Literárnu činnosť Ivana Szabóa som začal evidovať kedysi v roku 2004 počas vysokoškolských štúdií, no intenzívnejšie najmä po tom, čo som vstúpil do o. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC, kde som sa hneď zapojil do činnosti sekcie, ktorá sa venuje histórii a osobnostiam Hlohovca. V tom čase v združení veľmi agilne pôsobil pán Jozef Urminský st., ktorý spoločne so svojím synom Jozefom, riaditeľom Vlastivedného múzea v našom meste, realizovali pod hlavičkou združenia mnohé projekty venujúce sa osádzaniu pamätných tabúľ významným hlohovským osobnostiam.
V istom čase som sa z ich strany dozvedel o mene Maximilián Mária Hardegg, ktorý bol jedným z prvých automobilových pretekárov na území Slovenska, vyrastal i v Hlohovci a ako veľmi mladý vyhrával rôzne preteky, no, žiaľ, v tomto veku aj na následky nehody pri športovom zápolení zahynul.
Chcel som sa o tomto nevšednom mladíkovi dozvedieť viac, a tak som vyhľadával rôzne zdroje – ako jedna z prvých sa mi dostala do rúk kniha Rozprávky na kolesách práve od Leopoldovčana Ivana Szabóa. Pôsobivý, no i smutný príbeh spracovaný do rozprávkového žánru ma veľmi oslovil, a tak som pátral ďalej. Stopa bola jasná, prezeral som všetky Ivanove knihy. Hneď tým ďalším objavom, ktorý napokon skončil aj v mojej knižnici bola publikácia Zabudnuté volanty – opäť s výborne spracovaným osudom mladého šľachtica z hlohovského zámku, preháňajúceho sa ulicami mesta. Od tohto momentu som vždy spozornel, keď sa meno Ivan Szabó objavilo v mojej blízkosti. Postupne som si zadovážil niekoľko jeho kníh. V dobe, keď pripravujem tento článok, som si urobil malú rekapituláciu v knižnici a musím sa pochváliť, že som hrdým majiteľom dvanástich jeho kníh.
Postupne po vysokej škole som sa i ja osmeľoval na poli literárnej spisby vecného charakteru – v mojom prípade ide takmer výlučne o literárnovedné práce, koncentrované na výskum literárneho života a histórie Hlohovca. Koncom roka 2012 som dokončil a publikoval svoju prvú monografiu o cennej literárnej pamiatke súvisiacej s hlohovským richtárom Jánom Hírošom a podobami Hlohovca na začiatku 19. storočia.
Mimoriadne ma potešila skutočnosť, že práve Ivan Szabó napísal na knihu do časopisu Knižná revue recenziu. Spomínam si, ako som ju začal čítať s veľkým rešpektom i obavami.
Predsa len, Ivan získal viacero literárnych cien, medzi ktorými azda najviac vyčnievajú dve ceny Egona Erwina Kischa, a tak názor renomovaného autora bol pre mňa cennou spätnou väzbou. Recenzia bol pozitívna a ja som cítil na diaľku akúsi spriaznenosť s autorom, v ktorom som rozpoznal niečo, o čom som vedel, že motivuje k písaniu aj mňa. Ide o vzťah k vlastnému domovu a snahe ho spoznávať a prispievať k odhaľovaniu jeho histórie. Každý z nás si síce vybral trochu inú cestu – on formou publicistiky a literatúry faktu a ja som zvolil viac literárnovedný kľúč, no verím, že radosť z cesty za poznaním bola podobná.
Od tohto momentu som začal sledovať Ivanovu tvorbu pozornejšie. Každý rok ma milo prekvapili jeho knihy, pretože si vedel voliť veľmi zaujímavé a neošúchané témy. Každý rok sa snažil vydať jednu knihu.
Ak sa nemýlim, stalo sa to koncom roka 2015. V pracovnej pošte som si našiel balíček a keď som ho otvoril, našiel som tam publikáciu, ktorú som si plánoval kúpiť už v momente, keď som sa dozvedel, že vyšla.
Bola to pre mňa skvelá a svojou atmosférou neopakovateľná Ivanova kniha o Leopoldove s presahmi i do Hlohovca. Jej názov je príznačný a veľa povie najmä ľuďom poznajúcim Leopoldov a okolie – Žaby na Trolaskoch. O to viac ma príjemne prekvapilo, keď som knihu otvoril a s potešením som zistil, že v nej mám venovanie – no nie také všeobecne formulované, ale konkrétne pre mňa a s prianím, nech sa mi darí v tvorivej činnosti. Bol som rád a poctený. Hneď som sa mailom poďakoval a bolo to vlastne prvýkrát, čo sme sa s Ivanom kontaktovali aspoň prostredníctvom korešpondencie.
Napokon ešte jedna príhoda z leta 2024. Ako už býva tradíciou, druhý júnový víkend organizujeme populárne podujatie Literárne potulky Hlohovcom.
V tento výnimočne slnečný deň sa stretlo vyše sto ľudí na železničnej stanici v Hlohovci, kde sme si v podaní prednesu Jána Libanta vypočuli práve text Ivana Szabóa z jeho knihy Žaby na Trolaskoch.
Poviedka mala názov Do školy na školáku a autor sa v nej vracia do svojho detstva a opisuje dobrodružné cesty za školskými povinnosťami z Leopodova do Hlohovca. Vo svojom rozprávaní uvádza, že niekedy vlak nestihol a potom ešte len začalo to pravé dobrodružstvo a súboj o čas, pretože pretekal so školským zvončekom. Vždy stihol prísť na čas, a to ešte popri tom zažil aj rôzne nevšedné veci cestou. Príbeh bol veselý, láskavý, dobrosrdečný a vykúzlil poslucháčom úsmev na tvári a niektorých vrátil spomienkami do ich školských lavíc. Mal som dobrý pocit z toho, že podujatie začalo úspešne a všetci sa veľmi dobre naladili na jeho pokračovanie. Veľký podiel na tom malo isto aj Ivanove literárne majstrovstvo.
Krátky literárny portrét Ivana Szabóa
Prečo všetky tieto skutočnosti a okolnosti spomínam. Nuž, vynorili sa mi v mysli v momente, keď som sa dozvedel, že pred pár dňami odišiel Ivan do spisovateľského neba. Ešte deň pred tým sme sa v práci s kolegami rozprávali o nejakej historickej súvislosti a vyslovili sme i mienku, že práve on by isto vedel odpovedať. Už sa ho nestihneme spýtať, ale, myslím si, že v jeho bohatom literárnom odkaze odpoveď na našu i mnohé ďalšie otázky určite nájdeme.
Ivan Szabó sa narodil 9. júla 1939 v malom meste Leopoldov a opustil nás prednedávnom 22. januára 2026 v Bratislave. Bol to človek, ktorého profesionálna cesta viedla od učiteľskej katedry k tlačenému slovu, od reportážnych riadkov ku knižným dielam.
Jeho tvorba nepatrí do výsostne beletristickej literatúry v klasickom zmysle — nehľadajme uňho romány, ktoré zaznamenávali navonok dramatické deje. Skôr sa stal kronikárom času a miesta, popularizátorom zabudnutých faktov a príbehov, ktoré by sa inak stratili v hĺbke dejín. Ako publicista a tvorca literatúry faktu sa venoval ľudským osudom, historickým súvislostiam a fenoménom každodennosti, ktoré jeho videním získavali nový rozmer.
Áno, aj novinári môžu písať srdcom spisovateľa — a Ivan Szabó to dokázal. Jeho literárny rukopis bol ovplyvnený úctou k faktom, ktorú získal rokmi práce v redakciách týždenníkov ako Kamarát, Život či v motoristických časopisoch STOP a neskôr ProfiAuto. Tu sa učil citu pre detail a začal spisovateľsky približovať prvé príbehy, ktoré sú síce skutočné, ale zároveň nesú v sebe prvky dramatickej výpovede o ich aktéroch a udalostiach.
I keď sa jeho diela radia predovšetkým k literatúre faktu, ich štruktúra a tematický záber siahajú ďaleko za rámec strohej reportáže. Jeho knihy ako Sibírska mozaika — cestopis z veľkých ľadových priestorov — či Svet na pneumatikách a V zajatí rýchlych kolies či Zabudnuté volanty, venujúce sa histórii motorizmu, dokazujú jeho schopnosť premeniť technické či historické detaily na pútavé rozprávanie, ktoré oslovuje čitateľa nielen informáciou, ale aj ľudským príbehom za ňou.
Rovnako pútavo sa venoval aj rozličným ľudským mikrosvetom. V knihách ako Osudy slávnych zbojníkov či pri krimipríbehoch vychádza z faktov, ale necháva priestor i pre čitateľské dotvorenie, ktoré premostí rozdiel medzi suchou správou a skutočným príbehom človeka, odhalí jeho motivácie, osobné radosti i tragédie.
Takisto nesmieme zabudnúť na jeho diela pre deti a mládež — Slávni piloti, konštruktéri a kozmonauti, Bosý pilot či Slovenské strašidlá od A po Ž — ktoré pripravoval s rovnakou zodpovednosťou a starostlivosťou ako svoje diela pre dospelých. V nich nachádzame autorovu snahu prebúdzať zvedavosť, vášeň pre poznanie aj úctu k histórii už v mladom veku. Za ostatné roky sa naplno zahĺbil do príbehov skrytej histórie Bratislavy.
Jeho tvorba tak nie je len súborom kníh. Je to mozaika, ktorá odzrkadľuje svet, v ktorom žil svet faktov aj príbehov, svet ľudí veľkých aj obyčajných, svet, ktorý si zaslúži byť zaznamenaný nielen presne, ale aj citlivo. A práve tu spočíva jeho tvorivá esencia. Nachádzame ju v poznaní, že pravda nemusí byť nudná, ale môže sa stať živým a pútavým príbehom, ktorý si čitateľ odnesie so sebou.
Marián Kamenčík
Ivan Szabo a primátorka Leopoldova Terézia Kavuliaková.
Fotografie: Martin Jurčo, Mária Moravčíková a archív ELAP
