Posledná bosorka

0
214

Film môjho detsva. Keď sa na plátne kina Úsmev v Hlohovci, objavila namaľovaná rozprávková silueta mesta, v hľadisku to len tak zašumelo: “Trnava. Naša Trnava!” Historická dráma, poplatná dobe v ktorej vznikla (1957), režisér z pukanského rodu Bahnovcov, skvelé herecké výkony Dibarboru, Machatu, Krónera. Obraz krásnej modrookej Oľgy Zollnerovej, ako Juliany, vyviazanej na škripci, mátal po večeroch mnohých mládencov. Výpravný príbeh, ktorý sa zmenil na revoltu proti inkvizícii a tmárstvu, sa odohrával v dobe osvietenstva.

Immanuel Kant povedal: “Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým”. V tom čase Johann Sebastian Bach skladal svoju nadčasovú hudbu, Matej Bel z Očovej – ozdoba Uhorska – sa stal veľkým  Diderotovým vzorom. Druhý náš slávny Matej – Hell na Piargu svojim svetovým vynálezom (váhadlovým čerpadlom) zachránil štiavnické bane pred zatopením. Jeho syn Maximilián sa stal jezuitom a svetoznámym astronómom. Svet začal používať Celziovu stupnicu. Jonathan Swift napísal prvý fantasy román – Gulliverové cesty, Rousseou bojoval za práva ľudu, Voltair za rozum… Vytváral sa nový obraz človeka a sveta, kedy sa rozum stával hlavným určením života.  Pátos viery vo vedu a pokrok…

Viac
O. Zollnerová ako Julina vo filme Posledná bosorka

A my sme, v tom čase v Trnave, ešte stihli upáliť pár bosoriek! Tu poslednú – vo februári roku 1744 – pred očami početného obecenstva, s presným scenárom, ktorý sa dodnes zachoval. Pochádzala z Ružindola, volala sa Magdaléna Görögová (tak sa volala za slobodna aj moja sesternica, preto si to pamätám). Inqusition haereticae pravitatis, (vyhľadávanie kacírskej nešľachetnosti). Poučili sme sa z minulosti? Pozerať na minulosť je dôležité pre uvedomenie si slobody, ktorú máme, a o ktorú musíme stále stáť, ako aj o pravdu. A lásku.

Nechýbalo veľa, Trnavčanom som sa mohol stať aj ja.

Môj dedko dochádzal do Vagónky ešte za Rakúsko-Uhorska. Otec nastúpil do Prvej bánsko-hutnej v roku 1937. Coburgu, či Kovosmaltu, či TAZ-ke, bol verný celých päťdesiatdva rokov. Svoje prvé zamestnanie tu našla moja manželka, strojarinu som tu absolvoval ja, a aj môj syn. Žili tu moji krstní rodičia…

Tato mal všetky rezortné vyznamenania. Štátne mu dať nemohli, nebol v strane, a čo bolo ešte horšie, v závodnej(!) jedálni sa verejne(!) pred každým obedom prežehnával(!). Som naňho pyšný, že sa mu takýto “hagnuštek” neušiel. Kovosmalt mu ponúkol podnikový byt v novučičkom činžiačiku. Aj sme sa boli pozrieť. Ani šantenie detí v mini-kúpalisku, priamo pred vchodom, nezlomilo moje odmietnutie. Nevedel som si ani len predstaviť, že by som  opustil všetkých mojich kamarátov, dobrodružstvá na Podzámskej, pri Váhu, obe moje babky, dedkov a aj trošku fúzaté tety. Naši ma neprehovárali – asi boli na tom podobne. Takto sme sa pripravili o zaujímavú adresu: Trnava, Coburgova ulica.

Do Trnavy sme chodili na všetky väčšie nákupy a vybavovačky. Bol to zároveň aj výlet plný zaujímavostí. Veď si len predstavte: poznáte mesto, cez centrum ktorého si to len tak, mirnix-dirnix,  štráduje lokomotíva s dvomi-tromi vagónmi repy?!? Malá, ale ozajstná! Bafkajúc kúdoly dymu a pary. Mašinfíra nástojčivo ťahá za parnú píšťalu, pani, čo predtým spustila rampy cez chodník, mu veselo kontruje pískaním na píšťalke, a ešte mu stihne mávať červenou trepotalkou. Vedel som – sme v Trnave!

Nevábny odor riečky Trnávky, ktorá slúžila aj ako odpadový kanál z cukrovaru a príjemná cukríková vôňa blízkeho Figara. Roxové lízanky alebo štolverky? Evanjelický dom, ASO, dvojprúdová Hlavná.… Tato mi na námestí ukázal miesto, kde sa prepadol dom a odkiaľ zmizol trojičný stĺp. Nešlo mi do hlavy, ako mohlo zmiznúť celé súsošie? Uveril som, až keď sme nazreli do tajomného dvora vydavateľstva Sv. Vojtech, kde skuptúry súsošia, v tieni divého hrozna, ticho čakali na svoj veľkolepý návrat.

 
A. Krátky:  TRNAVA – Celkový pohľad  (dopisnica) 

Mestská veža. Pred viacerými rokmi sa mi v Drôtovni predstavili sympatický pán: “Dušan Vopát, najväčší Trnavčan.” A hneď to aj objasnil: “Narodil som sa na Mestskej veži, aj som tam býval – s rodičmi, s dedom, a aj s kozou”…  Fakt!  V prízemí veže je, a aj bolo, informačné centrum. Zverejnený obrázok som si tam kúpil nedávno, aj keď ho vytlačil G. & E. Bežo pred desiatkami rokov. Takýchto “dopisníc” tam boli celé štósy, ešte zabalené v pôvodnom zažltnutom predvojnovom papieri.   

