Mikuláš Bakoš a zabudnuté okolnosti prípravy nadrealistického časopisu spojené s Hlohovcom

0
314

„Vravelo sa o ňom, že bol sivou eminenciou nadrealizmu. Údajne z pozadia dirigoval chod tohto podivuhodného orloja, ktorého rafije sa pohybovali protismerne – ako na staropražskej synagóge mýliac a provokujúc. Popravde vraj on držal v ruke všetky nitky, všetkých pešcov i samotného kráľa Považana, ktorému našepkával, lial rozumy a prikazoval. 

Mohla to byť s prižmúrením oka pravda.“ Takto vo svojich spomienkach videl dôležitého muža slovenského nadrealizmu Štefan Žáry. 

O kom je reč? Dnes (9. februára 2024) si pripomíname stodesiate výročie narodenia literárneho teoretika a historika, editora, prekladateľa a najmä teoretika nadrealizmu a organizátora vydavateľských i prezentačných aktivít tejto skupiny Mikuláša Bakoša. Svojho času, keď od apríla 1939 pôsobil v hlohovskom františkánskom kláštore básnik Rudolf Dilong, sa spojili niektoré Bakošove aktivity s Hlohovcom. Než si ich detailnejšie predstavíme, treba zdôrazniť, aké dôležité postavenie mal v slovenskom vedeckom i literárnom svete.  

Mikuláš Bakoš sa narodil 9. februára 1914 Odese. Gymnaziálne štúdiá ukončil v Trnave v rok 1932 a následne študoval na filozofických fakultách v Bratislave a Prahe. Už od polovice 30. rokov 20. storočia sa intenzívne venoval presadzovaniu formalisticko-štrukturalistickej vedeckej metódy vo výskume literatúry. Mal výrazný podiel na sformovaní sa nadrealistického hnutia, keďže vystupoval nielen ako jeho teoretik, ale i organizátor rôznych podujatí a tiež bol i „kronikárom“ hnutia, ktorý zaznamenával všetky dôležité udalosti spojené s nadrealizmom na Slovensku. V roku 1938 zostavil spolu s Klementom Šimončičom špeciálne trojčíslo časopisu Slovenské smery umelecké a kritické, v ktorom sa prvýkrát prezentovali nadrealisti ako umelecká i literárnokritická skupina. O rok neskôr vydal Bakoš jedno z ťažiskových diel slovenskej verzológie Vývin slovenského verša. Kniha vyšla aj neskôr vo viacerých vydaniach pod názvom Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Prostredníctvom antológie Teórie literatúry. Výbor z „formálne metódy“ z roku 1941 uviedol do nášho vedeckého prostredia práce ruských formalistov ako napr. B. Ejchenbauma, R. Jakobsona či V. Šklovského a iných. V rokoch 1943 – 1948 pracoval v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave a potom pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského až do roku 1960. Od roku 1964 až do svojej smrti pôsobil vo funkcii riaditeľa Ústavu svetovej literatúry a jazykov Slovenskej akadémie vied. Po roku 1948 sa prihlásil k marxizmu a presadzoval metódu socialistického realizmu, čo sa prejavilo aj v niektorých jeho vedeckých prácach. V šesťdesiatych rokoch sa opäť vracia k vedeckým postupom literárnovedného štrukturalizmu a zaslúžil sa významne o výskum slovenského nadrealizmu. V roku 1965 spoluorganizoval konferenciu o umeleckej avantgarde a o štyri roky neskôr vydal monografiu Avantgarda 38 s množstvom bohatej dokumentácie o pôsobení nadrealistov na Slovensku. 

M. Bakoš sa s R. Dilongom poznali už dávno pred tým, než františkánsky básnik pôsobil v Hlohovci. Obaja spoločne s ďalšími v roku 1935 spoluzakladali surrealistickú skupinu na Slovensku, z ktorej sa neskôr vyvinulo nadrealistické hnutie. Boli osobnými priateľmi a častými spolupracovníkmi pri redakčných a vydavateľských činnostiach či organizovaní nadrealistických aktivít. Zakladali nadrealistickú edíciu Aligátor. Na vzniku edície sa R. Dilong podieľal najmä tým, že financoval vydanie jej prvého zväzku – básnického debutu R. Fabryho Uťaté ruky (1935). 

Situácia s Dilongom v Hlohovci bola taká, že sa tu osobne spoznal s Ivanom Kupcom, ktorému pomohol vydať debutovú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940), zoznámil ho s nadrealistami, aktívne sa zapájal do literárneho života slovenskej avantgardy a od septembra 1939 sa spolupodieľal na príprave literárneho časopisu Nové slovo ako jeho redaktor. Časopis vydávalo trnavské nakladateľstvo Urbánek a spol. Na poste šéfredaktora pôsobil I. Minárik, členmi redakčného kruhu boli R. Dilong, R. Fabry a F. Korček. Časopis mal vychádzať mesačne, no pre viaceré dôvody vychádzal zväčša ako dvojmesačník. 

