Zaslúžime si Jána Hollého? Stopy pamäte na básnika uložené v čase

Výročia významných osobností nám dávajú príležitosť zamyslieť sa nad tým, či ich prítomnosť v našom verejnom priestore, a prostredníctvom pamäťových stôp v podobe pomníkov či pamätných tabúľ, sa presunie z ceremoniálnej formálnosti poklôn a kladenia kvetov do zvnútorneného premýšľania nad ich tvorivým odkazom. 240. výročie básnika Jána Hollého, pôsobiaceho v Hlohovci v rokoch 1811 – 1814, je udalosťou, pri ktorej sa chceme zamyslieť nad tým, ako sme si v Hlohovci veľmi ťažko a dlho budovali či upevňovali pamäť na tohto básnického velikána a tiež aj, ako je jednoduché na neho zabúdať.

V apríli 1958 kultúrny pracovník Dezider Tomeček s upozornením, že nie je literárny historik, no je človekom, ktorý si ctí svoju minulosť a je pyšný na významné osobnosti národných dejín žijúcich v Hlohovci, napísal článok nazvaný Slovenský Vergílius a Hlohovec. Najprv v ňom v krátkosti priblížil životné cesty najvýznamnejšieho bernolákovského básnika Jána Hollého, pripomenul, ako sa jeho jednotlivé pôsobiská zaslúžili o pretrvávanie pamäte na prítomnosť slávneho obyvateľa prostredníctvom pamätných tabúľ či pomníkov a napokon vyslovil povzbudenie aj pre Hlohovec, ktorý v tom čase nemal ešte ako posledný z Hollého pôsobísk takýto pamätník. Svoju kritiku a výzvu k aktivite v tejto veci vyjadril v nasledujúcich vetách: „On, vyvolenec múz, postavil vo svojich epopejach trvácny pomník zašlej slávy Slovákov pre nás, pre naše povzbudenie, podchytenie a povznesenie, my jeho epigóni však splácame svoju podlžnosť iba skromne, Búre sochou a dôstojnou úpravou všetkého, čo súvisí s jeho pamiatkou, Pobedim vkusnou pamätnou tabuľou, Madunice pomníkom a z ,Dubaʻ vytesaným oltárom pre ďakovné obete národa za jeho tvorbu, Dobrá Voda tichým posmrtným útulkom v tieni náhrobnej busty. V poradí na treťom mieste však zaostal z radu Hollému zaviazaných útlych súrodencov práve najmocnejší ich brat, Hlohovec. Tak veríme, že zatiaľ iba čakal vhodnú príležitosť, aby sa mohol zaradiť. Pripusťme preto v záujme vyrovnania zameškaného, aby i na nás občanov tohto okresu zapôsobilo záhorácke mobilizačné ,hore Búreʻ, aby zmohutnela verejná vôľa desaťtisícov jednotného želania v kategorickú požiadavku, ktorá prelomí brány ľahostajnosti a zborí ohradu pohodlia, aby napokon už hravo zdolala aj niekoľko reálnych prekážok, stavajúcich sa do cesty, zameranej na riešenie. Nech nás neruší ironicky podfarbené príslovie: ,Neskoro síce, ale predsa!ʻ Dnes ešte nie je neskoro, pretože práve v r. 1961 bude stopäťdesiate výročie udalosti, čo Hollý nastúpil tu v Hlohovci do kruhu vašich praotcov a je len na nás, aby sme si nenechali ujsť túto príležitosť, ktorá má zmeniť bony rečí na hodnotnú valutu činu“ (Tomeček, 1958, s. 4).

