Kam sa podela ulica Mikuláša Konta?

0
90

Mikuláš Kont, milovník pokoja, osnovateľ prímeria, muž veľkých plánov a rozhodnutí…Palatín veľkého kráľa, nezabúdal popri mnohých povinnostiach ani na svoje mesto Hlohovec.

Uhorské kráľovstvo sa začiatkom 14. storočia ocitlo na pokraji rozpadu. Kráľovská moc Arpádovcov skončila, krajina bola zruinovaná tatárskými vpádmi, Uhorskí oligarchovia sa správali ako malí králi – mali svoje hrady, razili vlastné peniaze a keďže mali aj svoje armády, tak bojovali – proti sebe a proti panovníkovi. Medzi nimi aj krutý, štúrovcami zromantizovaný, Matúš Čák Trenčiansky. Príchodom mladučkého Karola Róberta z Anjou sa však začali diať
veci!

Viac

Obklopený schopnými radcami, obrnený nesmiernou trpezlivosťou vyjednával, uzatváral dohody, veľmi šikovne viedol vojny, uhorských nabobov dokázal rozdeliť a postaviť proti sebe. Umná diplomacia – namiesto tvrdých trestov za odboj – doma i na medzinárodnom poli. V týchto intenciách pokračoval aj jeho šestnásťročný syn Ľudovít I., ktorý ako jediný z uhorských kráľov získal prímeno Veľký. (Áno, bol to ten kráľ, čo zomrel v Trnave).

Obaja presadzovali úlohu ekonomiky a biznisu. Boli si vedomí, že kde sa nebojuje, neničí, kde sú pomery ustálené, tam prichádza rozvoj a blahobyt. Zlato, striebro z Banskej Štiavnice a
Kremnice k tomu všetkému, vyniesli za necelé storočie drsné a zaostalé Uhorsko na
úroveň vyspelého Talianska či Francúzka.

Rok 1349 bol pre Hlohovec prelomový. Kráľ Ľudovít I. daroval hrad Hlohovec a okolité dediny Mikulášovi Kontovi, “ktorého si kráľ vážil spomedzi Uhrov najviac.” Zakladateľ rodu pánov z Iloku (Ujlakovcov) Mikuláš, syn Vavrinca Slava Sclavus jasnozrivo vytušil potenciál hradu i celého územia – výhodná poloha, predpoklady pre remeslá, vinohradníctvo a tak vyvinul nevšedné úsilie pre jeho rozvoj.

Medzi rokmi 1350 až 1353 Kontovci postavili most na mieste dôležitého brodu cez rieku Váh. O čosi neskôr daroval Mikuláš Kont Hlohovcu aj svoj majetok Varač. Trnava sa oň súdila ešte 200 rokov. V roku 1362 osobne požiadal kráľa o právo konať slobodný výročný trh (jarmok) podľa vzoru a zvyklostí mesta Budín. Toto význačné privilégium získal, ako sám uvádzal: “Pre svoje mesto Hlohovec.” Tým sa Hlohovec priradil, ako jediné nekráľovské mesto, k ôsmim slobodným kráľovským (Bratislava, Žilina, Košice, Trnava, Bardejov, Zvolen, Stará Ľubovňa, Trenčín). Na Michala sem prichádzali, na dva týždne, obchodníci z celého Uhorska. Palatín


Kont, zástupca kráľa, podporil aj nemeckých kolonistov, ktorí budovali Nový Hlohovec – zem kráľovských hostí. Získal preň aj privilégia mestečka. Koncept námestia s farským kostolom a priľahlými ulicami sa zachoval dodnes. Prebudoval hrad, postavil na ňom hradnú kaplnku Panny Márie, vniesol poriadok do legislatívy, vinohradnícta, zlepšil výber daní. Kodifikoval aj práva a povinnosti obyvateľov poddanskej osady (r. 1365)…

S manželkou Klárou založili pred rokom 1367 pri kostole sv. Ducha špitál. Myslím, že aj tu platí to známe “cherchez la femme.” Hlohovec mal už pred sedemsto rokmi nemocnicu! Špitálik, ako tento komplex dodnes voláme, slúžil chorým, biedným, nevládnym. Našli tu nielen strechu nad hlavou, stravu a opareru, ale i duchovnú útechu. Ctihodná Klára Kontová ho v testamente z roku 1400 bohato obdarovala, pričom po prvýkrát použila názov mesta Freistadt (ľudovo Frašták).

Mal som rád nedeľné rodinné prechádzky. Lížuc vanilkovú s čokoládovou z mliečného baru,
sme šli k Váhu a tadiaľ do Panskej. Mal som asi desať rokov. Pred špitálikom na slniečku
sedeli starenky a starkí. Starobinec dosluhoval, podobne ako jeho obyvatelia. Kostolík sa už
nepoužíval, otvorený bol iba jediný raz do roka – na Veľkú noc. Konala sa tu tichá poklonu
pri Božom hrobe. Interiér bol prázdny, ponurý. Plamienky sviečok ožarovali iba Boží hrob,
ktorý bol oproti vchodovým dverám. “Strážili” ho dvaja hrozivo vyzerajúci rímsky vojaci v
prilbách s lícnicami vyzbrojení kopijami. To bol pocit! Strach? Veď boli iba z pomaľovaného
“paprndekla”. To na mňa asi “dýchla” sedemstoročná história a svoje urobil aj genius loci.

Kostolík bol postavený okolo roku 1300 na mieste osady, ktorú zničili ešte Tatári. Neskôr v 15. a 16. storočí bol neskorogoticky upravený, v sedemnástom prestavaný. Dnešnú podobu získal koncom 18. storočia zásluhou Jozefa Erdödyho. Svojou dispozíciou predstavuje unikát na Slovensku. Nielen dispozíciou, ale i množstvom zaujímavých nálezov, ktoré boli objavené výskumom Vlastivedného múzea v Hlohovci, ktorý sa začal v roku 1972. Cenným bol aj objav gotického okna na juhozápadnej strane kostolíka, ktoré je po poslednej rekonštrukcii priznané. Tie okná sú však v skutočnosti dve!

Pracovníci Geologického průskumu Rýmařov ma vpustili do špitálika, v ktorom sanovali
murivo. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov. Okolo každej (!) tehly odstranili zvetranú
maltu a do vzniknutých škár natlačili cementovú výplň. Provizórne lešenia, spleť káblov a
hadíc, strojov, všadeprítomný prach a na podlahe bariny cementovej malty a vody. Z fasády
kostolíka bola odstránená omietka. Objavil sa pôvodný portál, strieľňa, dve gotické okná. To
druhé okno bolo pri poslednej rekonštrukcii znovu zamurované! Možno preto, že jeho kružba, ktorá ho zakončuje, je veľmi poškodená (viď obrázok). Neobyčajne ma zaujalo jeho ostenie na ktorom sú insitné sgrafity zhotovené renesančnými “sprejermi”. Nájdete na ňom datovanie “1672”? Kostolík v tom čase patril evanjelikom, bol pred rekonštrukciou? Precízne vyškrabané mená, iniciály, datovanie a nápisy v pomerne veľkej výške (pôvodná úroveň terénu bola totiž ešte o dva metre nižšie) sú autentické a viac ako zaujímavé…
Je dosť možné, že o pár storočí, pri ďalšej obnove kostolíka, sa tieto sgrafity opäť objavia na svetle Božom k veľkému údivu a radosti budúcich historikov či našich potomkov.

Záver

Viac ako zamurované gotické okno ma však mrzí iná vec. Tento historický skvost nie je iba
dokladom vývoja spoločnosti, ale vyjadruje aj vzťah Mikuláša Konta k mestu a k jeho obyvateľom. Vyjadruje étos, ktorým sa majú ľudia v svojom slobodnom a zodpovednom úsilí riadiť. Pamätná tabuľka vecne popisuje a menuje tohoto nezištného palatína. Je to však
dostačujúce? Nemám na mysli honosný pomník/bustu, moja predstava je skôr o vnesení života do tejto pamiatky a na malé, trošku zanedbané namestíčko pred ňou. Nik sa tu nepristaví, neposedí… A na čo aj? Nič sa tu nedeje! A mohlo by sa: historické trhy, vystúpenia kaukliarov, hudobných skupín, pouličné divadlo, akcie pre deti…

Svojho času, Jozef Urminský, riaditeľ Vlastivedného múzea v Hlohovci spomínal, že v
blízkosti Špitálika existovala Kontova ulica. V dvadsiatich rokoch minulého storočia však
bola zrušená. “Zrušená” asi tak, ako Mariánsky stĺp v Prahe v roku 1918 či monumentálna
jazdecká socha kráľovnej Márie Terézie v Bratislave. Tú zbúrali v roku 1921. Viem, chápem,
monarchia skončila, vzniklo Československo a nová doba zmenila aj pohľad na históriu.
Zľakol sa nejaký horlivý úradník, že Kontova ulica “ohrozuje” existenciu republiky?

Stĺp na Staromestskom námestí už opäť (napriek politickým polemikám) stojí a naši bratia
Česi sa hrdia: “Získali sme opäť svoje miesto v duchovnom strede Európy.” Okrášľovací
spolok v Bratislave na návrat súsošia panovníčky/reformátorky intenzívne pracuje… A čo
my v Hlohovci?

autor: Anton Polakovič

foto: archív A. Polakovič

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu