Ako sa môže stať z fotografovania umenie – fotograf Dávid Urminský

0
254

Ak si kladiete otázku ako dobre fotografovať, odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Stačí stlačiť vo vhodnej chvíli spúšť. Možno to stačí pre nás, sviatočných fotografov, ktorí chceme zachytiť významné okamihy v rodine, nie pre tých, ktorí chápu fotografovanie ako umenie. Medzi nimi sa pred časom objavil tichý, veľmi sympatický a talentovaný mladý muž, Dávid Urminský. Bola som zvedavá na jeho cestu k dobrej fotografii i na jeho cestu životom a Dávid súhlasil, že sa spolu na tieto témy porozprávame.

Dávid, ste rodený Hlohovčan. Prezraďte čitateľom Hlohovského žurnálu niečo o svojom detstve. 

Urminskí sú v Hlohovci celkom známi. Často dostávam otázku, v akom som príbuzenskom vzťahu s riaditeľom vlastivedného múzea. Je to bratranec (z otcovej strany). Odjakživa bývam na Novej štvrti, a preto aj tá prevaha fotiek odtiaľ. 

Viac

Aké bolo vaše prvé stretnutie s fotografiou? 

Otec v mladosti dosť fotil (prevažne v Hlohovci), takže toto som po ňom zdedil. Keďže to bol analóg, nie je v tej archivácii jeho fotografií taký poriadok, ako by sa patrilo. Dúfam, že sa raz Hlohovčania dočkajú aj jeho výstavy. Keď prišla éra digitálnych fotoaparátov, zhodou okolnosti bol v Spojených štátoch amerických a priniesol odtiaľ digitálny fotoaparát. Mám pocit, že to bol v tom čase jediný digitálny foťák široko ďaleko. Ako pamäťové médium slúžila disketa. Aj keď, na rozdiel od iných ľudí, sme mali doma fotokomoru, digitálny foťák bol výrazne ďalej, čo sa týka praktickosti. Neskôr prišli zrkadlovky a zaujímavé objektívy a tam som začal vidieť, že pekné zábery, ktoré som obdivoval u iných, nie sú také nedosiahnuteľné, ako som si myslel. 

Fotografovanie je definované ako spoločenská, umelecká, vedecká i technická disciplína. Ako fotografovanie vnímate vy? 

Chcem, aby bola na fotke zachytená atmosféra. Aj keď sa tomu venujem už zopár rokov, nikdy na začiatku fotenia neviem, ako to dopadne a či výsledok bude dobrý. Približne pred dvomi rokmi som začal fotiť aj kultúrne akcie. Kým v prípade krajinky je možnosť opraviť sa, horšie je to pri akciách, ktoré majú jasný začiatok a koniec. Vždy mám trému a súťažím so svojim včerajším ja. Ak sa mi hneď v úvode podarí niekoľko záberov a viem, že neodídem s prázdnymi rukami, stres opadne a tých vydarených záberov pribudne ešte viac. 

Počas covidových rokov som častejšie ako kedykoľvek predtým chodila do Zámockej záhrady. Jedného dňa som pred amfiteátrom objavila zaujímavú výstavu fotografií Hlohovca. Potešilo ma, že som na nich našla nielen pamätihodnosti Hlohovca ale aj pamätné tabule a objekty, ktoré vznikli vďaka iniciatíve občianskeho združenia Ex Libris Ad Personam Hlohovec. Bola to vaša prvá výstava?

Pár rokov dozadu sa Hlohovec uchádzal spolu s niekoľkými ďalšími mestami o titul Európske hlavné mesto kultúry. Ľudia príliš nevedia, o čom táto súťaž je, lebo keby áno, tak všetci jednotne našu kandidatúru podporia. Hneď v začiatku som sa ponúkol, že rád pomôžem. Hlohovčania, čo sa pre tento projekt dali dokopy, sú podľa mňa to najlepšie, čo tu máme. Všetci do toho išli nezištne a poháňala ich iba láska k tomuto mestu. O pamätihodnostiach mesta som mal prehľad už dávno predtým, ale až vďaka tomuto zadaniu som spoznal úplne všetky. Potešilo ma, keď o rok neskôr Zuzana Hrinková prišla s nápadom pre výstavu, kde sa využili fotky, ktoré vznikli pre projekt. Doteraz neviem, akou číslovkou výstavu pred amfiteátrom označiť, keďže oficiálne prvá bola až tá, čo som mal v kine. Mal som tú nevýhodu, že bola ešte počas doznievajúcej pandémie a vernisáž tak bola bez jedla a nápojov. Na druhej strane ale aspoň bolo vidieť, kto prišiel naozaj kvôli fotkám. S nápadom pre výstavu prišla Veronika Moravčíková, a tak zároveň bola jej kurátorkou.
Po skončení výstavy prišiel nápad vystaviť časť fotografií na chodby mestského úradu. Pozitívna odozva ma presvedčila o tom, že ich tam mám nechať, a tak ich je tam možné vidieť doteraz. 

