalo moderné národné povedomie. J. Hollý okrem toho, že bol autorom monumentálnych epických diel, ktoré mu vyslúžili prívlastok „slovenský Homér“, bol aj človekom, ktorého život poznačili utrpenie, choroba a napokon aj tiché dožitie v ústraní. Práve posledné roky jeho života, prežité na Dobrej Vode, predstavujú dojímavú kapitolu, v ktorej sa veľkosť ducha dostáva do stretu s krehkosťou ľudského tela.
Pri pohľade na životnú púť Jána Hollého sa často spomína symbolika jeho „ôsmych rodísk“. Od Borského Mikuláša, kde sa narodil, cez Skalicu, Bratislavu a Trnavu, kde študoval až po Pobedim, Hlohovec ako jeho kaplánske zastávky a Madunice s Dobrou Vodou – miesta vzniku vrcholných diel jeho tvorby. Každé z týchto miest zohralo v jeho živote určitú úlohu a definovalo podobu jeho diela. Ako výstižne naznačil básnik Vojtech Mihálik, ak by sme spojili tieto miesta čiarou na mape by vytvorili pomyselné srdce, v ktorého strede leží práve Dobrá Voda. V malokarpatskej obci sa uzatvára životný príbeh tohto výnimočného básnika.
J. Hollý bol predstaviteľom klasicizmu, ktorý dôsledne nadväzoval na antickú tradíciu. Jeho dielo sa vyznačuje monumentalitou, prísnou formou a vysokým umeleckým štandardom. V čase, keď mnohí autori ešte len hľadali cestu k národnému jazyku, on už systematicky budoval slovenskú poéziu na princípoch časomiery. Jeho eposy Svatopluk, Cirillo-Metodiada a Sláv sa stali piliermi slovenskej literatúry a zároveň manifestom národnej identity. Zbierka jeho prírodných idýl – selaniek – naopak situuje svojich hrdinov, ktorými sú pastieri, do harmonického prírodného prostredia preniknutého hudbou, tancom, hrami a odkazmi na každodenný život obyčajných ľudí.
Zásadný obrat v básnikovom živote nastal 3. mája 1843, keď jeho pôsobisko v Maduniciach postihol ničivý požiar. Oheň zničil celú dedinu vrátane fary a J. Hollý utrpel vážne popáleniny. V tom čase už trpel chronickým ochorením kĺbov, ktoré ho často úplne pohybovo paralizovalo. Počas požiaru ho museli vyniesť z horiaceho domu, pričom bol vystavený plameňom a dymu, ktoré mu poškodili zrak. V liste Martinovi Hamuljakovi celú situáciu opísal takto: „3-ho kvetna okolo pól jedenastéj pred obedom strašliví oheň celu našu dedinu na popel obratil. Chitilo sa u súseda a porad na nás prehodilo. Rechtor z jedním človekom vinesli ma na stolici pred kostel. Tam sem sedel, až začala druha strana horet. Odtád zaňesli mňa do kostela, ked ale sa veža chitila, pribehli do nutra žide a tito mňa ven vitahli, tu bich snad bol aj zadusení, kebi verešvarskí rajtarskí kapitan nebol na vojakov skríkel, abi mna ven z dedini vinesli; ale ešče pri kostele ohen mi ruku opálil, ktera je rozkvasena. Na ceste zas, že bolo všecko hned zavrete, dím a plamen očam mi uškoďil. Tam sem sedel ale pet hodin, potom dal mna odvlekali k domu. Fára, čo bolo s nej pod skridlicu, ostatna zhorela; ale pod slamu to bolo hned preč. Dva salaše, maštale, sípka, šopa, pod ňú pluhi, brani, dva koče a všecko, čo bolo, preč. Potom jedna komora ešče pod slamu, od tejto bol fajermúr, a druha komora pod skridlicu, kuchina a izbi, ale i táto komora, kuchina a hambit do cista prehoreli tak jako ine pod slamu. Tam strova, muka a ine veci, s častki spálene, s častki od zalevana skazene, tam zboží, všecko drevo. Hned na druhí den ani chleba sme nemali aňi s čoho napect, aňi čo varit, ba i hrnce preč, ani putenki ani hrotka nezostalo, ani čím vodi nemame vitahnut. Tak sem teda zas poznovu na poslednu psotu višel; tuším predca len mosím zutekat. Kebich len na čerstve povetrí aspon mohel vilézt a nemosel v izbe v tem smradlavem puchu sedet odevšad prichádzajícém, treba sa i okna otvorá. Začňe-ľi pršat, poteče mi na hlavu, na knihi, duchni, jako za predešleho ohna. Išel bich k nekomu bívat, ale neni kde, ked cela dedina je preč, len ten, čo mna z izbi vinesel, obstál.“
Táto tragédia znamenala okrem materiálnej straty aj psychický zlom. J. Hollý sa ocitol na pokraji fyzických síl a rozhodol sa opustiť Madunice. Hoci dostal viacero ponúk na nové pôsobisko, zvolil si napokon Dobrú Vodu – miesto ukryté v Malých Karpatoch, ktoré mu poskytovalo pokoj a ústranie.
