Dve hlohovské vychádzky národovca Jozefa Ľudovíta Holubyho

0
601

Jar sa k nám derie akosi pomaly, napriek tomu veríme, že svoju snahu nakoniec úspešne korunuje slnečným počasím a všetkými vábidlami prírody, ktorými sa ošatí. A práve o týchto farebných, voňavých i chutných šatách chcem písať, napriek tomu, že nie som botanik. Z toho dôvodu sa nebudem venovať učenému popisu rastlín a ani ich využitiu (to nájdete v početných odborných knihách), ale chcem sa pár slovami nadchnúť ich malebnosťou a estetickým pôsobením, a v momentoch, keď sa začítam do spomienok slovenského botanika, historika a etnológa Jozefa Ľudovíta Holubyho, vám sprítomniť jeho chvíle strávené v hlohovskej kvetene.

Holuby vo svojej práci Botanické prechádzky spomína, že s botanikou ako vedeckou disciplínou sa stretol prvýkrát na škole v Bratislave roku 1853 a zaujalo ho, keď po hodinách únavného diktovania latinskej názvoslovnej terminológie priniesol učiteľ do triedy ukážky rastlín zo svojho herbára. Odvtedy chodil so spolužiakmi zbierať rastliny a zatiaľ čo u viacerých záujem o ne opadol, on naďalej s radosťou a odhodlaním navštevoval flóru a odhaľoval jej tajomstvá. Ba viackrát sa obával krivých pohľadov pri tom, ako niesol v rukách kyticu kvetov, ktorej kraľovala vôňa konvaliniek. Viacerí si mysleli, že mala byť určená pre nejaké dievča ako prejav náklonnosti, z čoho ho viacerí upodozrievali a karhali ho, aby sa radšej učil gramatiku a syntax. No pravda bola niekde inde. Holubyho dielo Botanické prechádzky nespomínam iba preto, že nastupuje jar, ale aj preto, že v rámci svojho výskumu navštívil Hlohovec a blízke obce.

Viac

Jeho krátky úryvok z „prechádzok“ začína slovami: „V lete r. 1856 botanisoval som okolo Boroviec, Hlohovca a Udvornoku (Dvorníky) v Nitransku, a obohatil som svoju sbierku rastlin vzácnymi druhy, z ktorých spomeniem len: Taraxacum serotinum, Hibiscus trionum a Glaucium corniculatum pri Borovcach; Reseda phyteuma, Thesium humile, na roľach a na smetískách pri Udvornoku Abutilon avicennae a Nicandra physaloides, a po roľach zdivočilú Isatis tinctoria.“ Pod latinskými názvami spoznávame v našich krajoch rastúce rastliny: púpavu neskorú, ibištek trojdielny, rohatec rožkatý, rezeda veľkokališná, ľanolistník, podslnečník Theofrastov (čínska konopa), nikandra machovkovitá a farbovník obyčajný.

O Hlohovci a Dvorníkoch sa ďalej vyjadril, že „Kraje tie sú dávno, bez všetkého násilia, poslovenčené. Či sa kedy podarí ľud tam, pomocou školy a úradného nátlaku, zase pomaďarčiť? velice pochybujem.“ Zaujímavou skutočnosťou je aj Holubyho návšteva zámockej záhrady, ktorej krásu už opísali viacerí návštevníci (podrobne napr. Alojz Medňanský tri desaťročia pred Holubym): „V Hlohovci znal som pánskeho záhradníka, rodeného Poliaka, ktorý mi všetky vzácnosti záhrady a skleníka poukazoval, a mi dovolil aj daktoré rastliny vziať pre herbár. Hlohovec je jediný hrad na Považí, ktorý ešte zub času nenačal, lebo kaštieľ Orlové (Zsigmondháza) na Považí, vyše Púchova, v doline malebne sa vynímajúci, nepovažujem za hrad.“

Slovenská botanička, dokonca rodáčka z Hlohovca, Viera Feráková, si všimla tieto Holubyho výlety a okrem jeho botanizovania v Dvorníkoch uvádza aj zbery, ktoré realizoval v chotároch Bojničiek, Posádky a Sasinkove. Holubyho nálezy sú čiastočne zachované v herbári Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty UK a niektoré v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave.

Holubyho výskum rastlín bol spočiatku motivovaný záujmom o ľudové liečiteľstvo  a s ním spojené magické úkony a čary. To ho priviedlo aj k ďalším oblastiam etnografického výskumu, ktorý rozšíril o hmotnú kultúru, umenie, ľudovú slovesnosť a zvyky. Aj vďaka jeho bohatej publikačnej činnosti a pravidelným, hoci drobným záznamom z činnosti a bádateľským potulkám po Slovensku sa nám zachovali cenné národopisné informácie o mnohých miestach Slovenska.

