Prečo ste takí neposlušní? Ak do štyroch dní, vy nepodrobení, nezložíte určenú sumu peňazí, prisahám Vám na vieru môjho veľkého pána, že zakrátko sa všetci stanete úbohými otrokmi. Prikázal som Vám, psom, aby ste mi za svoje reštancie priniesli…
Výhražný list osmanského veliteľa pašu Hasana Hlohovčanom zo dňa 17. februára 1683. Takouto “zdvorilostnou” formulou sa začínali podobné diplomatické nóty na počiatku novoveku. Obdobie reformácie a protireformácie a z toho vzniknuté mocenské stretnutia, ktoré vyvrcholili tridsaťročnou vojnou. Feudalizmus bol nahradený absolutistickým štátom.
Časť dnešného Slovenska bola takmer dve storočia (1526 až 1699) pod osmanskou nadvládou.
A čo bolo predtým?
V roku 1490 zomrel Matej Korvín. Hovorilo sa: “Zomrel kráľ Matej, zomrela spravodlivosť.” A nielen tá.
Jeho legendárny čierny pluk, jedna z najbojaschopnejších armád vtedajšej Európy, ktorý odolával tureckému náporu na Balkáne, bol v roku 1493 rozpustený. Uhorskí veľmoži nedbali na osmanské hartusenie na južnej hranici. V roku 1514 pápež Lev X. poveril pápežského legáta Tomáša Bakóca z Erdödu – nášho “starého známeho” – zvolať križiacku (kuruckú) výpravu proti Turkom. Uhorská šľachta nemala najmenší záujem podieľať sa na tejto akcii. Nielen finančne, mala aj obavy, že nebude mať dosť poddaných na robotovanie na jej majetkoch. 40-tisícovú armádu tvorila teda mestská chudoba, študenti a malí roľníci, dúfajúc, že si takto zlepšia svoje úbohé postavenie. Pre sebeckosť šľachty sa tak nestalo. Biedne podmienky výpravy, nespokojnosť, spôsobil vznik občianskej vojny proti zemepánom. Možno si spomeniete na svoje školské časy a Dóžovo sedliacke povstanie, ktoré bolo tvrdo potlačená Jánom Zápoľským a Štefanom Bátorim. Dóža bol upálený, 50-tisíc povstalcov bolo obesených či pozabíjaných…
Naivná fiškálna politika, nástup protestantizmu či hádky šľachty v parlamente znamenali, že Uhorsko prestalo byť politicky zjednoteným národom. Tureckej invázii do Európy takmer nič nebránilo.
Bitka pri Moháči – oficiálny koniec stredoveku v Uhorsku
V apríli 1526 sa 100-tisícová osmanská armáda dala na pochod. A Uhri? Postavili proti nej 25-tisícovú, nevycvičenú armádu a ešte sa aj dopustili množstva taktických chýb. K stretu došlo 29. augusta 1526 pri Moháči. Turecké delostrelectvo a janičiari rozdrvili uhorskú pechotu zloženú z mestskej chudoby, tovaryšov, študentov a hŕstky žoldnierov. Šľachtická jazda, “takticky” utiekla, samotný kráľ Ľudovít II. spadol pri úteku z koňa do potoka a utopil sa.
Uhorsko prišlo o 70 % svojho územia. Výkonné úrady a štátne orgány boli presunuté na územie dnešného Slovenska. Je paradoxné, že práve v týchto časoch naša krajina výrazne prispela k ekonomike, ktorá bola lepšia, ako hospodárstvo Rakúska či Českého kráľovstva.
Mohutná 120-tisícová armáda na čele s veľkovezírom Köprülüm dobila pevnosť Nové Zámky, hrady v Nitre, v Hlohovci (1663). O rok nato sa situácia otočila – cisárska armáda porazila osmanskú posádku v Nitre a dosiahla víťazstvo pri Leviciach…
Stavovské povstania
Aby to nebolo také jednoduché, celé 17. storočie zúrili v krajine protihabsburské stavovské povstania uhorskej šľachty. Betlen, Bočkaj, Rákoci I., II. či epizodické magnátske vzbury Vešeléniho, etc… Po ich potlačení a popravách ich vodcov, sa do čela protihabsburgského hnutia dostal mladý uhorský veľmož Imrich Tököli.