Keďže sa časopis od začiatku nepredával práve najlepšie a mal aj málo predplatiteľov, vedenie nakladateľstva začalo premýšľať o jeho ďalšom osude. V tejto situácii prišiel R. Dilong s nápadom, že by vedenie časopisu mohli po ukončení prvého ročníka prevziať do rúk nadrealisti. Tento nápad sa zapáčil najmä M. Bakošovi a M. Považanovi, ktorí ako hlavní lídri nadrealistickej skupiny, vždy túžili mať k dispozícii svoju vlastnú publikačnú tribúnu na báze časopisu, čo sa im však nikdy nepodarilo. A práve v tomto momente sa odhodlal situáciu v súvislosti s časopisom riešiť Bakoš nielen korešpondenčne, pretože s Dilongom často využíval túto možnosť a písal mu listy na väčšinu jeho pôsobísk v kláštoroch po celom Slovensku (teda písal aj do Hlohovca), ale aj osobne. Hneď ako sa mu naskytla príležitosť, navštívil Hlohovec osobne. Hľadal v kláštore Dilonga, aby s ním prediskutoval prebratie časopisu Nové slovo nadrealistami, no nepodarilo sa mu ho zastihnúť, keďže Dilong bol v tom čase na dovolenke. (Onedlho však aj menil svoje pôsobisko, keď odišiel do Skalice). Azda prišiel Bakoš do Hlohovca na svojom motocykli značky Indián. Nebolo by to prvýkrát, čo takto prekvapil niektorého zo svojich priateľov-literátov. Svojho času ním navštívil vo Veľkých Bieliciach v lete roku 1938 Vladimíra Reisela. Zaujímavá je aj informácia, že na tomto motocykli cestovali Európou Mikuláš Bakoš spoločne s Klimentom Šimončičom. Podľa listu, ktorý zaslali v auguste roku 1937 R. Dilongovi prešli 5000 km trasu. Postupne navštívili Rakúsko – Nemecko – Francúzsko, Švajčiarsko – Francúzsko – Taliansko – Rakúsko, a to, ako sa píše v liste, bez jediného defektu. Bakoš teda Dilonga v Hlohovci nenašiel, no zabezpečenie vydávania časopisu pod nadrealistickou vlajkou chcel operatívne riešiť, tak mu zaslal list. Jeho plné znenie aj s krátkou informáciou hlohovskej návštevy si môžete prečítať tu:

List zaslaný Mikulášom Bakošom z Bratislavy Rudolfovi Dilongovi do Hlohovca

Bratislava 25. VII. 40.

Milý majstre slovenského slova,

            nepísal som Ti už dávno a myslíš si azda, že sa už nezaujímam o osudy slovenskej poézie, najmä tej avantgardnej. No nie je to tak. Práve teraz treba podchytiť nové snahy v našej poézii. Nadrealizmus sa pomaly stáva otázkou novej generácie. Medzi nadrealistami sú vždy kvitované so súhlasom a s vďačnosťou Tvoje prejavy za básnickú avantgardu. Kruh nadrealistov sa stále rozširuje a Ty máš nemalú zásluhu na tom – i svojou poéziou, i svojím osobným vplyvom –, že naši mladí adepti sa zbavujú básnických predsudkov a pút starej poézie a stavajú sa do radu básnickej avantgardy. Svoje sympatie k nadrealizmu si už častejšie prejavil a myslím, že aj teraz môže básnická avantgarda rátať s Tvojou pomocou a spoluprácou.

