Jan Vladislav patrí k tým autorom, ktorých život a dielo sa odohrávajú na pomedzí jazykov, krajín, kultúrnych priestorov aj spoločenských poriadkov. Básnik, esejista, prekladateľ, redaktor, disident a tvorca paralelnej kultúry sa síce zapísal predovšetkým do českých literárnych dejín, no jeho príbeh sa začína na Slovensku. V Hlohovci, meste pri rieke Váh, ktoré sa mu stalo prvým, hoci nie trvalým domovom.
Narodil sa tu 15. januára roku 1923 ako Ladislav Bambásek, syn českých rodičov, ktorí po vzniku Československa našli pracovné uplatnenie na Slovensku. Hoci v meste strávil len prvých desať rokov života, práve tento čas sa neskôr ukázal ako formujúci. Nie v zmysle idylických spomienok, ale ako základná skúsenosť existenciálnej „inakosti“ – pocitu, že človek nepatrí úplne nikam, a predsa má vzťah ku všetkému. Tak sa zrodil v autorovi pocit „večného menšinára“, ktorý si so sebou bral všade tam, kam prišiel.
Vladislavovo hlohovské detstvo sa odohrávalo na okraji mesta, v štvrti pri rieke, v priestore jazykovej a kultúrnej viacvrstvovosti. Slovenské, české, maďarské, nemecké i typicky fraštacké hlasy Rónovského dvora, kde mali Bambáskovci byt, tu vytvárali prirodzený zvukový svet každodennosti. Na tomto mieste sa rodí jedna z ústredných Vladislavových životných skúseností – skúsenosť menšinára. Dieťa českých rodičov na Slovensku, neskôr Slovák-prisťahovalec v Čechách, nepohodlný autor v totalitnom režime, emigrant vo Francúzsku a napokon, keď sa vrátil späť do Čiech, prišelec z cudziny.
Tento pocit Vladislav neskôr premietol do dvoch výrazných spomienkových próz hlohovskej proveniencie – Galgócz MDCLXXXIII a Návraty, domovy. Hlohovec v nich nie je len geografickým bodom, ale symbolickým priestorom, v ktorom sa formuje vzťah k svetu. Mesto má svoju pomyselnú topografickú vertikálu – „hore“ je centrum s námestím, kostolom a poriadkom pravidiel, „dole“ je periféria, rieka, blato, záplavy, voľnosť a fantázia. Pre chlapca, ktorý vyrastal v spodnej časti mesta sa práve okraj stáva stredom sveta a iniciačným priestorom mnohých chlapčenských dobrodružstiev.
Rieka Váh má v Vladislavovom spomínaní kľúčové miesto. Je to živý organizmus, ktorý ohrozuje aj priťahuje, učí rešpektu aj odvahe. Je iniciáciou – miestom prvých skúseností s nebezpečenstvom, ale aj s poznaním, že podstata vecí sa skrýva. Rieka sa v texte stáva kompozičným princípom: spomienky tečú, vracajú sa, rozlievajú, miznú a znovu sa objavujú. Tak ako detstvo, ktoré sa nedá uzavrieť do pevných kontúr.
Vladislavova detská imaginácia premieňa mesto na mytologický priestor. Smetisko sa mení na krajinu pokladov, mosty na ťavie chrbty evokujúce neznáme diaľky, kostolná veža nadobúda podobu sovy – symbolu múdrosti, ale aj hrozby sveta dospelých, mýtický čierny kováč sa pri splne mení na vydru. Tieto obrazy nie sú len estetickým gestom. Sú spôsobom, ako dieťa spracúva poriadok sveta, ktorý mu ešte nepatrí, no už ho začína formovať.
Keď sa Vladislav po desaťročiach do Hlohovca vracia ako dospelý muž, robí tak inkognito. Prenocuje v hoteli, prejde sa mestom, stojí pri rieke. Už nepatrí do tohto sveta, pretože nik ho nepozná a čas detstva je už nadobro stratený. Napriek tomu nachádza kontinuitu predovšetkým v rieke, v symbolike jej plynutia a premien. Domov sa uňho definitívne odpútava od miesta. Stáva sa časovým a hodnotovým pojmom. Domov je stav, v ktorom sa človek necíti ohrozený rozpadom zmyslu. Je to dôvera v poriadok, ktorý si človek nesie v sebe.
Vladislavov život tento postoj opakovane preveroval. Po roku 1948 bol umlčaný, po roku 1968 vytlačený na okraj kultúrneho života, v 70. rokoch sa stal jednou z kľúčových postáv samizdatovej kultúry a edície Kvart, napokon bol donútený emigrovať. Vždy však zostával „večným menšinárom“ – do istej miery aj ako obeť spoločensko-politických situácií, ktorých bol súčasťou, ale aj ako niekto, kto si zachováva schopnosť kritického odstupu, vnútornú slobodu a vernosť hodnotám.
Pripomenúť si dnes Jana Vladislava znamená viac než len doplniť prázdne miesto v regionálnej pamäti. Znamená to uvedomiť si, že literárna identita sa nerodí len v centrách a že periféria môže byť miestom hlbokého poznania. Vladislavov návrat k rieke detstva je návratom k otázke, ktorú si kládol celý život: Kde je domov? A odpoveď znie potichu, no vytrvalo – tam, kde človek dokáže zostať sám sebou, aj keď sa mu zdá, že môže stáť na okraji.
Práve 15. januára sme si pripomenuli 103. výročie narodenia Jana Vladislava. O. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC sa snaží zviditeľňovať jeho odkaz a upriamovať pozornosť na jeho tvorbu. Členovia združenia ho uviedli dvakrát v rámci Literárnych potuliek Hlohovcom, zorganizovali prednášky, publikovali výročné, popularizačné i vedecké a interpretačné články o jeho živote a tvorbe a v roku 2021 združenie vydalo knihu Čas mal vtedy príchuť večnosti. Hlohovské roky Jana Vladislava, kde je podrobne zmapovaná jeho hlohovská životná cesta a zverejnené jeho spomienkové prózy na mesto jeho detstva. Veríme, že najmä hlohovskí čitatelia sa dostanú prostredníctvom tejto publikácie aj k ďalším Vladislavovým textom a odhalia hlboký intelektuálny výkon tohto pre nás stále ešte neznámeho, hoci v Čechách mimoriadne oceňovaného spisovateľa ako neustále hľadajúceho a pýtajúceho sa po koreňoch pravdy a hodnôt.
Marián Kamenčík
