Hľadáčikom fotoaparátu fotografa Matúša Strapka z Leopoldova prešlo už stovky spokojných zákazníkov. Matúš fotí maturantov, rodinné fotografie, ale i fotky do sveta modelingu. Nedávno sa z neho stal dokonca aj spisovateľ. V roku 2018 mu vyšla kniha. A to nie hocijaká! Inšpiráciou k napísaniu knihy Babkobrepty mu bol život s jeho úžasnou, vtedy 83-ročnou, babičkou Verunkou. Dnes si knihu môžete kúpiť v najväčších slovenských kníhkupectvách.
Knihu viete kúpiť TU.
O čom sú Babkobrepty?
Kniha „Babkobrepty“ je súhrnom vtipných príbehov z bežného života. Ide o vtipné situácie s mojou babkou, ktorá svojím humorom a satirou vždy vedela zhodnotiť aktuálnu situáciu. Jej humor ľudia milovali, pretože bol nadčasový, pohotový a vždy trafila do čierneho. Okrem mojej babky Verunky (83 rokov) a mňa vystupujú v tejto knižke aj rôzne iné postavy, s ktorými sme sa stretávali na dedine. Napríklad susedky malá Sofia (6 rokov) a jej mama. V knižke sa nachádza viac ako 70 príbehov. Existujú aj ďalšie, ktoré som už nestihol spísať do knihy, pretože sa udiali až po uzávierke jej vydania. Mám ich ale spísané v mojom diári a je ich už len pár.
Pri akých príležitostiach vznikali humorné situácie z knihy?
Príbehy vznikali asi pri každom stretnutí s babkou. Napríklad na cestách k doktorovi, počas ktorých mi minúty za volantom vždy rada korenila vtipnými výrokmi. Alebo keď sme niekoho stretli a prehodili pár slov, či pri konverzácii s inými ľuďmi sa toho nazbieralo požehnane (rôzne hlášky, frázy, prirovnania). Také bežný človek len tak nepočuje – vlastne ani ja.
BABKA: Matko, víš jaký je rozdíl medzi televízorom a rádiom?
JA: (ticho lebo retušujem a nevnímam)
BABKA: Matkoooo? Dám ti hádanku. Víš jaky je rozdíl medzi televizorom a rádiom?
JA: NIE, nevím !
BABKA: No rádio možeš len počuvat, a TV aj sledovať aj počúvat.
JA: (oči prevrátené do nebies)
BABKA: Víš, jaký je rozdiel medzi Esmeraldou a Palomou?
JA: Esmeralda bola slepá a Paloma zbierala kávu.
BABKA: Na bajačiny by ťa bolo, ale rozdiel medzi rádiom a TV nevíš ! Ic mi do ri*i, taký inžinír!!!
(úryvok z knihy Babkobrepty)
Čo Ťa priviedlo k napísaniu takejto knihy? Ako vyzeral proces jej písania?
Ani len vo sne by mi nenapadlo, že by z týchto príbehov niekedy mohla byť kniha. Raz som sa nudil pri počítači a zo zábavysom na mojej facebookovej stránke informoval fanúšikov o tom, čo sa mi stalo. Zhodou okolností to bola príhoda, v ktorej figurovala moja babka Verunka. Ľuďom sa tento príspevok zapáčil. Dokonca natoľko, že mal extrémne veľa pozitívnych reakcií a „lajkov“. Ľudia na Facebooku si žiadali viac takýchto zážitkov, ak ešte niečo podobné s babkou zažijem. Začal som si teda viac všímať, čo babka vymyslí, povie a urobí a všetko som si zapisoval do mobilu. Trvalo to 2 roky.
Až napokon ma oslovilo vydavateľstvo, či by som tieto internetové príbehy v podobe statusov nechcel vydať aj knižne, pretože vidia v tejto knihe možný potenciál. Vydavateľstvo navrhlo, že všetko zabezpečí na svoje náklady. Povedal som si: „Prečo nie? Ak s tým nebudem mať starosti ja, nech to vytlačia – ja sa len poteším.“
Ako si bol schopný tak detailne si zapamätať presné výroky a dialógy daných situácií? Hneď si si ich zapisoval?
Presne tak! Ihneď som vyťahoval mobil a písal. Babka po mne vždy kričala: „Zas píše, zas mi ide robiť hanbu po internetoch!“ Častokrát som si to aj nahral na video. Dialógy som občas skracoval, aby ľudia nezabudli na konci príbehu, čo čítali na začiatku. Naša Verunka bola totiž taká zhovorčivá, že by jej aj Eva Máziková horko-ťažko stíhala.
JA: Babkáá? Čo si robila preboha s rukou, že ju máš ofašovanú?
BABKA: Ale to nemám fááš, ty tela slepé, to mám len utírku omotanú, lebo ma skrina bachla, ked som išla okolo…
JA: Jáááááááj, no ja ti furt hovorím, že zatváraj tie veraje na skrini. Vidiš, vidiš, panbíčko ta potrestal! (v tom sa babka postaví, že mi ide pre kávičku a kríva)
JA: Babkáááá?
