Narodil sa pol roka po otcovej smrti, pred prvou svetovou vojnou žil v Anglicku, publikoval v humoristických a satirických časopisoch, v čase protektorátu maskoval svoj židovský pôvod tým, že požiadal o domovské právo na Slovensku a tváril sa, že žije ako cudzinec v Prahe, čo mu zachránilo život, v päťdesiatych rokoch strávil istý čas v psychiatrickej liečebni, žil na okraji biedy, odmietol titul národný umelec, ktorý mu však nikto neponúkal a vytvoril doposiaľ málo preniknuteľný mytologický svet Prakršna. Skutočne pozoruhodné životné osudy hodné filmového stvárnenia.
Reč je o českom spisovateľovi, prekladateľovi, satirikovi, mystifikátorovi, človeku s celoživotnou skúsenosťou pohybu na okraji, čiže vo veľkej miere aj outsiderovi, T. R. Fieldovi (1891 – 1969). V kultúrno-literárnom prostredí figuruje pod týmto menom, no pokrstený bol ako Theodor Adalbert Rosenfeld. Využíval aj mnohé iné pseudonymy – napríklad Vratiprst Choromysl Krombožinec. Svoju identitu menil nielen v literárnom svete, ale aj vo svojom občianskom živote. V roku 1923 si úradne zmenil meno na Bohdan Vojtěch Šumavanský.
Fielda spomíname minimálne z dvoch dôvodov. Ten prvý ho ukotvuje do Hlohovca, pretože jeho starý otec bol hlohovským rabínom a jeho otec Karel Damián Rosenfeld narodený ešte v Hlohovci, lekárom. Zároveň sa Hlohovec objavuje aj v súvislosti s vyššie spomínanou stratégiou jeho prežitia v časoch protektorátu.
Vtedy sa Field zdržiaval v pražských Vršovicích. V roku 1943 využil pôvod svojho starého otca i otca, ktorí mali domovské právo práve v Hlohovci. Aj on sa k nemu prihlásil a podarilo sa mu získať slovenské občianstvo a následne aj slovenský pas. Posledné roky vojny tak prežil v relatívnom pokoji ako cudzinec žijúci v Čechách. Ak by to nebola pravda a nemali sme o tom dôkaz v podobe policajnej prihlášky, pomysleli by sme si, že sme na stope ďalšej Fieldovej mystifikácie.
Z uvedenej skutočnosti sa pred nami vynára portrét človeka, ktorý síce pôsobí ako nepraktický rojko zahĺbený vo svojich predstavách o prapodivnom svete Prakršna a tiež aj ako večný outsider, no v rozhodujúcich chvíľach dokázal konať s prekvapujúcou prezieravosťou. Muž, ktorý sa pohyboval na okraji spoločnosti, vysmieval sa konvenciám a mystifikáciou rozrušoval predstavu pevnej reality napokon preukázal pozoruhodnú schopnosť postarať sa vo vypätých spoločensko-politických chvíľach o vlastný osud. Jeho využitie hlohovských koreňov na získanie slovenského občianstva v čase vojnového ohrozenia nebol len úradný úkon, ale premyslené gesto sebazáchovy. Field tak paradoxne potvrdzuje, že outsiderstvo nemusí znamenať bezmocnosť. Práve naopak – odstup od spoločenských pravidiel mu umožnil vidieť možnosti, ktoré iným unikali. Podľa hesla „je to tak jasné, že to nemôže byť pravda“, zrealizoval tento prezieravý sebazáchranný akt. Zdanlivo nepraktický básnik sa v kritickej chvíli zachoval nanajvýš prakticky.
Druhým, a dodávame, že hlavným dôvodom, prečo spomíname Fielda, je práve prebiehajúca výstava mapujúca jeho život a dielo. Tú si môžete aktuálne prezrieť v sále pražského Muzea literatury nazvanom Solitéri, kde sa striedajú výstavy venované okrajovým či outsiderským osobnostiam českej literatúry a kultúry. Inými slovami, tento priestor je venovaný ľuďom stojacim mimo hlavný prúdy českej literatúry. Výstavu o Josefovi Váchalovi na tomto mieste vystriedala výstava venovaná práve T. R. Fieldovi. Výstava nesie názov Špatně jsem dopad, čo pôsobí ako ironické priznanie si neúspechu.
