Touto spomienkou sa chcem poďakovať všetkým tým, ktorí sa starajú o našich „starkých“ v zariadeniach pre seniorov. Vykonávajú záslužnú, ťažkú a ušľachtilú prácu, prácu fyzicky a psychicky náročnú.
V takomto zariadení pracovala i moja sestra Rita Farská, Hlohovčanka, Fraštačanka. Narodila sa 7. januára 1957 v Hlohovci na Nádražnej, dnes Pribinovej ulici s kamenným povrchom cesty vejárovito kladenými čadičovými kockami, tzv. „mačacími hlavami“ z roku 1932, v budove bývalej okresnej robotníckej poisťovne, postavenej v roku 1921. Od roku 1954 bola v tejto budove zriadená pôrodnica. V Hlohovci Rita, Jucka, tak sme ju familiárne volali, prežila ťažkých, ale aj šťastných 62 rokov. O jej živote hovorí príspevok, ktorý bol uverejnený v decembrovom čísle časopisu Humanus spred desiatich rokov. Napísal ho klient zariadenia, pán Michal Valúšek, básnik, historik a člen redakčnej rady časopisu. Jeho slová isto povzbudia každého, kto svoj život obetoval záslužnej práci pri starostlivosti o druhého. Začítajme sa do jeho myšlienok:
Vianoční i trojkráľoví koledníci nestihli prebrázdiť celú zasneženú Pribinovu ulicu, keď ich zastihol večerný súmrak. Sviatočné spevy a koledy sa lepili na rozsvietené okná pôrodnice a zlievali sa plačom i smiechom malých batoliat. Zvony ponorili mesto do nočného zimného ticha, len ciferník farského kostola ukrajoval každú hodinu zo sviatočnej noci až do brieždenia všedného siedmeho januárového dňa na prahu nového roku 1957. Vtedy sa do rodiny Ľudovíta a Letície prihlásila tretia dcérka pomenovaná menom Rita. Dve staršie sestry, už „slečny“, netrpezlivo čakali sestričku, nový rodinný poklad. A že dieťa je poklad rodiny, to pani Letícia Tandlmajerová, ako jeden z troch míľnikov svojho života, priznala… „Mám šťastnú, zdravú a krásnu rodinu. Dcéry Soňu, Mariku a Ritu, šesť vnúčat a tri pravnúčatá. Som šťastná, že sú všetci spolu zdraví a šikovní.“
Keď Rita vyrástla zo škôlkarskej sukničky a základnej školy v Hlohovci, odišla do Piešťan na stredné odborné učilište, kde sa vyučila za predavačku. Krátko po vyučení pracovala v Piešťanoch v papiernictve. Hračky boli jej snom a ten sa jej splnil, keď začala pracovať v hračkárskom obchode v Hlohovci. To sa už písal rok 1989 a ako starostlivá matka sa starala, ako sama hovorí, o krásnych synov Richarda, Martina z prvého a najmladšieho syna Filipa z druhého manželstva. Po dvoch manželstvách, ktoré boli ukončené vzájomným úsudkom v zostávajúcom priateľstve a hlavne s pocitom, že deti majú naďalej oboch rodičov, kládla dôraz na to, aby deti nestratili blízkosť otca. Mali možnosť kedykoľvek sa s ním stretnúť a on s nimi, a tak sa rodičovský cit udržal, ba ešte viac zosilnil. Matka stretnutiam detí nebránila, a tak deti vyrastali v úcte k obidvom rodičom.
Život pre Ritu nadobúdal postupne nové kontúry povinnosti. V roku 2005 ju osud priviedol k ťažkej, ale ušľachtilej práci v Harmónii – zariadení pre seniorov, netušiac, že sa jej táto výzva stane odrazovým mostíkom pre jej nové povolanie.
Že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, je pravda, no v prípade Rity Farskej je tiež pravda aj to, že šťastie nechodí len po horách, ale aj k ľuďom. To sa stalo, keď prijala telefonát, či jej žiadosť nastúpiť do Via Bene, je stále aktuálna. S okamžitým nástupom v roku 2007 neváhala… V dnešnom Humanuse pracuje dodnes ako opatrovateľka.
Rita Farská je zodpovedná, pracovitá, klienti ju majú radi za jej dobrý a úprimný vzťah, to je známe všetkým. No menej je známe, že rada vyšíva, číta, počúva modernú hudbu, bicykluje, rada by cestovala a poznávala nové svety, nesmierne sa teší, keď bude cestovať vlakom. A želanie: “Mať pevné zdravie, tešiť sa s deťmi a čerpať energiu od svojej mamy“.
My jej zaželajme, aby jej životný údel a budúcnosť boli len a len zvoniacim šťastím.
(redakčne upravené)
Toľko slová pána Valúška
Veľkým snom Rity Farskej po odchode do zaslúženého dôchodku bolo cestovanie, spoznávanie nových zákutí, krajín, túžila sa tešiť so svojimi deťmi (tromi synmi a tromi vnúčatami), stretávať sa so svojimi sestrami, rodinou, priateľmi. Už si to, žiaľ, nestihla splniť…
13. mája 2020 je to práve rok, čo odišla na večný odpočinok. Odišla v deň, ktorý nosí prívlastok kvetinový, symbolicky obkolesená kvetmi – jej kvetom bol vlčí červený mak. Túžila žiť, ale osud to zariadil tak, že odišla na večnosť.
Odísť na večnosť znamená zostať v srdciach tých, ktorí milujú – tak hovorí replika z filmu Druhá alebo prvá. Rita, Jucka, hoci si odišla a niet Ťa medzi nami, v našich srdciach a mysliach zostávaš navždy. S láskou a s úctou spomínajú Tvoji synovia, vnúčatá, sestry, rodina a priatelia. Ďakujeme za čas byť s Tebou, byť s Tebou v tomto chráme na Zemi.
spracovala Soňa Kováčiková
