„…navštívili sme výtečného p. Hollého. Slzy mi kanuly radostí, když sem toho stařečka videl. Byl právě přišel z háje, kdež pracuje. Dělá nyní hrdinský zpěv pod názvem ,Slaviadaʻ.“ Týmito úprimnými slovami opisuje svoje dojmy z návštevy najvýznamnejšieho bernolákovského básnika Jána Hollého formujúci sa líder národného hnutia Ľudovít Štúr v liste z 19. júla 1836 adresovaného Michalovi Godrovi.
Vo vzťahu k obom osobnostiam slovenského národa si tento rok pripomíname okrúhle výročia – 210 rokov od narodenia Ľudovíta Štúra (28. októbra 1815) a 240 rokov od narodenia Jána Hollého (24. marca 1785). Zaujímavosťou sa ukazuje skutočnosť, že oboch pri ich životných cestách aspoň na malý moment spojilo nielen geograficky prostredníctvom blízkych Maduníc i literárne mesto Hlohovec – krátke pôsobisko J. Hollého a miesto tragických udalostí členov prvej výpravy slovenských dobrovoľníkov (Vilka Šuleka a Karola Holubyho) v meruôsmych rokoch, stojacich na strane J. M. Hurbana a Ľ. Štúra.
Ľ. Štúr viackrát zrealizoval návštevu Jána Hollého – či už to bolo v Maduniciach alebo neskôr na Dobrej Vode. Počas tej júlovej v roku 1836 pristihol J. Hollého ako sa zaprášený vracal z legendárneho hája Mlíč, kde skladal svoje verše. Slávny Maduničan prijal vzácnych hostí, keďže s Ľ. Štúrom prišiel aj člen Spoločnosti českoslovanskej Tomáš Hroš a radostne ich privítal. Keď mu Ľ. Štúr odovzdával výsledok práce bratislavskej mládeže – almanach Plody, J. Hollý ho s radosťou prijal, hoci sa priznal, že už si jeden výtlačok zaobstaral skôr. Ľ. Štúr v korešpondencii spomína, že sa s nadšením pohrúžili do rozhovoru a vtedy básnikova tvár akoby omladla, najmä keď približoval hosťom, ako usilovne pracuje na „víťazskej básni“ Sláv.
Inú madunickú návštevu J. Hollého uskutočnil Ľ. Štúr na jeseň v roku 1840, keď sa vracal zo štúdií v Halle cez Prahu, Hradec Králové, Bratislavu, Trnavu a Trenčín do rodného Uhrovca. Takto si na to spomína vo svojom cestopise nazvanom Cesta po Považí: „Jeho básne vyplynuli z najúprimnejšieho srdca, nuž nie div, že tak čarovne účinkujú na Slovensku. Ale už zanechal svetské básnenie, obrátiac sa k nábožnému. ,Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia,ʻ boli jeho vlastné, s akousi bolesťou prednesené slová; a keď som ho v mene všetkých úprimných Slovákov snažne žiadal, aby ju znova z duba sňal a ešte od srdca k srdcu nám z Považia na svojom čarovnom varyte zaspieval: on na môj žiaľ vonkoncom sa vzpieral, že by sa ešte kedy mal v svetských básňach ozvať. Ale uľavil môjmu žiaľu, vytiahnuc zo svojej truhlice vypracované nábožné spevy, z ktorých už sedemdesiat bolo hotových, čítal som z nich asi polovicu a presvedčil som sa, že ten istý duch ich utvoril, ktorý stvoril Svätopluka, Sláva, Selanky a Žalospevy.“
Ukazuje sa, že práve vyššie spomínaný rok 1840 bol najplodnejší pre Ľ. Štúra ako básnika. Neskôr začína jeho básnickú aktivitu zatláčať publicistická produkcia. Prvá z jeho básní predmetného roku bola uverejnená selanka Jaromír a Květoň napísaná v češtine a časomiere, čo naznačuje, že vznikla oveľa skôr, pravdepodobne ešte v roku 1836 ako ohlas na jeho cesty do Nitrianskej stolice, a teda i za J. Hollým. Túto selanku publikoval prvýkrát Pavel Jozef Šafárik v druhom zväzku Časopisu Českého muzea v roku 1840 pod dlhým názvom Panu Janu Hollému, velikému Slovenska zvěstu. Jaromír a Květoň. Selanka.
Dojmy z návštevy J. Hollého nevložil Ľ. Štúr iba do korešpondencie, cestopisu, ale dostali aj básnickú podobu. A práve spomínaná Štúrova selanka je dokladom toho, ako mladíka vzdávajúceho hold známemu básnikovi očarila nielen jeho osobnostná charizma, ale aj kraj obklopujúci Madunice. Dominuje mu horizont okolitých kopcov, medzi ktorými má svoje miesto aj vrch Gábor ležiaci severovýchodne nad Hlohovcom.
Básnická situácia je tvorená rozhovorom dvoch pastierov Jaromíra a Květoňa, ktorí pred blížiacim sa večerom končia svoju prácu a otvára sa im tak možnosť rozvinúť priateľskú debatu (zaiste v postavách pastierov rozpoznáme aj oboch hlavných aktérov nášho príspevku). Rámcuje ju zapadajúce slnko pomyselne tancujúce na západe od Maduníc na vrchoch Malých Karpát (Havranica a Klenová) a smerujúce svoje posledné lúče východným smerom na hlohovský Gábor:
Již, hle, za Havranicí se po lehku slunce zakrádá,
již Klenová modrá a na Gáboře záře sedící
křídly potřása již spěchavá za sluncem uletnout:
(…)
Líbý jest mi večer, kdy na Gáboře hasne ve září,
libý šum mi boru tichnoucí, než všem milejším,
když ti sedím po boku zpěvy neb slovy tvými okouzlen.
Symbolika priateľstva dvoch čelných predstaviteľov rozdielnych konfesií i odlišných jazykových variantov slovenčiny mala vyjadrovať snahu o určenie spoločného národného cieľa (sebaurčenie). Preto v časoch prípravy kodifikácie spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia navštívil Ľ. Štúr so svojimi druhmi staručkého a chorého J. Hollého v lete 1843 na Dobrej Vode, aby mu oznámil svoj kodifikačný zámer. J. Hollý súhlasil, pretože si dobre uvedomoval závažnosť a dejinnosť takéhoto aktu, no napriek tomu zostal vo svojom pokročilom veku verný bernolákovčine. J. M. Hurban napokon v roku 1881 na stránkach Slovenských pohľadov vystihol ich vzťah slovami: „Hollý bol otcovským priateľom Štúrovým do konca…“
Marián Kamenčík
Popis k obrázku:
Obraz Andreja Kováčika z roku 1935 zobrazujúci stretnutie Ľ. Štúra a jeho druhov s J. Hollým na Dobrej Vode v júli 1843.