V skutočnosti ide o kľúč k Fieldovej poetike, keďže táto poznámka vystihuje pocit vyčlenenia zo spoločnosti, ktorý sa pretavil do osobitého humoru a literárnej hry, kde prevláda jazykový experiment.
Poznámka, výrok, či, lepšie povedané, povzdych „Špatně jsem dopad“
sa často objavuje vo Fieldových stolových kalendároch, ktoré možno čítať aj ako špecifickú formu denníka, čím ponúkajú chronologicky presne zoradený záznam každodenných aktivít veľmi často uzatváraných komentármi pôsobiacimi ako echo životného bilancovania. Musíme dodať, že viac neradostného ako pozitívneho.
Ikonickou postavou/bytosťou Fieldovej literárnej tvorby je boh kanálov Lomikel a práve podoba kanalizačného vstupu, akéhosi zúženého priechodu do hlavnej „siene“ kanalizačnej infraštruktúry, v tomto prípade výstavného priestoru, hneď na úvod privíta návštevníkov a zároveň vyzýva, aby do jeho útrob vošli vynaložením istej fyzickej námahy.
Nad „kanalizačným“ otvorom je verš identifikujúci Lomikela ako symptomatickú postavu Fieldovej mytológie a už z tohto miesta počuť, ako sa z jeho „príbytku“ otvorom ozývajú rôzne na prvý dojem neidentifikovateľné zvuky, ktoré upútajú našu pozornosť tak, ako keď pod nohami kanalizácie počujeme „rourácení, bubly, klokty a všeliké škrky“.
Ešte pred tým, než návštevník vstúpi do tohto sveta, akejsi Lomikelovej podzemnej svätyne, odkiaľ sa šíria s istou rituálnou posvätnosťou odriekané verše jeho textov, môže sa zoznámiť s podobami Fieldovej tvorby tak, ako ju uchováva jej hudobné spracovanie, pričom prostredníctvom rôznych interpretov je vďaka auditívnemu médiu najbližšie k bežnému percipientovi. Pieseň Mým domovem ztichlá je putyka v podaní kapely Patrola Šlapeto či ešte v skoršom vydaní interpretovaná Waldemarom Matuškom je azda najlepším príkladom. Sú tu však i ďalšie piesne od menej známych kapiel, ako sú Posádková hudba Marného Slávy či Stolní společnost.
Potom už definitívne môžeme vstúpiť – ako som naznačil, úzkym otvorom, alebo aj bočnými vchodmi, ktorými expozícia komunikuje, interaguje a naznačuje paralely i spojenectvá s ďalšími výstavnými priestormi literárneho múzea.
Architektonické riešenie výstavného priestoru pripomína zostup do podzemného sveta. Tlmené svetlo, úzke priechody a objekty za vitrínami, pôsobiace ako tajomné artefakty, spoluvytvárajú osobitú atmosféru. Hoci ide o pomerne malý priestor, jeho premyslená a zrozumiteľná kompozícia pôsobí ucelene a intenzívne — vťahuje návštevníka do autorovej imaginácie a umožňuje mu prežiť výstavu ako cestu do iného, skrytého sveta.
V priestore dostávajú primeraný dôraz aj vizuálne zložky výstavy. Dominantná projekcia na hlavnej stene, vystavené exponáty dokumentujúce autorov život a tvorbu, ako aj premietané a jemne „rozpohybované“ fotografie vytvárajú dojem bezprostredného kontaktu. Akoby s nami autor nadväzoval tichý dialóg — pri neformálnom oddychu obklopený knižnicou vo svojej pracovni, pri práci na textoch i v spoločnosti priateľov. Jeho pohyb, mimika, pohľad či nenápadné gesto si diváka zakaždým nájdu a pritiahnu jeho pozornosť, čím prehlbujú pocit osobného stretnutia naprieč časom.
Premietanie fotografií dopĺňajú aj vizuálne ukážky Fieldových kresieb, zápiskov do kalendárov, detaily vešteckých kariet s objektmi a postavami jeho jedinečného mytologického sveta. V kontexte toho čo prežil, no najmä s pobytom v psychiatrickej liečebni veľmi sugestívne pôsobia jeho kresby – ako sa díva von zo zamrežovaného okna a vzdychá si: „A já jsem zase naopak“, alebo ako sa tisne v posteli pod perinu, spod ktorej vidno iba prázdne oči a vo svite mesiaca prenikajúcom cez okno sa k nemu plazí nadrozmerný červ hľadajúci svoju korisť. Tieto výjavy veľa vypovedajú o psychickom rozpoložení autora a vnútornom intenzívnom prežívaní aktuálneho bytia.
Priestor expozície citlivo dopĺňa reprodukovaná recitácií Fieldových básní a ďalších textov v podaní detských recitátorov. Ich hlasy sa nesú priestorom s jemnou naliehavosťou a vnášajú do výstavy zvláštnu čistotu pohľadu, ba až detskú naivitu i istý zneisťujúci tón. Týmto ťahom sú texty zbavené nánosu dospelých interpretácií, pričom nadobúdajú pôvodnú hravosť a slobodu. Práve detský hlas pripomína, že Field bol, podobne ako deti, schopný vzdorovať spoločenským konvenciám a zachovať si vlastný, jedinečný spôsob vysvetľovania každodenného diania. Tam, kde dospelí vidia samozrejmosť, dieťa objavuje záhadu – Field túto schopnosť nikdy nestratil.
Vitrína pred čelnou stenou horizontálne pretínajúca celú dĺžku výstavného priestoru je rozdelená na niekoľko tematických častí. Nachádza sa tu postavička už spomínaného boha kanálov Lomikela, ktorý vystupuje v autorových početných textoch a aj v originálnych vykladačských kartách. Jeho postava zdobí tretiu básnikovu zbierku s názvom Lomikel na dlásnech. V úvodnej časti vitríny je umiestnená drevená postavička Lomikela, na ktorej badať červenú farbu, čo by nasvedčovalo intenzívnemu používaniu tejto rituálnej figúrky a zmnožovanie jej existencie odtláčaním jej podoby. Pod Lomikelom je umiestnená zmenšenina mrežovaného kanálového poklopu opäť vyrobeného z dreva.
Nasledujú ukážky Fieldovej tvorby uverejnenej v satirickom časopise Trn z konca 20. rokov minulého storočia. Mal v nich zriadenú rubriku nazvanú Literární zádrhel, prostredníctvom ktorej sa básnickou satirou vyjadroval k tzv. „kánonickým“ autorom ako napríklad Rudolf Medek, František Langer, Vítězslav Nezval, Karel Teige, Stanislav Kostka Neumann, Karel Čapek a iní. Ani jeho tvorba sa neubránila cenzúre, a tam kde mali byť pôvodne publikované texty, sa opakovalo na ploche plánovaného príspevku slovo KONFISKACE. Field patril k autorom, ktorí sa pohybovali mimo hlavného literárneho prúdu. Jeho tvorba sa vyznačuje jazykovými hračkami, experimentovaním s rýmom i sebairóniou a kritickým pohľadom na spoločnosť.
Ďalšiu časť tvoria jediné tri vydané básnické zbierky za autorovho života. Ide o útle zväzky knižočiek s názvami Kosočtverce na ohradách (1930), Kruhy pod očima (1933) a Lomikel na dlásnech (1937). Ako uvádza text v jednej zo zbierok, mohli vzniknúť iba vďaka zásahu a angažovaniu sa niektorých jeho priateľov: „Fieldovi přátelé opět sebrali jeho práce sami a vydali je za jeho zády“. Zámer bol taký, aby zabránili „prasitům české satiry“ v ďalšom vykrádaní básnika, na čo sa, mimochodom viackrát sťažoval. Mimo iného keď rozpoznával svoje básne či texty podpísané menom iného autora.
Kurátori výstavy predstavili osobnosť básnika nie ako literárnu kuriozitu, ale ako svojbytného tvorcu, ktorý svojou tvorbou výrazne predznamenal z pozície okraja experimentálnu poetiku druhej polovice 20. storočia. Výstava Špatně jsem dopad ponúka komorný, no intenzívny zážitok, pretože spochybňuje predstavu literárneho kánonu, ukazuje humor, satiru či hyperbolu ako formu odporu a zároveň sa pokúša identifikovať miesto, úlohu a význam outsiderov nielen v českej kultúre, ale i vo všeobecnosti. Návštevník napokon odchádza s pocitom, že Fieldovo heslo neznamená v skutočnosti „zle som dopadol“, ale „dopadol som inak“. A práve v tejto inakosti spočíva príťažlivosť a nadčasovosť jeho literárneho odkazu.
