V období národného obrodenia sa do pozornosti slovenských intelektuálov dostávali osobnosti, od ktorých myšlienkového odkazu odvodzujeme našu národnú identitu. Boli medzi nimi aj svätí Konštantín-Cyril a Metod. Keď sa blížilo tisícročné jubileum príchodu solúnskych bratov na naše územie v roku 1863, mnohí cirkevní predstavitelia slovenských miest pripravovali k výročiu slávnosti. Treba si však uvedomiť v porovnaní so súčasnosťou jednu dátumovú zmenu. Cyrilo-metodské slávnosti sa na Slovensku, no i v niektorých ďalších krajinách Európy aktuálne oslavujú 5. júla, hoci pôvodná cirkevná tradícia spájala sviatok spomienky so 14. februárom, teda s dňom úmrtia sv. Cyrila v roku 869 v Ríme. Dôvod presunu osláv na leto súvisí s historickým vývojom kultu oboch solúnskych bratov a s významom ich misijného pôsobenia na Veľkej Morave. Za zmenou termínu stojí aj olomoucký arcibiskup, ktorý požiadal Pápeža Pia XI. o presunutie osláv z 9. marca (čo bol termín fungujúci v českom liturgickom kalendári od čias Karla IV.) na 5. júla, aby zároveň boli oslabené oslavy výročia úmrtia Jána Husa, ktoré sa pripomínali hneď o deň neskôr.
Počas 19. storočia sa do popredia dostala snaha zdôrazniť spoločný prínos Cyrila a Metoda pre kultúrny, náboženský a jazykový rozvoj slovanských národov. Preto sa pozornosť postupne presunula od individuálneho liturgického sviatku svätého Cyrila k spoločnej spomienke na oboch svätcov ako dvojice vierozvestcov. Júlový termín sa ukázal ako vhodnejší aj z praktických dôvodov. Februárové oslavy boli obmedzované zimným počasím a menej vhodné na verejné púte, zhromaždenia a národné slávnosti. Letný termín umožňoval masovejšiu účasť veriacich i verejnosti. Významným medzníkom bolo rozhodnutie pápeža Leva XIII., ktorý v roku 1880 apoštolským listom Grande Munus podporil úctu k svätým Cyrilovi a Metodovi v celej katolíckej cirkvi. Následne sa 5. júl postupne etabloval ako hlavný sviatok Cyrila a Metoda v slovanskom prostredí. Na území dnešného Slovenska sa tento dátum definitívne udomácnil ako symbol kresťanských, kultúrnych a štátotvorných tradícií spojených s Veľkou Moravou. V čase miléniového výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie však platil zimný dátum, čo využil veľkou osobnou zanietenosťou vtedajší hlohovský dekan Jozef Blásy, ktorý ako jeden z prvých zorganizoval v Hlohovci na ich počesť slávnosť.
Pamätník k 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie na Námestí sv. Michala v Hlohovci.
Text na pamätníku.
Kým priblížime, akú podobu slávnosť mala, je potrebné poznať Jozefa Blásyho lepšie, keďže ako významná duchovná osobnosť Hlohovca, zásadným spôsobom ovplyvnila jeho kultúrny i náboženský vývin. Po tragických madunických udalostiach z jari roku 1843, keď vyhorela tamojšia fara a slávny slovenský básnik a madunický kňaz Ján Hollý takmer prišiel o život, ho krátko ošetroval Jozef Blásy, ktorý sa stal v roku 1847 hlohovským farárom. Na toto miesto nastupoval v mimoriadne pohnutom historickom čase – rok pred vypuknutím slovenského povstania a v atmosfére stupňujúcich sa národnostných a politických napätí. Národné hnutie v Hlohovci nenachádzalo silný ohlas — viacrečové mestečko nemalo vyhranené národné povedomie, avšak politické nepokoje sa tu čoskoro pretavili do nebezpečných etnických a náboženských konfliktov, ktoré prerástli až do agresie voči židovskému obyvateľstvu. J. Blásy v týchto vypätých chvíľach vyzýval veriacich k pokore a kresťanskej láske, hasil ohniská nenávisti z pozície svojej autority. V jeho povahe, ako konštatuje pramenný materiál, bolo namiesto prudkých reakcií alebo ostentatívnych gest pôsobiť zmierlivo a argumentačne. Revolučné obdobie, ktoré otvorilo etapu Blásyho pôsobenia v Hlohovci, bolo zavŕšené tragickými udalosťami popráv dvoch revolucionárov, Vilka Šuleka a Karola Holubyho, v blízkosti Hlohovca.