Je pre vás Hlohovec a jeho zákutia „najväčšou“ témou?

Áno. Som lokálpatriot a teší ma, keď objavím nový pohľad alebo niečo, čo som o Hlohovci nevedel. Zatiaľ nefotím tak dlho, aby som zachytil jeho zmenu v čase, ale dúfam, že v budúcnosti na to moje fotky poslúžia. Vďaka foteniu som sa postupne zoznámil s viacerými fotografmi z Hlohovca. Každý je trochu inak zameraný, a tak sa namiesto konkurovania si skôr dopĺňame.

Jednou z možností prezentácie vlastnej tvorby v oblasti záujmovej fotografie je ich „vystavenie” na fotografických serveroch, na ktorých ostatní registrovaní užívatelia môžu zverejnené fotografie hodnotiť a komentovať. Využívate aj takúto možnosť?

Dá sa povedať, že som „vyrástol“ vďaka Instagramu. Páčia sa mi jeho možnosti prepájania za pomoci hashtagov alebo miest na mape. Moje fotky sa tak dostanú širšiemu publiku, než je Hlohovec alebo Slovensko a ja som zároveň nútený viac zvažovať, čo dám von. Keďže môj instagram je primárne o krajinke, fotky z akcii nebolo kde dávať. A tak som už aj na Facebooku. Iné spôsoby propagácie zatiaľ nepoužívam.

Čo vás pri práci v kine najviac teší, prináša radosť?

Filmy sú popri fotení môj ďalší koníček. Mám už čo to napozerané a poznám sa s množstvom filmových nadšencov. S niektorými sa zúčastňujem na filmových kvízoch, kde aj napriek silnej prevahe ľudí, ktorí na rozdiel od nás film študovali, obsadzujeme popredné miesta.
Teší ma, že sa aj vďaka mne kinu darí a Hlohovčania mu čoraz viac dávajú prednosť pred multiplexami v Trnave a Nitre. Momentálne zažíva naše kino svoj najlepší rok, ale už teraz mám obavu, ako budú v súvislosti so stávkou v Hollywoode vyzerať nasledujúce roky. Teší ma, ak sa u nás návštevníkom páčilo a presvedčilo ich o tom, že 20 km navyše im lepší zážitok neprinesie, iba vyššie vstupné.                                                                                                                      Neteší ma klesajúci záujem o filmový klub. Nedeje sa to iba v Hlohovci, ale všade na Slovensku. Aj napriek veľkej snahe sa tento trend nedarí zastaviť. Filmový klub Urania 1919 v podobe, v akej je dnes, nedávno oslávil 10 rokov existencie. Nikto z nás nečaká, že by o výkladnú skriňu kinematografie bol podobný záujem ako o mainstreamovú filmovú produkciu, ale niekedy je ten extrémny nezáujem napriek hviezdnemu obsadeniu zarážajúci. Pre väčšinu je kino iba zábava, pre ostatných je to udalosť, ako zdieľať názory na film s podobne naladenými ľuďmi. Po silných filmoch sa odchodom z kina všetko len začína.
Veľká výhoda práce v kine je, že vidím ešte viac filmov ako predtým. A ak by ste chceli vedieť, čo robí dramaturg kina ak práve nepozerá filmy v kine, mám pre vás odpoveď. Pozerá ich inde.

Čitateľom Hlohovského žurnálu želám, aby sa nebáli nadchnúť pre niečo. To je to, čo ich robí tým, čím sú.

Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová

Fotografie: Súkromný archív Dávida Urminského

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu