Málokto dokáže prepojiť suchú úradnícku prácu s vášňou pre históriu a literatúru tak, ako sa to podarilo Františkovi Václavovi Peřinkovi. Tento moravský archivár, historik a finančný úradník napísal jedny z najobsiahlejších mestských dejín v českých krajinách a zároveň sa stal jedným z najvýraznejších priateľov Slovenska medzi českou inteligenciou prvej polovice 20. storočia. Najmä vďaka jeho na Slovensku najúspešnejšej knihe s názvom Veselé putovanie po Slovensku z roku 1934 sa stal známym a obľúbeným autorom. V knihe nechýbajú aj humorné príbehy a žarty z Hlohovca, s ktorými sa neskôr bližšie oboznámime.
Peřinka sa narodil 6. februára 1878 na samote Koráb pri obci Mikulovice neďaleko Znojma v rodine chudobného hrnčiara a kamenára. Vyrastal medzi siedmimi deťmi a o ďalšie štúdium musel doslova bojovať. Po neúspešnom pokuse dostať sa na učiteľský ústav v Kroměříži študoval v Rychnově nad Kněžnou a na gymnáziu u kapucínov v Třebíči, kde ho k vlastivede priviedol historik František Rypáček.
Krátko zvažoval aj rehoľný život, no namiesto kláštora ho čakali vysokoškolské prednášky etnografa Čeňka Zíbrta a metodický vzor historika Zikmunda Wintera. Pre nedostatok peňazí však štúdium nedokončil a po krátkom zvažovaní iných povolaní zakotvil v službách finančnej správy.
Svoje vlastivedné výskumy pravidelne publikoval vo viac než dvoch desiatkach novín a časopisov, od Národních listů po Český lid, pričom sa podpisoval nielen vlastným menom, ale občas aj pseudonymom, napríklad Francesco Stragulla.
Práve táto, na prvý pohľad nezaujímavá úradnícka kariéra, sa stala odrazovým mostíkom k jeho historickému dielu. Ako berný úradník v Znojme pomáhal spracovať dejiny okresu pre Vlastivědu moravskú a postupne sa do tejto práce ponoril natoľko, že si tým vyslúžil nevôľu nadriadených a aj časté preloženia. Nakoniec spracoval osem moravských okresov a v roku 1906 získal stabilnejšie miesto v Kroměříži, kde mu prístup k bohatému arcibiskupskému archívu otvoril cestu k jeho životnému dielu – päťzväzkovým Dějinám města Kroměříže, ktoré napokon zaplnili viac než 4100 strán. Prvý diel vyšiel v roku 1913, ďalšie pribúdali až do roku 1949 a dodnes platí, že len málo českých miest má svoju históriu spracovanú na podobnej úrovni.
Zlom v Peřinkovom živote prišiel po vzniku Československa. V roku 1919 ho ministerstvo financií poslalo organizovať finančné úrady na Slovensku – krajinu, ktorú poznal už od prelomu storočí, keď sa v roku 1899 zúčastnil matičných slávností a spoznal osobnosti ako Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Škultéty či Andrej Hlinka. S viacerými z nich si dlhé roky dopisoval a vo svojich listoch presadzoval myšlienku česko-slovenskej kultúrnej a literárnej vzájomnosti. Slovenčinu si osvojil tak dobre, že v časopisoch Prúdy a Hlas publikoval jazykovedné štúdie o slovnej zásobe, frazeológii a pravopise, a takmer desať rokov viedol aj rubriku Slovenský jazykový kútik.
Na Slovensku prešiel Peřinka viacerými mestami, v roku 1927 sa stal hlavným berným riaditeľom a podieľal sa na okolkovaní bankoviek v Ružomberku. Neskôr pôsobil na generálnom finančnom riaditeľstve v Bratislave, odkiaľ desať rokov pravidelne pendloval vlakom do Prahy. Napriek náročnej práci si našiel čas na to, čo ho okrem jazyka fascinovalo na Slovensku najviac – ľudový humor slovenského vidieka.