            Práve v tých dňoch, keď si odišiel na dovolenku, bol som v Hlohovci a hľadal som Ťa. Dozvedel som sa od Povážana, že by si vítal určité zmeny vo vedení „Nového slova“, popr. jeho preorientovanie na časopis slovenskej básnickej avantgardy, a chcel som sa s Tebou o veci porozprávať. Nakoľko viem, naklad. Urbánek je sklamané doterajším vedením NS a zdá sa, že už nemá chuti ďalej ho vydávať. Bolo by to na každý pád škoda, lebo pri lepšej organizácii a šikovnejšom redigovaní mohol by tento časopis konkurovať všetkým existujúcim slovenským lit. revuám a mohol by byť aktívnym i po obchodnej stránke. Som presvedčený, že by si vítal, ak by sa našli možnosti redigovať NS živšie, aktuálnejšie a na vyššej úrovni. Potom by sa azda podarilo získať nakladat. na pokračovanie vo vydávaní časopisu. Ostatne, myslím, že si sa bol v tomto zmysle dohodol už svojho času s Povážanom o NS. Viem, že ani Tebe nebolo sympatické doterajšie redigovanie časopisu. Nadrealisti a intelektuáli združení okolo umel. avantgardy by chceli vydávať časopis, no myslím, že by azda ani nebolo treba zakladať nový časopis, keď by bolo možno pretvoriť už existujúci časopis, novým spôsobom ho zorganizovať, postaviť na vyššiu úroveň. K spolupráci by boli získaní významní pracovníci, po básnickej stránke by bol časopis vyhranenejší: išlo by o nadrealistickú poéziu. Tvoja poézia ako priekopníka a predchodcu nadrealistov by zaujímala v časopise význačné miesto. Súčasne sa plánuje aj rozsiahla propagačná akcia a zorganizuje sa získavanie odberateľov. Nechcem sa tu teraz šíriť o podrobnostiach. Myslím, že takto zorganizovaný časopis by mal zaručený úspech po každej stránke. Aj vedenie časopisu, zverené do rúk ľudí, ktoré zaručí jeho úroveň, iniciatívnosť a živosť v našom kultúrnom živote, je tiež zárukou jeho úspechu. Som presvedčený, že Ti celá záležitosť nie je ľahostajná a že básnická avantgarda môže počítať s Tvojou cennou spoluprácou. Už sa blíži nová sezóna a v najbližších týždňoch by bolo treba celú vec riešiť. Odpíš mi láskave, aké máš stanovisko k veci a ako by si si to Ty predstavoval. Túto sobotu sa chystá Povážan do Trnavy k Urbánkovi a Tvoje slovo by tam iste zavážilo. Teda odpíš a potom by bolo dobre, keby sme sa tu zišli viacerí v Bratislave a s Tebou celú vec prejednali.

            Čítal som almanach „Žijeme“. Veľmi sa mi páčil. Kunošova zbierka bola dobrá, možno úfať, že sa ešte vyvinie.

                                                                                              So srdečným pozdravom

                                                                                                                      Tvoj

                                                                                                          Mikuláš Bakoš

Potreba vlastného časopisu bola pre nadrealistov na pláne dna najmä z toho dôvodu, že na stránky niektorých časopisov sa vôbec nedostávali ich verše. Veľmi ťažké to mali s redaktormi Slovenských pohľadov Andrejom Mrázom či Stanislavom Mečiarom. Otvorenejší k nadrealistickej tvorbe bol Ján Smrek, ktorý v časopise Elán uverejňoval niečo z ich práce, no stále to bolo málo. Nadrealisti sa tak dohodli s trnavským nakladateľstvom, že budú pokračovať vo vydávaní časopisu od začiatku r. 1941. V tom období mali už aj pripravené prvé číslo, vydavateľ im potvrdil, že časopis bude vychádzať ako dvojčíslo a Mikuláš Bakoš mal napísané niektoré úvodné príspevky. Zdalo sa byť všetko v poriadku. Štátne orgány však ďalšie vydávanie časopisu zakázali. Vo výmere Okresného súdu v Trnave sa píše toto: „Na základe odseku 1. § 10. Zákona číslo 300/1920 Zb. z. a n. v znení zákona číslo 125/1933 ZB. z. a n. a vládneho nariadenia číslo 241/1940 Sl. z. nariaďujem dnešným dňom zastaviť vydávanie časopisu Nové slovo, ktorý vydávalo nakladateľstvo Urbánek a spol. v Trnave a výmerom Okresného úradu v Trnave 235 z 12. XII. 1939 číslo 31139/1939 bol vzatý na vedomie. Následkom toho neberiem na vedomie oznámenie vydavateľa zo dňa 1. I. 1941 o zmene v osobe nového redaktora a vo vydávaní tohto časopisu. Na základe odst. 2. § 77 vládneho nariadenia číslo 8/1928 Zb. z. a n. vylučujem odkladný účinok odvolania proti tomuto výmeru. Porušenie tohto nariadenia je trestné peňažitým trestom do 10.000 Ks alebo zavretím do 30 dní. Proti tomuto výmeru možno podať na okresnom úrade v Trnave odvolanie na Župný úrad v Bratislave do 15 dní počnúc dňom po doručení. Odvolanie nemá podľa dispozičnej časti odkladného účinku“. Nové slovo muselo skončiť a nadrealisti sa ďalej uchádzali o pozornosť v rôznych časopisoch, no kolektívne ako umelecké avantgardné hnutie dokázali prezentovať svoju tvorbu aspoň prostredníctvom zborníkov Sen a skutočnosť (1940), Vo dne a v noci (1941), či Pozdrav (1942). 

Popis k obrázkom:

Obr. 1: Mikuláš Bakoš ako renomovaný vedec.

Obr. 2: Titulná strana časopisu Nové slovo. 

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here