Ďalší kultúrne orientovaný Hlohovčan, Peter Miljkovič, na Tomečkovu myšlienku o vytvorení spomienkového miesta básnikovi, reaguje prístupom, takpovediac muzeálnym. Tentokrát však nemá na mysli pamätnú tabuľu či pomník, ale rovno zriadenie expozície vo vlastivednom múzeu. V článku z roku 1957 s názvom Niečo pre záujemcov o literatúru a divadlo konštatuje, že pre nedostatočné poznanie literárnej histórie mesta sa treba oprieť o to, čo nám je známe. Tým je práve pôsobenie J. Hollého. Keďže ide o ťažiskovú osobnosť národnej literatúry, môže byť tento fakt vhodným impulzom k zhromažďovaniu dokumentov a informácií o jeho pôsobení v regióne, ktoré by podnietili vytvorenie spomínanej expozície: „Naším cieľom je, aby sa výsledky našej práce odzrkadlili v exponátoch a záznamoch zakladajúceho sa Okresného vlastivedného múzea v Hlohovci a aby boli pre ďalšie pokolenia svedectvom o činnosti aj v týchto odvetviach kultúry ducha a povzbudili do lepšej a intenzívnejšej činnosti na tomto úseku i v prítomnosti. Podľa doterajších zistení je naša literárna a divadelná minulosť veľmi chudobná. Až na veľkého barda slovenského ľudu, Jána Hollého, ktorý pôsobil ako kaplán krátky čas v Hlohovci a veľkú časť života prežil v plodnej práci v Maduniciach ako tamojší farár, nenachádzame v našej hlohovskej histórii nijaký svetlý bod, ktorý by naznačoval, že náš Hlohovec s okolím nejako prenikavo posunul vývoj kultúry dopredu. Avšak aj tento jediný bod bude vyžadovať dôkladné spracovanie a zhrnutie materiálu a jeho prípadné sústredenie v Maduniciach, aspoň v jednej miestnosti tamojšej fary, alebo v jednej zvlášť k tomu účelu vyhradenej miestnosti múzea.“ Na prvom mieste sa to podarilo, no, žiaľ, na druhom nie – a hlohovské vlastivedné múzeum nemá stabilnú expozíciu prezentujúcu život, tvorbu a pôsobenie J. Hollého.

Dnes už vieme, že Tomečkova výzva smerom k Hlohovčanom, aby vytvorili J. Hollému dôstojné pamätné miesto, zostala nenaplnená a obyvatelia mesta si museli počkať až do 24. marca 1985, teda takmer tri desaťročia po publikovaní jeho článku, aby mohli dôstojne vzdať hold nášmu spisovateľskému bardovi pri pamätníku, ktorý stojí na mieste zbúranej starej fary na Podzámskej ulici, kde pôsobil. V podobe demolácie budovy, kde nežil iba J. Hollý, ale i ďalšie významné kňazské osobnosti, ktoré dôležitým spôsobom zasiahli nielen do cirkevného, ale i kultúrneho, spoločenského i duchovného života Hlohovčanov (spomeňme aspoň niektorých členov bernolákovcov: Juraj Handerla, Anton Fiala, Martin Ružička, Jozef Paraschini, Mikuláš Ďurana, Vincent Kubica, Jozef Blásy či Ján Keller, po nich aj ďalší významní hlohovskí dekani: Augustín Brucker či Ján Pavel Šiška), sme sa skôr v mene proticirkevného politického smerovania minulého režimu dobrovoľne vzdali dôležitých pamiatkových hodnôt, a teda i možnosti umiestniť sem expozíciu pamätnej izby/fary Jána Hollého.

Zámer trvalej expozície venovanej nielen čelnému bernolákovskému básnikovi, ale aj jeho druhom – teda Jurajovi Fándlymu a Jurajovi Handerlovi malo realizovať Vlastivedné múzeum v Hlohovci. Nielen hlohovské múzeum, ale aj iné vlastivedné, regionálne či mestské múzeá mali svojimi expozičnými aktivitami nadviazať na novovzniknutý Pamätník slovenskej literatúry (od roku 1967). Túto inštitúciu od roku 1994 poznáme pod názvom Slovenské národné literárne múzeum. Regionálne a miestne literárne múzeá a pamätné izby zachytávajú vo vzťahu k celonárodnej inštitúcii pamätníka jednotlivé literárne osobnosti a udalosti podrobnejšie a kompaktnejšie s ich vzťahom k danému prostrediu. Sieť takto plánovaných literárno-expozičných aktivít regionálnych pamäťových inštitúcií sa napokon nepodarilo realizovať, čoho dokladom sú aj nenaplnené plány hlohovského múzea o stálej expozičnej prezentácií života a diela bernolákovcov J. Hollého, J. Fándlyho a J. Handerlu. Dobrou správou je však to, že Vlastivedné múzeum v Hlohovci spolupracovalo na budovaní a sprístupnení Pamätnej fary Jána Hollého v Maduniciach či Pamätného domu Juraja Fándlyho v Naháči.

V Hlohovci sa nepodarilo vytvoriť ani stálu expozíciu vo vlastivednom múzeu, ktorá by sa venovala odkazu J. Hollého, a ako sme uviedli vyššie, premárnila sa i možnosť využiť budovu starej fary na Podzámskej ulici č. 16, kde mohla byť inštalovaná pamätná izba básnikovi, ale i ďalším osobnostiam kultúrneho života mesta. Rada Okresného národného výboru v Trnave prípisom zo dňa 12. decembra 1976 vyslovila súhlas s návrhom Rady Mestského národného výboru v Hlohovci na zrušenie pamiatkovej ochrany objektu „pamätného domu – starej fary“ a odporučila Ministerstvu kultúry v Bratislave vypísať tento objekt zo Štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok (pozri Kronika mesta Hlohovec). To bol iba prvý krok k tomu, aby toto pamätné miesto stratilo ochranu, neskôr sa stalo predmetom asanácie a navždy sa tak stratilo z podoby ulice, ktorej dodávalo špecifický ráz nielen architektonický, ale po stáročia i symbolický, keďže fara predstavovala sídlo cirkevnej autority v meste. Akosi zvláštne pri poznaní týchto okolností čítame skutočnosť, že prinavrátenie pamäte na toto už neexistujúce miesto sa uskutočnilo v podobe inštalácie pamätnej tabule takpovediac na ruinách pôvodného objektu fary, ktorý sa mohol stať sám príkladnou ukážkou pamätníka. Hlohovec sa tak zbavil jedinečnej príležitosti vhodne využiť tento objekt.

Rok 1985 bol rokom dvojstého výročia narodenia básnika. Jeho jubileum bolo zaradené do kalendára významných svetových výročí organizácie UNESCO na predmetný rok. Väčšina Hollého pôsobísk sa podujala zorganizovať pri tejto príležitosti slávnosti a pripomenula si kultúrny a literárny odkaz tohto muža. Otvárali sa nové literárnomúzejné expozície (Borský Mikuláš, Madunice, Dobrá Voda, Trnava atď.), obnovovali sa objekty, kde básnik pôsobil i pamiatky pripomínajúceho jeho prítomnosť (rekonštrukcia Ságelskej studničky, obnova pomníka v Borskom Mikuláši, obnova busty na náhrobku na Dobrej Vode, obnova pamätnej tabule v Pobedime), odhalili sa pamätníky a pamätné tabule (Trnava, inštalácia busty v Maduniciach, odhalenie pamätnej tabule v Hlohovci). Uskutočňovali sa veľké, často viacdňové, oslavy. V spoločnosti v tejto veci angažovaných miest a obcí ako Bratislava, Trnava, Borský Mikuláš, Madunice, Dobra Voda, Martin chýba uvedený Hlohovec. V pamätnici osláv dvojstého výročia chýba – akiste nie z nepozornosti zostavovateľov, ale skôr pre vlažnejší prístup k veci. Možno zohralo úlohu aj krátke pôsobenie J. Hollého v Hlohovci a fakt, že z tejto etapy jeho tvorivej činnosti nemáme veľa informácií. Tak či tak, samostatná kapitola v pamätnici o oslavách v Hlohovci absentuje. Ak by sme nazreli do programov realizovaných osláv uskutočnených vo všetkých vyššie menovaných mestách, tak išlo naozaj v niektorých prípadoch o centrálnu udalosť roka s množstvom pozvaných hostí, zástupcov štátnej samosprávy, odborníkov, ktorí prednášali o diele a odkaze J. Hollého. V Hlohovci prebehli oslavy tiež, no o čosi komornejšie. Bol inštalovaný pamätník s informáciou o pôsobení básnika v našom meste, pričom je na nej uvedené, že sa tu zdržiaval v roku 1812 – 1814. V roku nástupu na kaplánske miesto do Hlohovca je však chyba, keďže sa tak stalo o rok skôr, teda v roku 1811.

Jeden z najstarších mestských časopisov na Slovensku mesačník Život v Hlohovci v marcovom čísle z roku 1985 priniesol článok pracovníčky vlastivedného múzea Bibiany Kuracinovej, v ktorom krátko uvádza, že „z príležitosti osláv 200. výročia narodenia Jána Hollého sa v Hlohovci pripravuje odhalenie pamätnej tabule v mieste jeho bývalého pôsobiska na Podzámskej ulici.“ Udalosť osadenia pamätníka skutočne prebehla v marci, no očakávali by sme, že v nasledujúcom aprílovom čísle mesačníka bude reportáž z podujatia. Márne tam takto zameraný text budeme hľadať azda aj z toho dôvodu, že hlohovské oslavy kolidovali so 40. výročím oslobodenia Hlohovca Červenou armádou (1. apríl 1945), pretože polovica čísla sa venuje práve tejto téme a o J. Hollom a jeho pamätníku či výročí stránky mesačníka mlčia.