Pohľad zo Zámockej záhrady v HC na obraze J. Lipperta z roku 1799

S Hlohovcom spája Holubyho ešte jedna zaujímavá súvislosť a tá sa viaže opäť k zámockému areálu, no tentokrát v súvislosti s jednou výnimočnou udalosťou, o ktorej vám vždy referujú sprievodcovia počas prehliadky zámockých expozícii. Ide o návštevu a pobyt cisára Františka Jozefa v Hlohovci na zámku, keď dohliadal vojenskému cvičeniu rakúsko-uhorskej armády v septembri roku 1891. Holuby bol vtedy prítomný príchodu cisára a jeho sprievodu a takto si to v práci Quodlibet z cesty z Bošáckej doliny do Pezinku zaznamenal:

„Hlohovec čiže Frašták vzbudil vo mne veselú rozpomienku. Keď sme asi pred 15. rokami boli s dištriktuálnym vyslanstvom na poklone Jeho Veličenstvu kráľovi, v čas manévrov v Hlohovci na zámku sa bavivšiemu, ja som bol znamenite ubytovaný u jednej rodenej Podhradčianky, ktorú bol Bohúň v rokoch štyridsiatych maľoval ako najkrajšiu dievku podhradskú s najkrajším mládencom. Ako som si ráno po uliciach prezeral tie davy ľudu, z celého okolia sem prišlého, postretlo ma vyslanstvo prešporských seniorátov, s kufríkami v rukách, lamentujúce, že nemôžu nikde dostať izby, kde by sa mohli složiť a preobliecť. Nuž, reku, o to je malá starosť; poďte ko mne, tam budete mať miesta dosť. A naša láskavá hostiteľka prijala aj tých, ba nás aj uhostila cukrovinkami. Po vybavenej na zámku poklone prechádzali sme sa ulicami. Tu ti pribehne jeden poklonkujúci chlapík a vraj, že aby sme mu odpustili, lebo že sňal s nás momentnú fotografiu. Na to riekol prešporský F.: „No, pekne ďakujem! veď ste vy mňa odzadku fotografovali!“ Uspokojil ho ale senior R., poklepúc mu na plece a rieknuc: „Nerob si z toho, bratku, nič, veď si ty vlastne odzadku krajší, než odpredku!“ Ale fotograf nedal pokoja, zakiaľ sme sa ináče nepostavili a on nás v tejto novej grupe neodfotografoval. Už som bol dávno na túto epizodu zabudol, až mi teraz v Pezinku tú fotografiu ukázali, a ja som si, cestujúc popri Hlohovci, na tie podrobnosti spomenul. Hodne neskoro po tejto našej hlohovskej schôdzke mi ktosi rozprával, že naše vyslanstvo ktorýsi maďarský humoristický časopis v rozkošnom kuprštýku bol predstavil. Boli sme tam, vraj, vypingovaní ako pltníci a drotári, v krpcoch, so širokým opaskom, krátkou košeľou, hrozitánskym klobúkom a so zapekačkou. Škoda, že som sa o tom hneď za horúca nedozvedel, lebo bych si to číslo na každý pád na pamiatku bol dal doniesť. Človek ani nevie, ako sa stane asi na týždeň povestným z láskavosti furtáka humoristu. Ešte dnes bych sa rád na tom obrázku pokochal, lebo z Drotárie sme tam boli len dvaja, nebohý Ľ. Dohnány a moja maličkosť; nuž je to prirodzené, že som zvedavý, ako tam vyzerám. Bol som rád, keď som sa z toho stisku a miesenia ľudu konečne do našej tichej dolinky dostal.“

O Jozefovi Ľudovítovi Holubym (1836 – 1923) treba v krátkosti ešte povedať, že patril v rámci svojej činnosti k popredným predstaviteľom slovenského národného hnutia. Okrem vedeckej orientácie sa celý život venoval aj osvetovej práci. Jeho prínos v oblasti vedy a kultúry je mimoriadny a jeho odkaz trvácny.

Na záver treba ešte pripomenúť jednu poznámku, a to tú, že Jozefov starší brat bol Karol Holuby, ktorý sa stal v meruôsmych rokoch obeťou štatariálnych súdov po potlačení revolúcie a bol v októbri 1848 popravený spoločne s Vilkom Šulekom blízko Hlohovca v beregseckom chotári.  

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu