Ivan Sulík bol svojím ustrojením kovaným literárnym kritikom. Do situácie slovenskej literatúry vstupoval trochu ako solitér, pretože sa programovo sústredil na najmladšiu literárnu prozaickú tvorbu autorov 70. a 80. rokov, kde široko-ďaleko nebolo vidieť iných. Hneď od svojich literárnokritických začiatkov koncipoval svoje účinkovanie ako vážnu, zodpovednú a dlhotrvajúcu kultúrnu misiu. Ako generačný kritik dominantnejšie inklinoval k niektorým autorským osobnostiam ako napríklad Ballek, Sloboda, Baláž, Dušek, Mitana, ktorí sa neskôr vyprofilovali do generácie určujúcej a esteticky-hodnotovo nosnej. V týchto imponujúcich literárne hodnotných vodách pevne uviazla Sulíkova kotva, a hoci jeho literárnokritická loď plávala aj v iných vodách, vždy vedel vydolovať podstatu a „vylúhovať“ z nej dreň, ktorou potvrdzoval svoje názorové rezultáty.
Odišiel kritik, ktorý používal kritiku na liečenie literárneho organizmu, pričom sa nebál použiť ani ráznejšie zákroky, reprezentoval kritiku impresívnu, horľavú i horlivú. Kritiku vnímal ako proces, vnútorný svár, sebatrýznenie aj sebaspytovanie. Jednoducho tvoril kritiku pestrú, ktorej slúži jazyk, nie naopak, ktorá chápe dielo ako živý organizmus, ktorá sa dokáže obzrieť aj ďalej, za obzor diela a anticipovať jeho výrazovo-myšlienkové hodnoty.
Ivan Sulík sa narodil 29. januára 1943 v neďalekých Topoľčanoch. Po jedenásťročnej škole absolvovanej v Bánovciach nad Bebravou navštevoval nadstavbové štúdium priemyselnej školy v Nitre. Nitra sa mu napokon stala aj profesným osudom, pretože sa spája takmer s celým jeho produktívnym životom. V Nitre študoval slovenčinu a ruštinu na Pedagogickej fakulte. Krátko pôsobil ako učiteľ v Alekšinciach a od roku 1969 ako odborný pracovník Kabinetu literárnej komunikácie Pedagogickej fakulty v Nitre. Prostredie kabinetu a jeho metodologická iniciatíva, progresívne ovplyvňujúca vedecké prostredie nielen na Slovensku, s konečnou platnosťou odomkla Sulíkovi cestu k vlastnej literárnokritickej dikcii. Vedeckú ašpirantúru realizoval v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave. Pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Smena a neskôr bol vedeckým pracovníkom Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave. Od roku 1988 pôsobil na Pedagogickej fakulte v Nitre a neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa.
Z početných časopisov, kde publikoval svoje literárnokritické práce spomeňme aspoň Romboid, Slovenské pohľady, Zlatý máj, Literární měsíčník a iné. Výber z publikovaných literárnokritických statí dostal aj knižnú podobu v prácach Nenáhodné istoty (1980), Kapitoly o súčasnej próze (1985), Súradnice novej prózy (1988), Literárne konfrontácie (1997) a Literárnokritické reflexie (1999). Svoj výskum populárnej literatúry prezentoval v monografii Vývinová problematika populárnej literatúry (1978). Ako literárny historik sa podieľal v spoluautorstve na štvrtom zväzku Dejín slovenskej literatúry (1984). Zostavil viacero antológií zo súčasnej slovenskej prózy, ako napríklad Soľ zeme (1982) či Kroky času (1987) a iné.
Pre Hlohovčanov bol Ivan Sulík ako odborný porotca neoddeliteľnou súčasťou populárnej a vo svojej dobe nie nevýznamnej súťaže Hlohovská ruža. Rád a ochotne spolupracoval so školami či kultúrnymi inštitúciami, napríklad s o. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC.
Ivan Sulík, popredný slovenský literárny kritik a významná osobnosť hlohovskej kultúry, zomrel 14. januára 2021 v Hlohovci vo veku nedožitých 78 rokov. Keď narazíte na Sulíkove knihy či články, spomeňte si, že to bol kritik, ktorý sa snažil používať „kritiku ako spôsob liečenia literárneho organizmu“, aby bol krajší, ušľachtilejší a hodnotnejší. Za to mu patrí veľká vďaka. Česť jeho pamiatke.
Foto: Martin Jurčo
