Pavol Tutura so svojou rodinou z Hlohovca stojí už tri desaťročia na čele vychytenej viechy Jašter. Miesta, ktoré si vybudovalo meno nielen kvalitným vínom, ale aj poctivou gastronómiou, pohostinnosťou, osobitou atmosférou a jedinečným geniom loci úzko prepojeným s prírodnou krajinou. Toto výročie bolo príležitosťou trochu si zaspomínať a bilancovať. V rozhovore, ktorý prinášame symbolicky na rozhraní rokov, prezrádza, ako sa viecha za tie roky zmenila, čo považuje za kľúč k jej úspechu a prečo sa do nej hostia stále radi vracajú.
Ako vznikol nápad viesť viechu Jašter a čo vás priviedlo práve k vínu a pohostinstvu v Hlohovci?
Ono to nebol nápad, to bola náhoda, a tak ako každý človek sa niekedy dostane na križovatku svojich súkromných „dejín“ alebo svojho ďalšieho fungovania, aj to, že sme sa dostali do viechy, bola vlastne náhoda. Pravda je taká, že sme nemali pôvodne záujem realizovať tam pohostinskú činnosť. Plánovali sme na toto miesto umiestniť veľkosklad elektroinštalačného materiálu, ale práve spomínaný osud a akési riadenie z vrchu nás nasmerovalo na pohostinskú činnosť.
Hlohovec má silnú vinársku tradíciu. Ako podľa Vás viecha Jašter zapadá do tohto historického a kultúrneho kontextu mesta? Snažíte sa na niečo nadviazať alebo v niečom prinášate nový pohľad na vinohradníctvo a vinársku kultúru?
Od detských rokov som bol vedený k tomu, že Hlohovec bolo vinárske mesto, aj keď teda, žiaľ, komunistický režim celú tradíciu a hlavne staré historické jadro mesta odkazujúce na vinohradníctvo, zlikvidoval, a navyše sa spretrhali aj vlastnícke vzťahy k vinohradom a viniču. Vždy som bol vedený, hlavne od svojich starých rodičov, k úcte k tradíciám a vyrastal som obklopený ich spomienkami. Zažil som ešte páračky peria, kde sa vravelo o tom, ako to bolo v minulosti a rôzne zaujímavé príbehy zo života. A veľmi mi prekážalo, že vinárske tradície jednoducho v Hlohovci nie sú. A tým, ako človek rástol a stretával sa s inými ľuďmi a videl, že na veľa iných miestach to funguje, len u nás tieto tradície zanikajú, miznú, bol som z toho smutný.
Preto pracujeme na tom, aby sme ich našou snahou nejakým spôsobom aspoň čiastočne do nášho regiónu vrátili a udržali ich tu, pretože sem jednoznačne patria.
Vaša viecha je známa príjemnou atmosférou a autentickosťou. Ako sa vám darí udržiavať rovnováhu medzi tradičnou vidieckou pohostinnosťou a modernými požiadavkami dnešného zákazníka?
Nie je to jednoduchá cesta, pretože terajšia generácia je úplne niekde inde, mladí sú zameraní na iné oblasti záujmu a majú aj iné návyky. Národ cestuje, donáša si zážitky z cudziny, iné skúsenosti z gastronómie, zážitky z chutí jedál z iných krajín. Pre mňa je smutné, že si nevieme vážiť to, čo máme doma, pretože všade vo svete, kam ideme, sú hrdí na domáce jedlá a u nás niekedy akoby sme sa hanbili za naše domáce produkty. Preto je pre mňa dupľované zadosťučinenie realizovať a zachovávať vlastnú domácu kuchyňu. Volám to kuchyňa severného Uhorska a zatiaľ mám to šťastie, že pracujem s ľuďmi, ktorí to ešte vedia robiť. Vieme ešte variť a generácia týchto ľudí to má jednoducho v krvi. A chvála Pánu Bohu máme aj ľudí, ktorí nás radi vyhľadávajú a pravidelne navštevujú naše zariadenie.
Ponuka vína je vždy odrazom osobného vkusu. Čím sú špecifické vína, ktoré vyrábate a ponúkate?
Víno je kultúrny nápoj. Je v podstate kultúrnym dedičstvom nášho národa, ale nielen národa, ale i celého civilizovaného sveta. Mal som vždy šťastie, že pri víne som sa mohol stretnúť s ľuďmi, ktorí mali dobré srdce. Lebo robiť víno sa dá iba od srdca. Nedá sa to len umelo, naoko. Víno neoklamete, vždy prezradí, či je vyrobené s láskou a poctivo. Máme veľa rôznych veľkých fabrík a, samozrejme, aj teraz sme zahltení rôznymi dovezenými vínami – to vnímam ako spomínaný umelý prístup.
Ale snúbenie jedla a vína je moje obrovské hobby a rád sa v tom vyžívam. V tejto pozícii ma možno málo ľudí pozná, ale chodil som takto na rôzne prezentácie a festivaly nielen v rámci Slovenska, ale aj krajín V4. Prezentovali sme a ponúkali naše služby.
Hádam raz nastane doba, že aj v Hlohovci to budeme vedieť ponúknuť a predať.
Miesta ako viecha Jašter nie sú len o víne, ale aj o komunite. Organizujete vo vieche kultúrne podujatia, koncerty či stretnutia, ktoré spájajú ľudí z Hlohovca? A akú úlohu podľa vás môže mať takýto podnik v živote mesta?
Viecha Jašter je pre mňa také synonymum sledovania diania, ktoré sa uskutočňuje v meste Hlohovec, pretože my sme na opačnej strane a patríme do chotárov Petra a ja ako starý Hlohovčan sa veľmi rád pozerám na Hlohovec a predstavujem si, ako to tam žilo, čo to tam bolo v minulosti.
A z tohto dôvodu sa snažím aj do Jaštera doniesť kúsok života, kúsok vlastnej kultúry a kúsok niečoho živého, čo prebúdza dianie na tomto mieste. V meste sme sa to takisto snažili robiť, ale v podstate tu vo vieche máme na to väčšie priestory a možnosti.
Máme okolo seba nádhernú prírodu, ktorá nám dáva veľkú energiu, je veľkým jadrom tohto všetkého a navyše s mimoriadnym potenciálom. A preto investujeme a rozvíjame náučné chodníky, cyklotrasy, jednoducho chceme, aby sa ľudia cítili u nás dobre a mali možnosť sa vyžiť viacerými spôsobmi.
V posledných rokoch sa vinársky turizmus na Slovensku rozvíja. Vnímate, že aj do Hlohovca prichádza viac návštevníkov práve kvôli vínu a miestnym zážitkom? Ako sa na to pripravuje viecha Jašter a Cech vinárov Hlohovca?
Myslím, že za dvadsať rokov, čo vediem Cech vinárov Hlohovecka, sme spravili obrovský kus roboty a momentálne sme dosť smerodajní, čo sa týka aj určitých legislatívnych vecí. V rámci Slovenska veľmi veľa bojujeme o to, aby vinárstvo nezaniklo a aby ešte zostalo a robilo nám radosť. No a baviť sa o turizme je veľmi nadlho a vidím zúfalý stav v tom, že Hlohovec a náš región nevyužíva svoj obrovský turistický potenciál. Zaspali sme. Veľmi nerád to hovorím, ale zaspali sme ako mesto, čo sa týka rozvoja turistického ruchu v širokom okolí. A práve turistika, cykloturistika, Váh, to sú pre nás najväčšie priority, ktoré máme a ktoré treba využívať. Treba na tom pracovať systematicky, aby sme povstali a spravili v tejto oblasti progres, pretože to prinesie finančné, ale aj iné benefity nielen nám, ale jednoducho všetkým.
Kto vám bol vzorom pri vašej práci a čo je pre vás najväčšou motiváciou?
Vzorom sú mi hlavne starí rodičia, pretože to boli starí gazdovci, hlavne babka. To bola stará mäsiarka. Staré známe meno Dedo Šiška bolo pojmom v mäsiarskej brandži. Takisto dedo Tutura bol mäsiar, takže sme neboli vinárskeho rodu. Víno k nám došlo samé od seba a práve tým, ako som začínal s gastronómiou v polovici deväťdesiatych rokov. Vznikali prvé vinárstva, na Slovensku som sa stretával s inými vinármi a tam som zistil, že to sú ľudia, medzi ktorých chcem patriť a ktorým chcem pomáhať a s ktorými chcem jednoducho vybudovať niečo, čo po nás zostane.
Čo pre vás osobne znamená Hlohovec, je niečo, čo by ste si priali, aby sa v meste zmenilo v prospech ľudí, ktorí tu žijú, tvoria a podnikajú?
Hlohovec je moja rodná hruda. Ja tu mám silno zapustené korene a patrím už medzi tých, pre ktorých platí, že „starý koreň sa nepresádza“. Nevedel by som si predstaviť odtiaľto odísť. Čo sa týka rozvoja mesta, je smutné, že Hlohovec je v podstate ako mesto na spiatočke. Úbytok, obrovský úbytok obyvateľstva. Veľmi veľa problémov, ktoré sa tu riešia – od kultúry až po zamestnanosť. V podstate sme si tu nezachovali vlastné domáce domáce výroby. Až na to vinárstvo sa mesto nemá ani ničím pýšiť, že by bolo naše identické. Toto mi veľmi prekáža. Tešia ma nejaké malé aktivity, že sa zveľaďuje zámocký areál. Celkovo to všetko ide akosi pomaly, ale stále verím, že sa to zlepší.
Slogan, ktorý sme dali pred dvadsiatimi rokmi: „Hlohovec, mesto vody, slnka a vína“ sa raz dostane do popredia a možno mladá generácia sa preberie a spraví z Hlohovca opäť také mesto, ktoré bolo kedysi v minulosti trikrát po sebe najkrajším mestom Československa.
Za rozhovor ďakujú Marián Kamenčík a Nadežda Kvasňovská
Fotografie: Viecha Jašter