V Hlohovci zotrval J. Blásy vo svojom úrade 19 rokov. Ústredným nástrojom jeho duchovného pôsobenia v meste bola intenzívna kňazská činnosť, najmä prostredníctvom kazateľského diela. Bernolákovských tradícií sa dotkol už v Maduniciach a naďalej rozvíjal ducha tejto iniciatívy vo všetkých oblastiach náboženskej i kultúrnej činnosti. Bolo to v dobe, keď jazykové boje určovali zmysel i miesto národného sebaporozumenia a kázanie v slovenčine predstavovalo rovnako akt duchovný ako politický. Blásyho kazateľské skúsenosti sa prejavili napríklad počas septembrovej slávnosti roku 1857 v Mariazelli, no vrcholom jeho kazateľskej činnosti bola účasť na vysvätení ostrihomskej baziliky 31. augusta 1856, čo bola jedna z najvýznamnejších udalostí cirkevného života Uhorska 19. storočia. J. Blásy bol poverený počas vysvätenia chrámu kázať slovensky. Súbežne prebiehali okolo baziliky kázne v nemčine, maďarčine a vo vnútri v latinčine.
J. Blásy bol aj literárne činný. Jeho doteraz známe spisovateľské dielo tvorí trojica rozsahom neveľkých tlačí, no každá z nich je vkomponovaná do širšieho kultúrno-historického kontextu. Prvým textom je duchovná pieseň pre pútnikov z Hlohovca do Šaštína. Hlohovčania od roku 1741 každoročne konali púť k Sedembolestnej Panne Márii, aby splnili sľub daný po ústupe cholerovej epidémie. Blásy napísal túto pieseň pri mimoriadnej slávnosti trojstého výročia úcty k šaštínskej Panne Márii v roku 1864. Druhým textom je oslavná pieseň na počesť príchodu ostrihomského arcibiskupa Jána Krstiteľa Scitovského do Hlohovca pri príležitosti kanonickej vizitácie v septembri 1850. Napokon treťou známou tlačou je Blásyho kázeň, ktorá odznela pri vysvätení ostrihomskej baziliky.
O Blásyho aktívnom pristupovaní k otázkam národného sebauvedomovania i duchovného rastu v intenciách kresťanskej viery svedčí aj jeho angažovanie sa pri organizovaní milenárnych osláv príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. V tom čase sa pripomínal sviatok 14. februára, teda v deň výročia smrti sv. Cyrila. Časopis Andreja Radlinského Cyrill a Method priniesol pri tejto príležitosti informáciu o uskutočnených podujatiach osláv odkazu vierozvestcov. Ako jeden z prvých reagoval na výročie práve hlohovský dekan Jozef Blásy slávnosťou, počas ktorej si v nedeľu 8. februára 1863 v hlohovskom farskom Kostole sv. Michala archanjela päť manželských párov z Hlohovca pripomenulo päťdesiate výročie uzatvorenia manželských sľubov. I pri tejto príležitosti preukázal hlohovský dekan, že je výborný kazateľ, čo jeden z účastníkov slávnosti zaznamenal takto: „Po tomto svätom úkone vystúpil vys. dôst. p. Jozef Blásy na kazateľnicu, a tu držál jadrnú a dôraznú reč k zlatosvadobníkom. Z jeho reči sme medzi iným i to vyrozumeli: že v medzitymnej dobe, do ktorej ich sobáše spadajú, vo Frajstáku 288 párov bolo sobášeno, z ktorých, okrem týchto 5 párov, žiaden viac nežije.“
Obnovy manželských sľubov po vyše polstoročí sa zúčastnili tieto manželské páry:
1. Jozef Nemec a Anna Paulovičová, sobášení 8. 2. 1809, splodili 13 detí;
2. Imrich Polakovič a Verona Masarochová, sobášení 18. 11. 1809, splodili 6 detí;
3. Jozef Vavro a Marina Jankovičová, sobášení 6. 2. 1811, splodili 13 detí;
4. Juraj Vavro a Eva Kubranská, sobášení 13. 11. 1811, splodili 17 detí;
5. Jozef Skalický a Verona Šurinová, sobášení 13. 11. 1811, splodili 3 deti.
Súčasťou slávnostného dňa bola aj inštalácia Jozefa Blásyho do funkcie čestného kanonika ostrihomskej metropolitnej kapituly. Oslávencovu osobu pri tejto príležitosti pozdravili piesňou skomponovanou hlohovským františkánom bratom Timotejom deti z hlohovských škôl. Na pamiatku sviatočného dňa skomponoval a venoval J. Blásymu slovenskú báseň učiteľ a riaditeľ hlohovského cirkevného zboru František Veselý.
Pamiatku na Blásyho pôsobenie v Hlohovci nájdeme na hlohovskej kalvárii, kde je jeho meno symbolicky uvedené v zozname hlohovských farárov a dekanov na pamätnej tabuli v Kaplnke Dobrého Pastiera.
Marián Kamenčík
Fotografie: Dávid Urminský
