Keď bol v roku 2015 zatvorený hlohovský Dom kultúry, mesto nielenže stratilo dominantný priestor pre organizáciu rôznych podujatí a aktivít, pričom muselo hľadať vhodné alternatívy, ktoré dodnes nie sú uspokojivo naplnené, ale z akejsi každodennosti kultúrnej prevádzky zariadenia sa nám – návštevníkom – vytratili z očí skvostné a cenné umelecké diela, umiestnené v jeho interiéri. V takto neprístupnom priestore zostali viaceré keramické monumentálne objekty. Ide o stenu s rastlinnými motívmi Miloša Balgavého st. a jeho takmer dvojmetrový Biely kvet, ktorý už, žiaľ, nie je na svojom mieste a kompetentní by mali vyvinúť úsilie o to, aby zistili, kde dielo nakoniec skončilo, pretože ide o ikonický autorov motív, známy z iných prevedení vystavovaných napríklad aj v Slovenskej národnej galérii. Prísť o dielo takéhoto významu by bolo skutočne stratou.
V nie menšom ohrození sú aj ďalšie keramické diela v interiéri i okolí budovy zatvoreného kultúrneho stánku. Iba pripomeniem, čo viackrát zaznelo na besede o diele Jozefa Sušienku v SNG pred rokom, a to bolo konštatovanie, že hlohovský „kulturák“ ponúka v podobe Balgavého a Sušienkových prác jednu z najpozoruhodnejších a najkoncentrovanejších zbierok využitia keramiky vo verejnom priestore na Slovensku. Môžeme sa k tomuto konštatovaniu postaviť ako k nejakej rarite, kuriozite či zvláštnosti, ktorou ohúrime turistu, ja by som však ocenil, ak by sme tieto umelecké hodnoty začali naplno rešpektovať a konať tak, aby sme ich vedeli zodpovedne ochrániť a prezentovať adekvátnym spôsobom verejnosti. Trochu je mi smutno, že domáce hlasy po záchrane týchto diel málokto počúva, a preto je dobré, že prehovoril aj niekto spoza hraníc mesta. V tomto prípade mám na mysli SNG v Bratislave, o ktorej bude ešte reč.
Keď sme sa pred piatimi rokmi rozplývali nad krásou, invenčnosťou a výtvarným podaním diel Miroslava Cipára a Jozefa Sušienku na spoločnej výstave SÚ… ZNENIE v galérii na Hlohovskom zámku, kde boli vystavené aj keramické práce druhého menovaného, tak v tom istom čase dolu pod kopcom, kde neboli diela hlohovského keramikára chránené múrmi zámockej galérie, sme ignorovali impozantnú keramickú aleju, alebo ak chcete keramický múr pozdĺž chodníka do zadného vstupu domu kultúry. Zo vznikajúceho torza tejto najväčšej Sušienkovej realizácie vo verejnom priestore mesta je dnes skutočne už iba torzo v pravom slova zmysle. Podobne sú na tom aj tzv. „keramické komíny“ na strane „kulturáku“ od Pribinovej ulice. Azda iba mohutnejúce stromy prekrývajú pozostatky tohto diela, inak by bolo oveľa častejšie cieľom vandalizmu.
Upozorňoval som na to už vtedy, situácia sa však nezmenila – vlastne áno, zmenila, a to dvakrát – v oboch prípadoch vďaka SNG.
Prvýkrát vtedy, keď zorganizovala reprezentatívnu i bilančnú výstavu Jozefa Sušienku s názvom Lekcia krajiny od 7. júna do 6. októbra 2024. (Foto: Pohľad na Sušienkovu výstavu Lekcia krajiny.)
Mimoriadne úspešná výstava so sprievodnými aktivitami zaznamenala nebývalý záujem o Sušienkovo dielo. U nás v Hlohovci, no predpokladám, že aj inde, spôsobila revitalizáciu záujmu o jeho tvorbu – a to nielen z hľadiska návštevnosti, štúdia, reflexie (SNG pripravila výpravný katalóg, natočila s autorom krátky dokument a rovnako dokumentárnym spôsobom uchopil dielo J. Sušienku hlohovský dokumentarista Peter Valach), ale i túžby vlastniť jeho diela. To sa, žiaľ, prejavilo aj spôsobom prekračujúcim zákon, keď boli odcudzené jeho inštalácie z kúpeľného ostrova v Piešťanoch. Aby som bol spravodlivý, tak o dva roky skôr ako galéria, no nie v tak masívnom rozsahu sa Sušienka dostal opäť do pozornosti vďaka Vlastivednému múzeu v Hlohovci, ktoré vystavovalo primárne jeho obrazy, no na výstave sme mali možnosť vidieť aj jeho drobné keramické práce. Múzeum vydalo k výstave katalóg s názvom Moja krajina.
SNG oživila výstavou aj časť hlohovskej produkcie Sušienku priamo vo svojich priestoroch, keď na schodisku v blízkosti zadného vstupu do galérie inštalovala z Hlohovca dlhodobo zapožičané dielo pôvodne zdobiace Dom kultúry.
Ide o variabilnú keramickú kompozíciu (stenu) s jednoznačným odkazom na Sušienkove presahy do verejného priestoru. Ako sa vyjadrila kurátorka výstavy Lekcia krajiny Viera Kleinová, tento inštalovaný „fragment“ z Hlohovca predstavoval akúsi „živú ranu“, teda pozostatok zranení z nešetrného a nerešpektujúceho správania sa k nemu bezprostredne po tom, čo bol Dom kultúry zatvorený.
(Foto: Inštalácia fragmentu keramickej steny v SNG.)
Galéria sa tak rozhodla aspoň niečo z týchto diel zachrániť, dať im dočasný bezpečný priestor a znovu vytvoriť možnosť, kde môže prebiehať diskusia o keramike aj v kontexte verejného priestoru, samozrejme, i prostredníctvom diela Jozefa Sušienku. Veľmi oceňujem otvorenosť mesta k spolupráci pri realizácii výstavy, čo je prvým dobrým krokom k tomu, aby sme sa mohli rozprávať aj o ďalších autorových realizáciách v meste a hľadať spôsoby, ako ich zachovať a ponúknuť ich umeleckú podobu v rámci verejného priestoru.
Zistili sme však, že SNG za ostatné mesiace nemusí mať záujem o takýto bezpečný priestor a tiež sa u nej vytráca snaha vytvárať platformu pre slobodnú diskusiu. Zatiaľ posledným dokladom toho je nevyužitie zapožičania Sušienkovho diela na 10 rokov, ale jeho skrátenie o takmer deväť desatín. Škoda – narýchlo realizovaný prevoz keramickej steny opäť do Hlohovca (tie náhle a neočakávané presuny umeleckých diel sa stali akési populárne), ktorý sa odohral koncom minulého týždňa, navyše sprevádzaný podľa môjho názoru nepostačujúcimi odôvodneniami, je na jednej strane smutným dokladom toho, ako je ťažké umelecké hodnoty vhodne prezentovať, no zároveň rozruch vytvorený okolo akcie odstránenia a presunu vyvolal reakcie profesionálov, majiteľov diela i fanúšikov autora. Takto sa pomyselný „horúci zemiak“, odpovedajúci na otázku: Čo s dielami z hlohovského Domu kultúry? dostal opäť do rúk zástupcom mesta.
Verím, že tí po tom, ako zaznamenala Sušienkova výstava úspech v Hlohovci i v Bratislave, ako bola na premiéru dokumentárneho filmu o jeho tvorbe zaplnená sála Výstavnej siene Vlastivedného múzea v Hlohovci a ako si cestu k jeho ateliéru opäť vo veľkom našli obdivovatelia jeho umenia, správne naložia s touto výzvou.
Viem, že si to vyžaduje profesionálny prístup, adekvátne finančné pokrytie, trpezlivosť, no najmä dobrú vôľu túto otázku nadobro vyriešiť.
Nazdávam sa, že ak sa tak v hlohovskom prostredí stane v prípade Jozefa Sušienku, ako stále ešte tvoriaceho elitného slovenského umelca, môže tento dobrý príklad prispieť k tomu, aby sa tak udialo aj v prípade iných diel verejného priestoru Hlohovca, ktoré si nevyhnutne zaslúžia pozornosť. K tomu prajem mestu veľa úspechov a verím, že otvorené riešenie tohto problému pritiahne aj odborníkov či záujemcov, ktorí budú vedieť v tejto veci pomôcť.
Marián Kamenčík
Fotografie: Marián Kamenčík
(Foto: Pohľad na Sušienkovu výstavu Lekcia krajiny.)
