Rok 2020 sa zapíše do dejín ľudstva ako rok boja s pandémiou koronavírusu. Historici zaznamenajú fakty, my si budeme pamätať najmä svoje osobné straty a nálezy.
Keď bola 12. marca vyhlásená mimoriadna situácia, zavreli sa školy a začal platiť núdzový stav, ukázali sme, že sa vieme zomknúť pre dobrú vec a prijať na určitý čas aj tvrdé obmedzenia. Vďaka tomu sme prvú vlnu pandémie zvládli veľmi dobre. Boli sme vystrašení, ale akísi láskavejší jeden k druhému. Ostali sme doma, začali sme viac chodiť do prírody, čítať knihy, začali sme sa viac venovať svojej rodine, upokojili sme sa. Začali sme si navzájom nezištne pomáhať. A aj keď táto krehká vzájomnosť nevydržala po celý rok, je to posolstvo, ktoré by sme si všetci mali vziať do roku 2021.
Hodnoty ako spolupráca, vzájomná úcta, rešpekt, možnosť povedať si názor a vôľa vypočuť si ho by mali byť základom, na ktorom budeme budovať svoje vzťahy a svoj život v práve začínajúcom roku. Aby sme pri vyslovení odlišného názoru neboli vystavení prenasledovaniu a šikane, ako je to v našom meste zvykom. Pri vystupovaní vedenia nášho mesta v celoštátnych médiách občas tak trochu ľutujeme, že nie sme cudzí. Možno by sa k nám správal slušnejšie.
Pokora, tá vnútorná, by nám tiež nemala chýbať. A kontinuita. To je ďalšia hodnota, na ktorú nesmieme zabúdať. Inak stratíme svoju identitu. Keby nám nechýbala, možno by sme nečítali v médiách o historicky prvej súťaži na architektonické riešenie Námestia sv. Michala. Znie to pekne, ale nie je to pravda. Prvé architektonické riešenie obnovy námestia vzniklo počas funkčného obdobia primátora Ing. Jána Brezovského. Keby nám nechýbala kontinuita, iste by vo víťaznom návrhu nebol nepochopiteľný nedostatok zelene, ktorý v letných mesiacoch vyprázdni centrum mesta. Rovnako, ako sa vyprázdnila pešia zóna, ktorá pre nedostatok zelene v lete priam sála horúčavou. Podobne, ako po zatvorení Domu kultúry ostali prázdne kaviarničky a reštaurácie v centre mesta. Ak budeme obnovovať námestie, nemali by sme zabudnúť, že k jeho širšiemu okoliu patrí ulica Za poštou, rozbitá ešte od leta. Je plná hnijúceho lístia, vykopanej zeminy, s obrovskou dierou uprostred chodníka, prikrytou kovovou platňou. Pred niekoľkými rokmi to bola jedna z najkrajších ulíc mesta.
V roku 2021 by sme mohli skúsiť spoločne písať príbeh spokojných ľudí, ktorí nemusia od seba na ulici odvracať zrak, v ktorom sa jeden druhému môžeme prihovoriť s úsmevom a priateľským slovom či kedykoľvek požiadať o pomoc alebo radu. Nenechajme naše mesto chladnúť, urobme všetko preto, aby sa z neho nevytrácala človečina. Verme v zdravý rozum, láskavosť a ohľaduplnosť. Napriek všetkému je tu vždy nádej.