Aj z tohto dôvodu sme k citátu v názve príspevku priložili slovo „našťastie“ – Toto spojenie v konečnom dôsledku nesie v sebe jemný paradox. Odhaľuje sa tým opačná perspektíva – to, čo sa javí ako pád mimo spoločenských noriem, sa v skutočnosti môže ukázať aj ako istý priestor tvorivej slobody. Chceme veriť, že Fieldovo outsiderstvo bolo viac tvorivou pozíciou ako osobnou tragédiou. Práve vďaka tomu, že „dopadal“ mimo očakávaných životných dráh, mohol vidieť svet inak, bez nánosu konvencií, viac ironicky, satiricky, jednoducho v duchu svojho špecifického humoru. Práve táto stratégia veľmi dobre odhaľuje skryté rozpory reality. Jeho zlyhania mení na zdroj autenticity a jeho neúspech na formu odporu voči uniformite. Názov výstavy tak nepôsobí, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ako epitaf, ale skôr ako upriamenie pozornosti na autorovu tvorivú inakosť. Niekedy je spôsob, ako sa vyhnúť davu a stereotypom, dopadnúť presne tam, kde človek môže zostať sám sebou, hoci to občas boli nielen literárne, ale i duševne a fyzicky.
Dodatok:
Ak by vás návšteva výstavy inšpirovala natoľko, že by ste mali chuť zoznámiť sa s Fieldovou tvorbou podrobnejšie, prípadne si zážitok z výstavy evokovať aj neskôr, veľmi dobrým spôsobom ako to urobiť, je katalóg nesúci rovnaký názov ako výstava. Autorom jeho textu a koncepcie je Jakub Hauser a vydal ho Památník národního písemnictví v Prahe. Katalóg tak koncentruje všetky potrebné informácie o prvom monografickom literárnomúzejnom spracovaní Fieldovej tvorby.
Ak by ani to nestačilo, napokon sú tu ešte i ďalšie možnosti, ako sprítomniť Fieldovu pamiatku priamo v priestore Prahy. Reliéf s jeho podobizňou je súčasťou pamätnej tabule umiestnenej na priečelí budovy nad vstupom do rodného domu spisovateľa v Ostrovnej ulici, Praha 1 Nové Mesto.
Zatiaľ čo pamätnú tabuľu nebolo tak problematické nájsť, horšie to už bolo s básnikovým miestom posledného odpočinku. Koncom minulého roka som zavítal na Vinohradský cintorín a hoci som si zaznačil presnú polohu hrobového miesta, spleť dlhých alejí, starých stromov, nekonečné rady náhrobkov, medzi ktorými sa človek ľahko stratí nielen v priestore, ale i v čase, zima prenikajúca pod kožu a blížiaci sa súmrak, ma odradil od ďalšieho pátrania. Už som sa nazdával, že ide o ďalšiu z autorových mystifikácii – tak trochu som bol poctený, že som jej súčasťou (svoju neschopnosť pri hľadaní som si nechcel pripustiť). Pátranie som preložil na druhý deň a po lepšej príprave, no porovnateľnom úsilí som mal konečne šťastie.
Jednoduchý, na povrchu poškodený náhrobok som objavil a zreteľne som na ňom čítal Bohdan Šumavanský a pod tým T. R. Field básnik a satirik.
Uvedomil som si, že i hľadanie tohto miesta bolo symbolické. Našiel som hrob básnika a mystifikátora, muža, ktorý sa akoby aj po smrti skôr pohyboval na okraji, mimo hlavných trás návštevníkov pietneho miesta. Hoci hrob je akousi bodkou za životom autora, jeho tvorba podporená aktuálne prebiehajúcou výstavou nás presviedča o tom, že ide vlastne o tri bodky napísané v jednom rade (figúra apoziopézy), teda ešte nedopovedaný príbeh autora, ktorý celý život spochybňoval samozrejmosti.
Marián Kamenčík
Fotografie: Marián Kamenčík