“Cinim ci?” spýtal sa ma spolužiak Vito Ozábal po trnafsky. Ja som mu na oplátku v čistej fraštačine odpovedal: “Netynyš.” Čakali sme písomku z mechaniky s pani profesorkou Vierkou Netouškovou, krásnou a nekompromisnou. Poblednutému Danovi Heribanovi som písal ťahák a prizerajúci sa Vito mal obavu či mi nezacláňa!

Rozumeli sme si. Rozumeli sme si nielen rečovo, ale aj tak normálne – ľudsky. 

Nielen typické nárečie (v Trnave aj hodiny cikajú), vzťahy, správanie sa  ľudí, či typická atmosféra spôsobila, že toto mesto beriem ako jednu veľku dedinu a nemyslím to hanlivo, skôr naopak.  Každý tu pozná každého. Všetci vedia, a vždy vedeli, ktorý miestny politik dostal anonýmny list, čo v ňom bolo, a ešte aj to, kto ho napísal! Čo je zvláštne nikoho to nevzrušilo, ani samotného príjemcu. Všetci vedia, čo povedal starý pán Duchoň svojmu Karolovi, všetci vedia, ktorú poslednú pesničku spievala Eva Kostolányiová na lôžku v špitáli. Každý tu vie všetko, a o každom! Všetci sa majú svojim spôsobom radi. Držia spolu! Sú hrdí na svoju reč, spôsoby, zvyky, tradičné pomenovania: hrubý kostol, univerzitný, jezuitský, paulínsky, špitálsky… Ani za svet nepovedia: Bazilika sv. Mikuláša, Katedrála sv. Jána Krstiteľa, Kostol najsvätejšej Trojice, sv. Jozefa, sv. Heleny… Ani za svet! Hrubý, univerzitný, jezuitský…

Bolo radosť počúvať Ivana Dovrtela keď imitoval “reklamné spoty” gambatého predajcu zázračného zeleného žlčového mydielka z jarmoku, predvojnové šelakové platne u Jara Harajčíka, či iba tak ticho mlčať pri borovičke s Marošom Velikaničom na Zelenom kríčku… Chlapci z vojny.

Nemožno mi nespomenúť to, čo robí Trnavu tak krásnou. Ženy! Vidieť ich je vždy zážitok. Je podvečer. Skupinka mladých žien, dám, “kočiek” sa sebavedome, presúva od divadla na Hlavnú. Sem tam sa zastavia, zarozprávajú: Kerá pred kerú…  Mesto je ich! Oživujú roh pri fotoslužbe oproti Prachárni. Dievčenské, štíhlučké  v úzkych džínach a elegantných blúzičkách. Vyčesané a vymaľované ako veľkonočné vajíčka. Jedna hovorí cez druhú, vlastne hovoria všetky naraz. A ten smiech! Ako hrkálky. Takmer každá s dieťatkom v kočíku alebo v káričke. Chlapčekovia trošku vystrašene začínajú chápať, čo ich v živote čaká!

Dievčatká si pozorne a spokojne osvojujú potrebné techniky. Z obrázku vo výklade fotoslužby sa na nich usmieva  malá Ivetka Nemlahová. Jej vydarený portrét si roky počkal na svoj dospelý originál. “Čo ty netopýr, čo kukáš?” Mladý chalan, skoro muž, sa prebral z očarenia a radšej sa rýchlo pobral preč! Sprevádzal ho smiech-výsmech a hlučné: “No né?” Bosorky!

Tí ích (chlapi), zatiaľ U Čerešňu alebo oproti na pive zasvätene riešili “fúkanú” Karola (Dobiáša), a že Laca (Kunu) scú aš do Vínne, netušiac, že o pár rokov sa ako Bíli Andeli budú dohovárať na jeho Červeno-čírnu kvapku darovanej krvi.  

Gate of time – brána času. Málokto o nej vie. Je dlhá niečo cez sto metrov, uzučká, tak na roztiahnuté chlapské ruky a neuveriteľne silná. Stáročia si ju nikto nepodmanil – nezabral, nezastaval… Ako to? Mágia? Čary? Neviem. Choďte a zažite ju! Spája Štefánikovu ulicu s Pekárskou. Celé roky som chodil na Zelený kríčok, vôbec som o nej nevedel! Až raz…Tŕnitá ulička – klasická tabuľka na rožnej stene, kúsok pred Apollom, mi “udelila” povolenie do nej vstúpiť. Vošiel som. Hluk z rušnej Štefánikovej zanikol už po pár krokoch. Ulička sa mierne stáča, takže nevidíte ani vchod ani východ z nej.

Ulica Tŕnitá ulička

Vysoké múry zo starej tehly zatieňujú dnešok, vidíte iba modré nebo nad vami. Zvláštny pocit! Pocit, že ste v inom časopriestore, v inom storočí.

Nevrhne sa na vás z najbližšieho výklenku tlupa lotrov? V hlave počujete hlasy, skôr hlásky a cupot bosých nôh. Smiech a tlmený rozhovor. To sa dievčatá ponáhľajú k Hornému potoku po vodu. Kríky pichľavého hlohu, trniek a rozkvitnutých šípových ruží, ktoré lemujú cestičku z udupanej hliny, uchovajú všetky ich tajomstvá a príbehy.

Prešli veky. Kríky zmizli, zostali iba príbehy a udalosti. Cítite, prežívate tú úžasne tajomnú atmosféru miesta.

Ak môžem poradiť – nikdy tam nechoďte sami! Dajte šancu géniovi loci, aby vás skúmal spolu s niekým, koho máte naozaj radi. Chyťte ju za ruku, primkne sa k vám, a keď sa pozriete do jej nádherných modrých očí, s úľavou zistíte, že posledná bosorka stále žije!

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu