Prípravy na najkrajšie sviatky v roku u nás začínali zabíjačkou. Doma sme boli štyri dievčatá a veru sme ju nemali radi…. Riad, mastné hrnce, korytá po dvore….. Nuž ale čo! Tato a mama nás o šiestej ráno zobudili a každá sme už vedeli, kde je jej miesto a čo má robiť.
Mrazničky vtedy neboli a preto sa v každej rodine zabíjačka konala tesne pred Vianocami, aby bolo zabezpečené mäso na sviatky. Výslužku, teda zopár jaterníc, kúsok „prežburštu“, oškvarky, mäso si posielali rodina aj susedia. Na termínoch zabíjačiek sa často dohodli, lebo si požičiavali potrebné náradie a takto si zabezpečili čerstvé jaterničky a mäso počas zimných mesiacov. S výslužkou som chodila k rodine a susedom veľmi rada, lebo mi často podali nejakú sladkosť alebo drobný peniaz.
Okrem toho sme v predvianočnom čase s mamou vyrábali kolekcie, ale aj salónky z bonbónov. Do okrasných papierikov a farebného staniolu sme zabalili bonbón a vyrábali veľké salónky. Aj kolekcie sme balili do staniolu. Hoci mám mamin recept na kolekcie odložený dodnes, nikdy som ho sama nerobila. Maškŕt na stromček sme vyrábali veľa, lebo náš tato vždy priniesol veľkú borovicu, ktorá nám zabrala polovicu obývačky. Jeho zásada bola – čím väčšia, tým krajšia!
Týždeň pred Štedrým večerom mama piekla medovníky, orechové štangličky, linecké kolečká, mašinové ale na Štedrý deň vždy krémeš.
Celý dom sme museli všetky štyri dievčatá pred sviatkami vyupratovať. Na stoly dala mama obrúsky s vianočnou tematikou, no na stôl, kde sme večerali, nikdy nedala biely obrus. Bol režnej farby, lebo Ježiško sa tiež nenarodil v prepychu, ale na slame.
Asi pol hodinu pred večerou mama vytiahla zo sporáka na lopatke žeravé uhlie, dala naň tymian a pochodila s čmudiacou „pochodňou“ rýchlo po dome, aby očistila dom od všetkého zlého. Potom svätenou vodou vysvätila celý dom. Štedrá večera sa začínala o šiestej, keď na kostolnej veži odbil zvon. Mama zhasla všetky svetlá v dome a zostala v izbe, v ktorej sme večerali. My ostatní sme vyšli do chodby, každý niesol niečo zo štedrovečerného stola, napr. „Ježiškove pálené“, makové sladké buchty, oblátky, med, zapálenú sviečku a misku, v ktorej bolo všetko, čo sa nám urodilo – mak, cesnak, cibuľa, fazuľa.
V úplnej tme, len s horiacou sviečkou, sme prišli k zatvoreným dverám izby, tato trikrát za sebou klopal na dvere a hovoril: „Otvorte to!“ Mama mu odpovedala: „Čo nesete?“, on odpovedal: „Božého baránka“. Na tretí raz mama odpovedala: „Nech prebýva medzi nami“. Po tejto odpovedi sme vošli všetci do izby a vinšovali sme: „Vinšujeme vám títo slávne svátky, Krista Pána narodení, aby vám dav Pánbo zdraví, ščastí, hojné božské požehnání a po smrti královstvo nebeské obsáhnutí.“ Mama odpovedala: „Pánbo uslyš“.
Po vinši sme prišli všetci k stolu a pomodlili sme sa Anjel Pána. Po modlitbe nám mama každej urobila na čelo medom krížik – aby nás chlapci „lúbili“. Nasledovalo krájanie jablka, jedenie oblátky s medom, prípitok s „Ježiškovým páleným“ a hádzanie orechov. Mama ich hádzala na všetky štyri svetové strany, a hovorila pri tom: „Moje milé kúty, vás nemám čím obdarit, len týmito orechami“.