Z jeho zberateľských ciest po regiónoch od Bratislavy po Zemplín vznikla kniha Veselé putovanie po Slovensku (1934), ktorú súdobá kritika prijala s nadšením a ktorej ukážky sa neskôr objavili aj v školských čítankách. Spracoval jednotlivé slovenské regióny a k takmer každému mestu či obci pripojil zábavné príbehy a humorné rozprávania, ktoré počas svojich ciest zozbieral alebo získal od spolupracovníkov.
V súvislosti s Hlohovcom najprv objasňuje slovné spojenie „Frašták išiel, Frašták prišiel…“, ktoré má označovať človeka, ktorý nič nevybavil, nič nedosiahol. Ďalej sa do jeho pozornosti dostáva hlohovské kyslé víno vhodné iba na vylievanie syslích dier a strašenie detí. Tiež hlohovskí františkáni nezostali bez povšimnutia, keď približuje ako fígľom prekabátili zemepánov Erdődyovcov, s ktorými sa sporili o pozemok. Svoje si, ako naznačujú spísané príbehy, „užila“ aj socha Sv. Urbana nad mestom. Keď bola úroda viniča kvalitná a bohatá, bola socha patróna uctievaná a zdobená, no keď bolo hrozna málo a pomrzlo, nejeden raz ju našli zhodenú pod kopcom v blízkosti Váhu. Napokon Peřinka ukončuje svoju veselé návštevu Hlohovca opisom priebehu slávnych jarmokov, ktorým sa vraj vyrovnali iba tie radvanské. Peřinkova kniha je zábavným pohľadom do minulosti slovenských miest a obcí a zároveň aj dokladom toho, čo charakterizovalo charakter či identitu mesta, ba i toho, že z týchto „posvätných“ vecí si najmä susedia alebo zlomyseľníci a neprajníci robili žarty.
Peřinkovou srdcovou záležitosťou bol aj slovník literárnej slovenčiny, na ktorom pracoval dvadsať rokov a ktorého kartotéka obsahovala takmer milión lístkov. Práve tento celoživotný zber zasiahla v marci 1939 obrovská tragédia. Po vzniku Slovenského štátu sa Petržalka, kde Peřinka po odchode do penzie v roku 1928 býval, stala súčasťou Nemeckej ríše a obyvatelia sa museli rýchlo vysťahovať. Z jeho bytu vo vzniknutom chaose odviezli približne deväťtisíc kilogramov rukopisov, konceptov a dokumentov, ktoré skončili vykúpené ako zberová surovina za osemnásť halierov za kilogram. Dvadsaťročná práca tak zmizla v priebehu pár dní a vyčerpaný Peřinka musel narýchlo opustiť Slovensko.
Útočisko našiel v Tlumačove a následne v Kroměříži, kde sa vrátil k archívom a dokončil svoje dejiny mesta. V roku 1945 mu mesto udelilo titul čestného občana, hoci jeho zdravotný stav sa už vtedy výrazne zhoršoval – postupne stratil zrak na jedno oko a druhým videl len veľmi obmedzene. Dvakrát sa tiež ujal funkcie kroměřížského kronikára, naposledy v roku 1945, keď zaznamenal turbulentný záver vojny. František Václav Peřinka zomrel 14. septembra 1949. Jeden zo súčasníkov ho po smrti opísal slovami, že to bol „čestný a nepodplatiteľný“ človek, ktorý síce zomrel chudobný, ale národu zanechal hodnoty, ktoré obstoja v čase. Na jeho pamiatku odhalili v Kroměříži pamätnú tabuľu i pomenovali po ňom ulicu, pamätná tabuľa pripomína jeho meno aj v rodných Mikuloviciach.
Príbeh Peřinku je príbehom muža, ktorý si napriek chudobnému pôvodu, náročnej úradníckej kariére i osobným tragédiám dokázal vybudovať dielo presahujúce regióny aj hranice dvoch národov. Jeho zásada písať históriu „bez hnevu a stranenia“ ostáva pripomienkou hodnoty poctivej a vytrvalej bádateľskej práce.
Marián Kamenčík
Titulná fotografia je z Literárnych potuliek Hlohovcom – autor Dávid Urminský