V nasledujúcich číslach akoby udalosť vyšumela do prázdna a v časopise o nej nenájdeme žiadnu zmienku. Kronika mesta Hlohovec o slávnosti iba sucho a dosť všeobecne informovala v tomto znení: „Dňa 24. marca si občania mesta pripomenuli dvesté výročie narodenia významného básnika slovenského klasicizmu Jána Hollého, ktorý v meste pôsobil a tvoril od januára 1812 do februára 1814 v jednopodlažnej budove starej fary na Podzámskej ulici. Z príležitosti osláv 200. výročia narodenia básnika bola odhalená pamätná tabuľa na mieste jeho bývalého pôsobenia na Podzámskej ulici. Súčasťou osláv boli aj ďalšie kultúrno-výchovné akcie“ (Kronika mesta Hlohovec).

Navyše nechcený „darček“ k svojmu UNESCOM podporenému jubileu dostal J. Hollý od Hlohovčanov aj v tej podobe, že od 1. augusta 1985 nastala zmena názvu Hollého ulice v miestnej časti Šulekovo, keď bola premenovaná na Ulicu Ladislava Novomeského. V prvom prípade, teda pri neinformovaní o priebehu odhalenia pamätníka, ideologická a politická angažovanosť prehlušila zrejme pozornosť k myšlienkam a odkazu nášho veľkého básnika. Mohlo by sa zdať, že sa tak stalo i v prípade premenovania ulice, no tentokrát mala vec viac praktický charakter. Keďže obec Šulekovo bola v roku 1980 pričlenená k Hlohovcu, zmenou názvov ulíc sa rušili ich duplicitné pomenovania. Možno stálo za úvahu, či sa to malo realizovať práve v roku významného jubilea básnika. Na jednej strane sme v roku 1985 inštalovaním pamätníka pamäť podporili a uchovali na druhej strane sme ju premenovaním ulice mazali.

Keď už od roku 1985 mali Hlohovčania pamätník venovaný Jánovi Hollému, nie vždy využili jeho prítomnosť pri pamätných dňoch súvisiacich s jeho životom. Otvorene treba priznať, že pamätník bol v minulosti i dnes skromným ceremoniálnym miestom kultúrno-spomienkových programov, venovaných básnikovi. Skôr k nemu prichádzali obyvatelia mesta individuálne, prípadne učitelia so svojimi triedami počas hodín literárnej výchovy či dejepisu. Najmä učitelia slovenského jazyka a literatúry či dejepisu nezabúdali na výročia spojené s Hollým.

Kritický článok nielen na túto tému, ale aj o starostlivosti o toto pamätné miesto napísal v roku 210. výročia narodenia básnika Ondrej Kollár. Zástupcovia mesta na výročie nezareagovali žiadnym podujatím: „A veru aj by bolo ťažko priviesť slovenskú duchovnú reprezentáciu k jeho pamätníčku, zastrčenému v kúte dvora nemocnice na Podzámskej, obloženému kontajnermi na smeti. Iba seba som sa spýtal, či práve to je najdôstojnejšie miesto pre pamiatku nášho velikána.“ Autor článku ďalej navrhuje, aby bol pamätník umiestnený na reprezentatívnejšie miesto, aby bol viac na očiach a stal sa intenzívnejšou súčasťou verejných priestorov v meste. Napokon posledný nápad autora súvisel s umiestnením malej informačnej, prípadne pamätnej tabule na susednú historickú renesančnú budovu, ktorá by pripomínala miesto, kde pôvode stála stará hlohovská fara s odkazom J. Hollého i ďalších bernolákovcov v našom meste: „Miesto starej fary, v ktorej pôsobil, možno pripomenúť hoci tabuľkou na susednom Terščanského dome, ale pomník, i keď neveľký, načim preniesť na vskutku dôstojné a reprezentatívne miesto z toho kúta, spoza plota.“