Na večeru sme mávali sladko-kyslú omáčku zo sušených sliviek, vysmážaného kapra, cibuľovo-zemiakový šalát, makové ovárané buchty plnené lekvárom a poliate medom a varený bôb. Po večeri sme si mohli konečne rozbaliť darčeky.
Často sme sotva dovečerali, už sme počuli prvých vinšovníkov. Vždy k nám prišli zaspievať a zahrať na husle cigáni, ktorí bývali „Na príhoni“ pri cintoríne. Hoci si pamätám na ich spev len matne, lebo som bola ešte veľmi malá, ich pieseň bola vždy rovnaká a tato nás ju naučil. Spievala sa ťahavo, tklivo .
„Vinšujem vám, milí páni, zdraví ščastí požehnání,
Vinšujem vám v tomto dome, čo na svete šecko dobré.
Že sa Kristus Pán narodev a nás hríšnych vyslobodev.
Radujme sa, veselme sa, čo nám dajú rozdelme sa.“
Mama už mala pre nich prichystaný drobný peniaz a koláče. Po smrti hlavy rodiny už spievať nechodili. Ale táto vianočná cigánska pieseň bola veľmi známa v celej dedine, lebo tato mi spomínal, že keď raz išli s mamou spievať pod okná maminým rodičom, dohodli sa práve na tejto piesni. Babka im vyniesla koláče, lebo bola presvedčená, že sú to cigáni. Keď zistila, že sú to naši, tak sa na tom všetci dobre pobavili. Túto príhodu som od neho počula mnohokrát.
Ešte sme rýchlo upratali po večeri a my dievčatá postupne, ako sme vyrastali a začali sa nám lýtka zapaľovať, sme po večeri vyniesli na hnoj smeti a počúvali sme, odkiaľ nám zašteká pes. Z ktorej strany sa ozval štekot psa, odtiaľ sme mali mať muža. Nehovorím, že verím na povery, ale mne sa to veru vyplnilo…
No a potom sme sa už vystrojili vinšovať. Vždy sme išli najprv k otcovej mame, bývala v jednom z dlhých dvorov v dedine a my sme sa všetky štyri aj s rodičmi tichúčko postavili pod okná na gánku a spustili sme! Na piesni sme sa dohodli po ceste, väčšinou to boli piesne z Jednotného katolíckeho spevníka, najčastejšie „Vstávajte pastieri“, „Tichá noc“, „Búvaj dieťa krásne“, „Ó chýr preblahý“ a pod. Ale keď sme boli malé, aj pieseň „Čo koho do toho“. Poznáte ju?
„Čo koho do toho, ket Ježiška lúbim,
Ket pojdem na jarmek, volačo mu kúpim.
Cukrové jabĺčka, to je pre Ježiška,
Lebo sa narodev v studených jasličkách.
Každé vtáča pred Ježiškom svoju notu spíva,
Len tá sprostá sova zdaleka sa díva“.
Babka mala stromček postavený na stole a pod ním pekný betlehem s maľovanými farebnými figúrkami. Od babky sme pokračovali v spievaní u maminej sestry tety Anuly na „Žabacém rádku“. A po ceste domov sa už spev vinšovníkov ozýval z mnohých dvorov.
Hoci sme Vianoce nemali bohaté na darčeky, boli sme zapojení do všetkých príprav. Už si vôbec nepamätám, čo som ktorý rok dostala pod stromček, ale rituály spojené s týmito sviatkami, zvyky, piesne, vinše žijú v našej rodine dodnes.
Nuž takto som akosi prirodzene nasávala vzťah k tradíciám. Dnes mám zozbieraných veľa piesní a vinšov, ktoré sa už v našej rodine nespievajú, ale našťastie ich mám zapísané. Ale o tom možno nabudúce…
Helena Kolníková
