Vo štvrtok 14. júla sa v priestoroch Výstavnej siene Vlastivedného múzea v Hlohovci uskutočnila vernisáž výstavy významného umelca žijúceho a tvoriaceho v Hlohovci, akademického sochára Jozefa Sušienku. Známy je predovšetkým svojou keramickou tvorbou, no tentokrát sa výstava sústredí na jeho maliarsku prácu. Môžete si pozrieť takmer sedemdesiat obrazov s motívmi Hlohovci, no i iných zákutí Slovenska i zahraničných krajín.
Ak by sa vám pošťastilo navštíviť ateliér majstra Jozefa Sušienku, tak z pomerne rušnej ulice v blízkosti centra mesta sa dostanete do úplne iného sveta, kde vás postupne obklopia najrozmanitejšie umelecké objekty vytvorené z keramiky. Spozorujete rôzne vázičky i rozmerné vázy, taniere, nádoby, svietidlá, plastiky inšpirované tvarmi prírodných objektov, časti monumentálnejších prác, niektoré keramické diela komponované do typicky konštruovanej figurálnej vertikály i jeho ikonické tekvice, hrušky či sovičky. Takýto umelecký výraz Sušienkovej keramickej narácie, zohľadňujúci ohlasy prírodných foriem v štýlotvornom, sémantickom a filozofickom kóde, poznáme aj z jeho početných domácich i zahraničných výstav.
Z každodenného dotyku dlaní a hliny vznikol organický súzvuk prírodného materiálu a ľudského umu, konfigurovaného do objavných plastických tvarov. Spod autorových rúk povstáva archetypálnou sémantikou preniknutá humanistická odpoveď na civilizačné výzvy spojené s kultom konzumu a povrchnosti. Od figurálneho stvárnenia prešiel k symbolickému jazyku či prírodnej metafore – pozdvihuje tvar prírodných štruktúr (napr. plody rastlín), čím ozrejmuje silu, krásu i proces ich vzniku. Prirodzenosť, jasnosť, v najlepšom slova zmysle jednoduchosť, environmentálne partnerstvo s prírodou sú jasne čitateľnou osou jeho diela.
Umelecké gesto J. Sušienku však ustanovuje ešte jeden tvorivý prúd – čerpá z neho porovnateľne dlho ako z keramickej práce a je neustále prítomný v jeho tvorbe, hoci sa raz menej, raz výraznejšie objavuje na povrchu podobne ako je to s ponornou riekou a premenlivou výškou jej hladiny. Aktuálna výstava J. Sušienku bude k divákom prehovárať primárne práve oným druhým výtvarným jazykom – maľbou. Túto polohu autora nepoznáme tak dôkladne ako jeho keramické dielo, no je rovnako zaujímavá a podnetná. Nielen voľbou výtvarných techník, ale aj spôsobom uchopenia námetu či témy. A pritom sesterstvo keramickej a maliarskej tvorby sa nerodilo harmonicky. J. Sušienka si v jednom z nedávnych rozhovorov zaspomínal: „Pôvodne som chcel byť maliarom a išiel som aj na prijímacie skúšky. Vzali ma však na odbor keramika. Nebol som príliš nadšený a dokonca som chcel odtiaľ aj odísť…“ Napriek tomu si J. Sušienka pod vedením skúsených pedagógov už pomerne skoro vyhranil svoj nezameniteľný umelecký štýl a program v oblasti keramickej tvorby.
V Sušienkovom prípade je to s oboma „sestrami“ (maľba a keramika) podobne, ako to postrehol Ľ. Hološka inšpirovaný odvekou pravdou o keramike starých Číňanov a Japoncov, ktorá tvrdí, že porcelán a kamenina má pre nich rovnakú výrazovú hodnotu ako pre nás maľba. J. Sušienka si to možno i nevedome osvojil, pretože maľbu neopustil a popri štúdiu keramiky sa jej súbežne a systematicky venuje od študentských čias až dodnes. Uvedomuje si vzájomnú prepojenosť a podmienenosť oboch umeleckých výrazov. On sám konštatuje, že sa nebránil žiadnej umeleckej výzve a postupne sa zhostil každej z nich: „V podstate robím všetko – od dizajnu, cez voľné plastiky, úžitkovú a dekoratívnu keramiku, a okrem toho“, dodáva s úsmevom, „maľujem“.
Zatiaľ čo Sušienkova keramická tvorba je zmapovaná pomerne dobre, čo dokladajú práce početných teoretikov umenia, hodnoteniu jeho malieb sa podobnej pozornosti zatiaľ nedostalo. Prezeraním desiatok obrazov z jeho produkcie sa utvrdzujeme v tom, že maľba je naozaj integrálnou súčasťou autorovej tvorivej osobnosti a rešpektuje všetky tie svetonázorové pravidlá, ktoré sa zhmotňujú v jeho prístupe ku keramike. Ako inak si možno vysvetliť napríklad jeho umenie aplikácie glazúr (štruktúr, textúr, tkanív, vrstiev, farieb atď.), ktoré svojou farebnosťou odkazujú na maliarsku tvorbu.
V objatí desiatok obrazov tak vstupujeme do pomyselnej autorovej krajiny, ktorá pred nami vyrastá v konkrétnom čase i priestore. V čase z toho dôvodu, že svojimi obrazmi zachytáva okamihy krajiny, ktorá je rokmi industrializácie či urbanizácie, teda ľudskou činnosťou, natoľko zmenená, že z nej dnes rozpoznávame v niektorých prípadoch iba fragmenty. Je zaujímavé, že dávno neexistujúce pohľady spracúva v okamihoch tak, ako si ich zapamätal, alebo, ako sú zaznamenané na starých vyobrazeniach. K niektorým sa opakovane vracia, do istej miery ich reinterpretuje a vtláča im jemne inú spomienkovú stopu. Postupnosť na osi spomienka – skica – maľba sa stáva jeho permanentným výtvarným sprítomňovaním motívov minulosti.
Dominantným inšpiračným priestorom autora sú ulice, budovy, objekty, ale i prírodná krajina Hlohovca a blízkeho okolia – podnetné sú najmä vážske zákutia, pahorky Považského Inovca či zeleň zámockej záhrady. Medzi obrazmi však nájdeme aj motívy iných slovenských miest a oblastí (Pukanec, Pieniny, ale i bratislavská Patrónka a iné), ba vzdialenejšie kúty Európy (grécke ostrovy, turecký Izmir alebo lotyšská Riga). Najmä v krajinách svojho celoživotného bydliska v Hlohovci pestuje pevný koreň vzťahu k domovu a prírode, ktorá ho obklopuje a napĺňa inšpiráciou. Prechádzkou hlohovskými uličkami prostredníctvom Sušienkových obrazov zisťujeme, že sa už dávno rozplynuli posledné obrysy starej studne na Lúke, že sa úplne premenila pestrá skladba striech domov mocne tisnúcich svoje múry k sebe, či nadobro zmizli vežičky židovskej synagógy. Tento odchádzajúci svet vďaka dielam J. Sušienku však ešte stále môžeme spoznávať – má dušu, energiu, hĺbku, emóciu a tíško sa nám prihovára.
Autor si najviac obľúbil techniku pastelu, no nájdeme uňho aj práce vytvorené akvarelom, temperou, olejom či kvašom. Ako sa vyznal, z hľadiska rozvíjania záujmu o maľbu na neho zapôsobil pobyt počas školy v prírode v Červenom Kláštore v Pieninách. Aj počas štúdií na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave a Vysokej školy umelecko-priemyselnej v Prahe zohrávala kresba i maľba dôležitú úlohu. Zúčastnil sa inšpiratívneho maliarskeho pobytu v južných Čechách (Jindřichův Hradec) a okrem toho počas prázdnin absolvoval prax v rôznych podnikoch (Duchcov, Teplice, Znojmo, Pukanec), kde vo voľných chvíľach maľbou zaznamenával okolitú krajinu.
Výstava odhaľujúca menej známu – maliarsku – polohu majstra J. Sušienku pri príležitosti jeho životného jubilea (85 rokov) nakoniec, zdá sa, ponúka odpoveď na zdroj tvorivej esencie autora. Azda sa nezmýlime, ak pomenovanie tohto živého nervu tvorby nebudeme hľadať v umenovedných slovníkoch, ale skôr v samom živote. Nazvime ho jednoducho vitalitou, teda princípom utvárajúcim ten najzdravší tvorivý pud, chuť postaviť sa umeleckej výzve a zvládnuť ju v akejkoľvek životnej situácii. Ako inak označiť autora, ktorý do dnešných dní s chuťou stláča kľučky dvier svojich ateliérov, pričom má už dávno premyslené, čo nového vytvorí.
Výstavu môžete navštíviť do 21. augusta 2022.
foto: M. Kamenčík