O pár rokov neskôr (1999) bola už situácia o čosi lepšia, čomu určite prispel aj fakt, že pri príležitosti 150. výročia úmrtia básnika sa konali celonárodné spomienkové oslavy. I v Hlohovci bol bohatý program so slávnostnou svätou omšou, akadémiou, prednáškami o jeho živote a diele, príhovormi a kladením kytíc k jeho pamätníku. Napriek tomu farský časopis Farská rodina priniesol v krátkej správe aj kritické výhrady: „Škoda, že hlohoveckých záujemcov o svoju históriu a svoje kresťanské povedomie, ale aj národné cítenie, bolo primálo. Hoci Hlohovčania sa radi chvália svojim náboženstvom a národným povedomím, avšak keď toto majú prejaviť, radšej sa utiahnu do svojich ulít, ,skryjúʻ sa. Podobne ako aj pomník, ktorý Jánovi Hollému postavili ,skryliʻ, aby o ňom nik nevedel.“ Pisateľ článku využil túto príležitosť, aby vyzval Hlohovčanov navštíviť toto pietne miesto, pričom zdôraznil už vyššie konštatovanú skutočnosť o nevhodnosti jeho umiestnenia: „Príďte sa naň pozrieť na Podzámsku ulicu v dvore nemocnice, ako vyzerá i jeho okolie. Žiaľ, nášmu mestu nepridáva ani trošku k jeho popularite.“ Oba články kritizujú lokalitu umiestnenia pamätníka, no najmä nevhodnosť blízkej prítomnosti stojiska kontajnerov, ktoré celé symbolické i pietne miesto znehodnocujú. Musíme však smutne konštatovať, že situácia je v tomto smere dodnes rovnaká – na zmenu či úpravu nestačilo ani tridsať rokov.

Ďalšie výročia narodenia či úmrtia básnika sú v podstate v Hlohovci za ostatných 25 rokov médiami nepovšimnuté. Absentuje akýkoľvek článok v už spomínanom mestskom periodiku z okrúhlych výročí narodenia J. Hollého v rokoch 2005 a 2015. Až o ďalších desať rokov neskôr, v roku 2025, sa taký text objavil. Zároveň mesto v spolupráci s Vlastivedným múzeum v Hlohovci a o. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC pripravili na 24. marca 2025 spomienkovú slávnosť pri básnikovom pamätníku.

Kým nemal Hlohovec označené pamätné miesto na J. Hollého nielen so spomienkovou, ale i ceremoniálnou funkciou, tak tento deficit sa riešil napríklad pri oslavách jeho výročia narodenia spoluprácou oboch blízkych pôsobísk básnika, teda Hlohovca a Maduníc. Hlohovec v tomto prípade poskytol takpovediac kapacity priestorové, organizačné a personálne a Madunice poskytli pamätník – Hollého sochu od českého sochára a reštaurátora Vincenca Vosmíka z roku 1923.

Najlepší príklad takejto aliancie oboch pôsobísk je oslava 150. výročia narodenia básnika v roku 1935. Oslavy prebehli 28. júla uvedeného roku a usporiadala ich dolnopovažská orolská župa Jána Hollého so sídlom v Trenčíne. Hlohovec sa stal miestom XIV. orolského zletu k ucteniu si 150. narodenín J. Hollého pri jeho madunickej soche. Celá slávnosť však začala už v Hlohovci za prítomnosti A. Hlinku, dekana J. Šišku, starostu Felcána, župného orolského podpredsedu J. Nevidala a dvanásťtisíc prítomných. Odpoludňajší program začal na cintoríne, odkiaľ sa pohol sprievod námestím až do zámockej záhrady. Uprostred sprievodu niesla skupina orlov vavrínový veniec pre J. Hollého. Uskutočnili sa orolské cvičenia, vystúpili slávnostní rečníci s referátmi o význame a odkaze básnikovho diela a zástupcovia orolských jednôt nastúpili do troch autobusov, ktorými pricestovali do Maduníc, kde program slávnosti pokračoval. Centrálnym bodom bola Hollého socha, okolo ktorej sa konali slávnostné príhovory a kultúrny program: „Madunice a Hlohovec, kde J. Hollý ako kaplán a farár účinkoval, mali takto aj pamätný aj krásny národný deň a orolstvo sa na veky zasnúbilo so svojím ,večným predsedomʻ Jánom Hollým, aby milovalo svoju vlasť, jako ju miloval patriarcha Ján Hollý.“

Pamätné miesta minulosti, ktoré sú navyše označené pamätnou tabuľou či pamätníkom, majú nielen pripomínať prítomnosť významných osobností v našom meste či regióne, ale najmä majú obracať pozornosť k živému a autentickému záujmu o ich dielo, o jeho novú recepciu a diskusiu, majú vzbudzovať premostenia myšlienok minulosti so súčasným prežívaním sveta. V pamätníku Jána Hollého máme takú príležitosť – aspoň raz ročne.

Marián Kamenčík