Bolo to koncom augusta 1813, čo najväčšia doteraz známa povodeň na rieke Váh zobrala so sebou aj starý svätopeterský kostolík. Tradícia hovorí, že voda vystúpila z koryta a strhla budovu neveľkého kostola na cintoríne spolu s farou. Nech to už bolo akokoľvek, isté je, že od tej doby vo Svätom Petre kostol nestál. Zo sakrálnych objektov v obci neskôr uprostred svätopeterskej ulice vybudovali Peterčania v 19. storočí zvonicu.
Obec Svätý Peter bola v roku 1953 pričlenená k Hlohovcu a stala sa jeho súčasťou. Zvonica uprostred ulice sa stala nežiadanou ozdobou, a tak ustúpila požiadavkám doby i výstavbe novej infraštruktúry. Napriek tomu zostala symbolom Sv. Petra a dodnes je vpísaná do sŕdc ešte žijúcich pamätníkov a ich potomkov. Nakoniec o tom svedčí aj jej reprodukcia zo starej pohľadnice, ktorá zdobí vyhľadávanú predajňu zmrzliny. Zvonica bola jedným z mála historických objektov v obci – dodnes možno v Petre nájsť už len torzo brány starého cintorína a sochu sv. Floriána. V októbri minulého roka vypočulo mesto Hlohovec hlasy viacerých Svätopeterčanov, ktorí túžili oživiť tradíciu zvonice v centre miestnej časti. Radnica našla vhodný priestor, vyčlenila financie vo výške 13 500 Eur a dielo nakoniec vzniklo.
Šťastný koniec, povedal by si nejeden, no návšteva objektu a poznanie historických súvislosti skôr ako radosť vyvolá rozpaky. A nemalé. Radnica sa rozhodla nevykročiť cestou, akú zvolili napríklad v Červeníku, kde vytvorili repliku pôvodnej zvonice, ale zvolila vyriešiť zadanie nástrojmi modernej architektúry. Aspoň taká, predpokladám, bola idea. Výsledok tohto zámeru však vôbec neteší. Problém vidím najmä v tom, že sa radnica neodhodlala vypísať transparentnú architektonickú súťaž, z ktorej by vzišiel víťaz po vyhodnotení projektov odbornou porotou. Do istých momentov tohto procesu by bolo možné vpustiť aj hlas verejnosti. Ten sme však nepočuli. Namiesto toho spoza zatvorených dverí sa schválil projekt, ktorý navyše nebol ani medializovaný a ten sa nakoniec realizoval a bez veľkej pompy, akoby kompetentní tušili, že tentokrát sa nebude čím chváliť, zvonicu prezentovali. Nebudem hodnotiť podobu zvonice, pretože nie som architekt, no zdá sa mi, že argument o prispôsobení jej podoby už existujúcemu mobiliáru detského ihriska je naozaj nedostatočný. A ak sa bavíme o modernosti stavby, tak azda v 90. rokoch minulého storočia by sme jej vizuálnu podobu na istú krátku dobu ocenili, dnes však už nie.
Za dobrými príkladmi, ako v týchto prípadoch postupovať, nemusíme chodiť ďaleko. Park s oddychovou zónou a detským ihriskom v Leopoldove, ktorý vznikol v priestore bývalého cintorína, nám to veľmi dobre ilustruje. Odvaha vypísať verejnú transparentnú súťaž, odborne sa zhostiť výzvy, nakoniec priniesli veľmi kvalitný výsledok, čo potvrdzuje aj celonárodná cena za architektúru udelená tejto realizácii. Možno si poviete, že píšem zbytočne veľa slov okolo jednej zvonice. Vravím však, že treba brať do úvahy, o akú realizáciu ide, akú má plniť funkciu a čo má reprezentovať. Preto som sa o nej vyjadroval najmä ako o symbole Sv. Petra, ku ktorému by sa malo pristupovať citlivo, s rozmyslom a kreatívne. Navyše symboly, ktoré istým spôsobom podporujú identitu obyvateľov priestoru, kde sa stala zvonica dominantou, si zaslúžia oveľa kvalitnejšie riešenie, za ktorým vidíme trvácne hodnoty a nie iba fakturačnú položku či čiarku v štatistike.
Podoba svätopeterskej zvonice na detaile dobovej fotografie zo začiatku 20. stor. 
Nová zvonica, ktorá má nadväzovať na tradíciu tej pôvodnej.