Do lona Malých Karpát prišiel 1. júla 1843 a zotrval tam až do svojej smrti. Usadil sa na fare u svojho priateľa Martina Lackoviča. Prostredie ho očarilo svojou romantickou prírodou. Jej panorámu dotvárala zrúcanina hradu, ale aj jaskyne či hory. Zároveň mu toto prostredie poskytovalo izoláciu, ktorú v posledných rokoch života potreboval.
Hollého zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Ťažkosti s pohybom ho obmedzovali v kontakte s okolím a čoraz viac sa uzatváral do seba. Napriek tomu nestratil úplne tvorivú energiu. Ešte pracoval na prebásnení Katolíckeho spevníka z časomiery do rýmovanej podoby, a tým chcel priblížiť duchovnú poéziu širšiemu publiku. Dielo vyšlo v roku 1846 a predstavuje jeho posledný významný príspevok k slovenskej kultúre.
Aj keď žil v ústraní, Dobrá Voda sa stala miestom symbolických stretnutí. Už krátko po jeho príchode ho navštívili predstavitelia štúrovskej generácie na čele Ľudovítom Štúrom. Známu trojicu dopĺňali Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Prišli za ním diskutovať o novej podobe spisovnej slovenčiny. J. Hollý, verný bernolákovčine, prijímal tieto zmeny s istou rezervovanosťou. Jeho reakcia – pokrčenie pliec a mlčanie – sa stala momentom generačného i jazykového prechodu. Neodmietal, no ani sa aktívne nepridal. Zostal verný svojej poetike i jazyku, v ktorom vytvoril celé svoje dielo.
Dobrá Voda sa postupne stala miestom „národných pútí“. Navštívili ho aj ďalšie osobnosti ako Janko Kráľ či Pavol Dobšinský, prichádzali sme aj osobnosti z Čiech. Tieto stretnutia mali okrem osobného aj symbolický význam, keďže predstavovali spojenie generácií slovenských tvorcov.
Záver Hollého života bol poznačený chorobou a fyzickým úpadkom. Trpel podagrou (dna), ktorá spôsobovala silné bolesti a obmedzovala jeho pohyb. Pred smrťou bol zaopatrený sviatosťami umierajúcich, čo bolo v súlade s jeho kňazským životom.
Predpokladá sa, že zomrel 12. apríla 1849, pravdepodobne na následky zlyhania srdca. Pohreb sa konal o dva dni neskôr, 14. apríla, no prebiehal v skromnosti a bez veľkej účasti verejnosti. V tom čase totiž Európu zmietali revolučné udalosti rokov 1848 – 1849 a aj Slovensko bolo vtiahnuté do politických otrasov. Navyše sa v regióne objavili prípady cholery, čo prispelo k izolácii obce. Odchod tak významného básnika tak prebehol takmer nepozorovane – bez veľkých osláv, bez davov.
11. máj 1854 bol na dobrovodskom cintoríne nad hrobom J. Hollého postavený pomník s podobizňou básnika od autora Ladislava Dunajského ako vôbec prvý pamätník venovaný slovenskému básnikovi zo zbierok národných vlastencov.
Často sa dáva do súvisu dobrovodské slávnostné zhromaždenie pri odhalení pamätníka s neskorším martinským memorandovým zhromaždením (1861), pretože v prvom prípade, podobne ako v druhom, išlo o akt združenia slovenského národa, hlásajúceho ducha svornosti, kde sa spojil na slávnosti pripomenutia veľkého diela J. Hollého katolícky i evanjelický ľud. Aj tu vystúpila do popredia jednota národa. Vnímal to tak aj Ľudovít Štúr: „Čo sa stalo znamenitého v našom živote, to bolo zasvätenie pomníka Hollého. Niečo slávnostnejšie som ešte u nás nevidel, a bol utešený májový deň. Bolo ľudu množstvo, i našich známych dosť, ale katolíckeho duchovenstva neveľa.“ J. K. Viktorin k tomu dodal: „Tí jednotlivci a najmä literáti slovenskí, ktorí na túto neobyčajnú slávnosť vari prísť mohli, a ju zanedbali, môžu to večne ľutovať. Zanedbali, čo sa už vynahradiť nedá, veď ktože nám povie, od kedy nebolo takej vážnej, mnohovýznamnej a prenikavej národnej slávnosti na Slovensku?“
Marián Kamenčík
Fotografie: Marián Kamenčík
Titulná foto: Pamätná tabuľa J. Hollého na budove fary na Dobrej vode.
1. Pamätná izba J. Hollého v budove dobrovodskej fary.
2. Hrob J. Hollého s pomníkom na dobrovodskom cintoríne.
3. Busta básnika na pomníku.
