Sviatok Lucie v spomienkach na detstvo pani Márie Balagovej

0
398

Ako všetci vieme, trinásteho decembra je sviatok sv. Lucie. A vtedy Lucie chodia po domoch. V roku 1959 na Luciu sa tri dievčatá dohodli, že zachovajú tradíciu zvykov. Vyobliekali sa do bieleho. Biele blúzky, biele široké vyšívané sukne, biele pančuchy, na tvárach mali z tylu urobené masky, na hlave biele šatky a na rukách biele rukavice. Takto vyobliekané chodili večer po domoch, v ktorých zanechali po sebe stopy, že gazdinky mali po nich čo upratovať. Tieto dievčatá, Lucie, navštívili i miestny hostinec. Chceli rozveseliť jeho návštevníkov. 

Keď nečakane vošli dnu, všetky pohľady prítomných sa obrátili na ne. Všetkým sa páčili. Horšie to bolo po ich odchode. Najskôr, tancujúc vošli do bytu hostinskej, ktorý bol spojený s hostincom iba dvermi, čo viedli do kuchyne. Jedna Lucia mala v ruke varechu, druhá krídlo z husi a tretia malé plátenné vrecko s múkou zmiešanou s otrubami. Tá s varechou všetkých členov rodiny vyplatila, aby nemali vredy, tá čo mala vrecko, nasypala do všetkých kútov múku, aby mali dosť peňazí a tretia s krídlom všetkých poometala aj s nábytkom, aby nemali prístup do bytu bosorky, takže múku ešte viac rozmietla po byte. 

Z bytu vošli do hostinca, obchodili všetky stoly, pritom nezabudli varechou pošibať, múkou posypať a krídlom poometať každého návštevníka. Takto prišli aj k skupine kartárov. V tom niektorý mládenec nabral do pohára trošku vody a oprskol Lucie. Jedna z nich neváhala, rýchlo načrela do pohára vody, uprostred hostinca sa zatočila a jedným švihom obliala skoro všetkých prítomných. Tá, čo mala múku, chytila vrecko za spodok a skoro všetkých pomúčila. Zo všetkých strán sa najviac ušlo skupinke kartárov, ktorí sedeli pri stole zaujatí do karát. Strýc Štefan to nevydržal, vyskočil od stola a s nadávkami sa pustil za dievčatami. Tie nemeškali a rozutekali sa na tri svetové strany. Jedna sa schovala za budovu MNV, druhá utekala na opačnú stranu na koniec ulice, tam sa schovala za rožný dom, tretia vbehla do najbližšej záhrady, v ktorej rástla objemná lipa 31 a gaštan a učupila sa za ich hrubé kmene. Všetky tri boli vzdialené od hostinca asi 150 až 200 m.

Strýc Štefan sa rozbehol najskôr za jednou, potom za druhou. Keďže dievčatá sa rozutekali každá iným smerom, tak sa vrátil naspäť do hostinca ku kamarátom a kartám. Pri pohľade naňho každému pohrával úsmev okolo úst, lebo na mokrú Štefanovu tvár a chlpaté ruky sa múka dobre prilepila nielen do vlasov, ale i na hustom čiernom obočí a mihalniciach mal nalepenú múku s otrubami. Vypadal ako hastrman, lebo aj vody sa najviac ušlo jemu. Nikto z prítomných sa mu do očí nesmial, Štefan bol tak veľmi rozzúrený, bolo by to zle dopadlo. 

Horšie to bolo s Luciami. Každá čušala vo svojom úkryte. Veľmi sa báli rozhnevaného Štefana. Mysleli si, že niekde vonku na ne čaká, odkiaľ sa vynoria a ubije ich. V ten večer sa už Lucie nestretli. Domov sa vrátila každá sama, až keď boli všetky tri úplne premrznuté. 

Takto si spomínam na jednu tradíciu. Bolo by na škodu, keby tieto krásne zvyky zanikli. Bývalo pri nich veselo, ľudia zabudli aspoň na chvíľu na starosti a problémy, ktoré ich trápili. Hoci po Luciách zostal v byte neporiadok z múky a otrúb, stálo to zato. Človek mal na čo spomínať. Verte mi, sú to krásne spomienky, na ktoré sa ani po rokoch nezabúda, najmä, keď ich človek mohol sám prežiť.

Foto: Erik Knotek ml.

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here