BABKA: Bože, čo zas?!
JA: Prečo krívaš na ľavú nohu?
BABKA: Lebo som to tej skrini vrátila!!!
(úryvok z knihy Babkobrepty)
Kniha je písaná „rýdzim“ hlohovským jazykom…
Ako sledujem sociálne siete, veľa Slovákov píše ako počuje, haha. Možno si niektorí po prečítaní mojich príbehov mysleli, že to je spisovná slovenčina. Práve tento hlohovský dialekt dodáva jej výrokom to „pravé orechové“. Keby hovorila pekne spisovne, možno by to nebolo také vtipné. Častokrát sa stretávame aj v seriáloch (napr. Horná Dolná) s tým, že sa používa tvrdý jazyk. Myslím, že je spomedzi nárečí najvtipnejší a najviac sa približuje životu na dedine.
Aký človek bola tvoja stará mama? Zvykla Ťa podporovať vo fotografovaní?
Babka bola veľmi dobrý človek. Nemuseli sme ani pozerať televízne správy, všetko nám doma odmoderovala sama. Vo fotografovaní ma podporovala. Zo začiatku si však myslela, že ide skôr o mladícku zábavu, ako o serióznu prácu. Občas za mnou aj prišla, aby som jej ukázal, čo som nafotil. Pri hodnotení fotiek ľudí v plavkách nerozumela, prečo ukazujú ako ona po hlohovsky hovorievala „holé ri*e“, keď je v obchodoch k dispozícii tak veľa oblečenia. Okamžite vymýšľala plány, ako mi zaobstará nejaké oblečenie do ateliéru, aby som ho požičiaval ľuďom na fotenia.
BABKA : Urobím ti Nescafé alebo Tchibo?
JA : Nescu mi sprav radšej!
BABKA : Nescu už nemáááám!
JA : Tak Tchibo sprav teda, to je jedno!
BABKA : Ani tú nemám.
JA : Tak načo sa ma pýtaš, či mi dáš Nescu alebo Tchibo?
BABKA : To jáá tak ze slušnosti nech nevyzerám jak chudera. Na susedky tento trik zaberá, lebo ked ku mne dojdú na návštevu večer, tak sa ich vždy opýtam, či si dajú kávu a každá povie, že NIE, lebo je už vela hodin a nebudú spat. To len ty musíš vymýšlat a kávu vypytuvat, jak keby sme vody nemali dost!
(úryvok z knihy Babkobrepty)
Na čo najradšej v súvislosti s babičkou spomínaš?
Rád spomínam na chvíle, keď som s ňou ako malý pozeral všetky televízne seriály. Vždy celá rozhorčená komentovala všetky negatívne postavy. A keď som ju upokojoval, že je to len seriál, začala hromžiť. Vraj si my mladí nič nevieme vážiť a len vymýšľame. Jeden seriál má približne viac ako 130 častí. Tak presne toľkokrát som sa napočúval jej vtipných pripomienok na túto tému. Ja som to nazýval „babkine repete“.
Dnes na meniny ma babka zavolala k sebe, že má pre mňa prekvapko. Vojdem do jej bytíku a tam sedí moja kamoška Kristína (27 rokov) z detstva, ktorú som nevidel 10 rokov. Babka vytiahne všetko zo špajzky, aby nás ponúkla a Kristína je stále na mobile a chatuje s ľudmi. Babka ju šťuchne s barlou a hovorí jej:
BABKA: Kristínka, Matúško došiel – nože odložíme ten mobil, a rozprávajte sa , šup šup!
KRISTINA: Chvíľočku babi, len tomuto uchylákovi odpíšem.
BABKA: Uchylákovi? A čo ti piše ten uchylák? To je zaiste nejaký dr*ko z internetu, že?
KRISTINA: Preeeeeesne! A čo mi píše? No aha, čítajte ty kokos: „ Ahoj kráska, pošlem ti 50 € na tvoj účet alebo kredit, keď mi pošleš svoje chodidlá! Ak sa mi budú páčiť, priplatím ti.“
KRISTINA: No je toto normálne? Ty kokos, jaké nervy!
BABKA: A čo si ty mongolná? Ved jasné, že mu pošli tie chodidlá!!! Za padíka? Za padíka by som mu aj tie svoje predala!
KRISTINA: Ale ja si nebudem fotiť chodidlá, ja ho možem…! Idem ho bloknúť!
BABKA: Opováž! Za 50 € by si bola sprostá! Ved ja ti cvaknem tie moje, jáá sa za ne nehanbím!!!(a babka mu ich cvakla – viď obrázok dolu)
Viac informácií o knihe a Matúšovej tvorbe nájdete tu: https://www.facebook.com/photografko
foto: osobný archív Matúša Strapka