Trnavská tragédia
Magnát slovenského pôvodu (z Kežmarku) kolaboroval s Turkami, ktorí ho korunovali za kráľa Horného Uhorska. Celé ho, so svojimi kurucmi, obsadil. S krutými Tatármi terorizoval aj Moravu. V lete roku 1683 ponúkol (ako každý správny výpalník) predstaviteľom mesta Trnavy “ochranu”. Neboráci – zaplatili tritisíc zlatých, pripravili Tökölimu slávnostné uvítanie, hostinu a bohoslužby. Ihneď po jeho odchode Trnava na viacerých miestach zbĺkla. Obyvatelia sa snažili z horiaceho mesta zachrániť. Dolná brána však bola zatarasená kvôli Turkom a Horná bola zamknutá – kľúče od nej odovzdali Tökölimu. Ľudia skákali pred ohňom z hradieb… Štyritisíc obyvateľov (zo šesťtisíc) zomrelo. Zhoreli takmer všetky domy, radnica, archív… Keď sa mesto ako-tak z tejto tragédie spamätalo, Tököliho vojaci prišli opäť a vyplienili všetko, čo ešte zostalo. Kostoly, ba ešte aj krypty! Zobrali všetko, čo malo cenu – monštrancie, mestskú pokladnicu, zlatú pečať z listiny, ktorou v roku 1238 Belo IV. povýšil Trnavu na kráľovské mesto… Nepohrdli ani drahokamami či perlami zdobeným pancierom Mateja Korvína…
Porážka Osmanov pri Viedni V tomto čase sa Osmani rozhodli dobyť Viedeň a neskôr bohaté Benátky. Tököli spolu s Osmanmi obsadili Bratislavu, hrad odolal. Historický zlom v tristoročnom zápase medzi centrálnymi európskymi mocnosťami a Osmanskou ríšou nastal 12. septembra 1683, keď Kresťanská Oslobodzovacia armáda “vyprášila” Osmanov pri Viedni. Tento deň povýšil pápež na sviatok “Mena Panny Márie”. Oslavuje sa dodnes.
A hlavní aktéri “protistrany”? Kara Mustafa dostal od sultána hodvábnu šnúru, ktorou ho vlastní janičiari uškrtili. Tököli sa pokúsil vstúpiť do protitureckej (!) koalície, čo sa mu nepodarilo. Ocitol sa v zajatí varadínskeho pašu, krorý ho chcel vydať cisárovi… Dožil v Malej Ázii.
Ak zavítate do Kežmarku, okrem dreveného artikulárneho kostola, navštívte aj Nový evanjelický kostol, postavený v nevšednom eklektickom slohu. Mauzóleum so sarkofágom spomenutého vazala osmanskej ríše “kuruckého kráľa” je v prístavku chrámovej lode. Záľaha čerstvých smútočných vencov s maďarskými trikolórami naznačuje, že “Veľké Uhorsko,” v mysliach mnohých, stále žije.
Storočie temného nepokoja
Labanci, kuruci, Turci, vlastne vtedy ešte Osmani, a aby toho nebolo dosť, ešte tu “krepčil” aj jeden z Najväčších Slovákov – Ďuri Jánošík! (Dúfam, že toto moje “odľahčenie” nikoho neurazilo). Nechcem písať o príčinách tohto stavu, ani o priebehu jednotlivých povstaní či bitiek – to je skôr úloha pre historikov – ja mám pred očami spustošenú krajinu, vyrabované a vypálené mestečká, zničené dediny, ktoré sa nepodarilo znovu osídliť ani po rokoch. Desaťtisíce hrobov a obyvateľstvo odvlečené do otroctva… Šírila sa chudoba, hlad, vyčíňali morové epidémie…
Mančkovič a Bornamisa v Hlohovci
A napriek tomu, Hlohovec zažil v 16. storočí veľký hospodársky a kultúrny rozmach. Úroveň života obyvateľov i mesta sa zlepšila. Prispel k tomu aj mier, ktorý uzavrel cisár v roku 1606 s Osmanmi. Vzniká viacero (na tú dobu) pozoruhodných stavieb, najstaršie zachované knihy na Slovensku, boli vytlačené Valentínom Mančkovičom práve v Hlohovci… Renesancia, humanizmus formujú vzdelanostnú a kultúrnu úroveň. V druhej polovici 16. storočia vzniká evanjelická škola neskôr gymnázium, kde sa okrem latinčiny a maďarčiny vyučovalo aj v slovenskom jazyku! (Prvá písomná správa o škole v Hlohovci je už z roku 1397). Pôsobili tu významní vzdelanci tej doby – Ján Pruno Fraštacký, Peter Bornamisa… Hlohovec bol hospodárskym, vzdelanostným a kultúrnym centrom Považia.
Satmársky mier
Prvého mája 1711, neďaleko dnešného Satu Mare, kurucké vojská na znak porážky posledného protihabsburského povstania Františka Rakóciho II. zložili zástavy. Uhorsko bolo definitívne začlenené do habsburskej monarchie. Panovník sa zaručil akceptovať náboženské slobody Uhorska a výsady šľachty, Habsburgovci zase obhájili Uhorskú korunu. Ozbrojené konflikty a osmanské nájazdy prestali.
Tieto udalosti však mali nepochybne veľký vplyv na postoj Habsburgov ku krajinám vtedajšieho Uhorska, a teda aj neblahé následky na budúci hospodársky, kultúrny a spoločenský rozvoj Slovenska.
Napriek týmto ťažkým časom sa naši predkovia dokázali prispôsobiť tejto situácii. Upevňovala sa kultúra slova a ducha, ľud sa zocelil…
Filozofická sentencia
“Národ, ktorý sa nepoučil z vlastnej histórie, ju musí prežiť znovu!” Skutočne sme takí nepoučiteľní? To, čo sa deje aj dnes – v časti našej spoločnosti, v Európe, vo svete – naznačuje, že asi áno.
autor: Anton Polakovič
zdroje: J. Urminský
foto zdroj: J. Urminský, A. Polakovič
