Ak by bolo všetko tak, ako sme si to naplánovali, tak dnes (24. marca) by sme (na druhý pokus) vinšovali k narodeninám Jánovi Hollému (1785 – 1849), ktorý bol najvýraznejšou osobnosťou bernolákovského hnutia v oblasti umeleckej spisby. Bol začiatok októbra 2019 a s poetkou Jankou Kuzmovou sme plánovali na marec 2020 poetický program, kde mala vystúpiť aj Ida Rapaičova. V rámci neho sme si chceli pripomenúť 235. narodenie Jána Hollého. Osud to však zariadil inak, a to hneď dvakrát – prvýkrát pandémiou, druhýkrát Jankiným náhlym odchodom. Aj so spomienkou práve na Janku a tento doteraz neuskutočnený plán priblížim pár informácii o našom veľkom básnikovi v súvislosti s Hlohovcom.
Ján Hollý pôsobil v Hlohovci v rokoch 1811 – 1814. Na preklade Vergíliovej Eneidy pracoval v Pobedíme, ale aj v u nás, následne v madunickom pôsobisku dohotovil preklad pre definitívne knižné vydanie. V roku 1813 uverejnil z prvého spevu Eneidy 105 veršov v Týdenníku Juraja Palkoviča. Počas kaplánskeho pôsobenia v Hlohovci v budove starej fary na Podzámskej ulici bol básnik svedkom jednej z najničivejších známych povodní na Váhu. Tá sa odohrala 26. augusta v roku 1813. V čase, keď v Maduniciach zostavoval Katolícky spevník v časomiere, vložil do oddielu piesní spievaných pri rozličných príležitostiach aj duchovnú pieseň o povodni. Báseň nazval Na památku strašľivej povodňe Váhu dňa 26. srpňa roku 1813. Spomienka na povodeň a autentický zážitok z tejto ničivej udalosti v ňom boli hlboko zakorenené a poskytli mu inšpiráciu pri písaní. Keď zostavoval druhé vydanie spevníka (1846), tak spoločne s ostatnými piesňami prebásnil aj tento text z časomiery do „ľudovejšej“ podoby sylabického veršového systému.
foto: Erik Knotek ml.
Z Hlohovca odišiel J. Hollý na faru do Maduníc v roku 1814, čo dokladá aj menovacia listina z 3. januára podpísaná Jozefom Erdődym. V Maduniciach strávil Hollý literárne najplodnejšie obdobie svojho života. Prežil tu takmer tri desaťročia a v háji Mlíč pod veľkým dubom vznikli jeho vrcholné diela. Vracajúc sa z nemeckého Halle vykonal „národnú púť“ za Hollým do Maduníc mladý Ľudovít Štúr.
Stretnutie so slovenským básnickým velikánom zvečnil v cestopisnej črte Cesta po Považí (1840) a sugestívnu atmosféru prírodnej scenérie, ktorej dominuje hlohovský vrch Gábor a ktorá tvorila kulisu prírodnej panorámy madunického okolia vložil do selanky Jaromír a Květoň, kde prvý menovaný je J. Hollý a druhý Ľ. Štúr. Po požiari Madunickej fary r. 1843 dostal J. Hollý ponuky na iné pôsobiská – medzi nimi aj Hlohovec či Koplotovce (ale aj iné fary, ktorým boli patrónmi Erdődyovci), no nakoniec prežil posledné roky života na Dobrej Vode, kde aj 14. apríla 1849 zomrel.
J. Hollý bol osobným priateľom členov rodiny Kochanovských z blízkych Koplotoviec. Z Maduníc často navštevoval ich renesančný kaštieľ prebrodením rieky alebo preplávaním na kompe a v pokoji jednej z bášt skladal svoje básne. Edvardovi a Ambrušovi Kochanovským venoval aj oslavné ódické básne. Ján Hollý a jeho pôsobenie v hlohovskom regióne významne prispelo k zviditeľneniu kraja na literárnej mape Slovenska i v národnoobrodzovacích procesoch. Dovoľte mi položiť aspoň takto virtuálne veniec k Hollého pamätníku na Podzámskej ulici a uctiť si tým nášho veľkého básnika.
autor: Marián Kamenčík
