Prvýkrát som ho tak naozaj stretla u Jura Oláha na Beregu (časť chotára Posádky pri Dvorníkoch). Inštalovali sme tam v Jurovom múzeu „Pot dalej“ výstavu Radky Hrabovskej. Z času na čas fotil, z času na čas sa hojdal v sieti a vlastne všetko robil tak z času na čas. A potom sa mi dostali do rúk fotografie, ktoré tam urobil a spozornela som. Boli skvelé, presne zachytávali atmosféru pohody, priateľstva, Radkinho umenia. Bola som asi jediná, kto netušil, že tie fotografie robil „ten“ Palino Ondriš z punkovej kapely Nekultúra.
„Hudba ktorá nereprodukuje, čo je viditeľné, ale robí viditeľnými veci„
Ďakujem za pekné úvodné slová. Moje meno je Paľko a pôsobil som v mnohých kapelách. Nebudem vyťahovať všetky, lebo ľudia ma poznajú aj tak iba ako punkáča. Nekultúra je také moje decko. Prežili sme spolu ťažkú pubertu a už sme dospelí. Z pôvodnej zostavy som zostal v kapele iba ja. Ale Tomáš a Ľuboš sú v kapele dlhšie, ako jej pôvodní členovia. Sme zabehnutá kapela a máme v tom systém. Teraz práve píšem nové pesničky, aby sme sa trochu pripomenuli. Vydávať ďalší album tak skoro ale nebudeme. Dôvod je presne ten, že ich máme dosť. Chceli ste, aby som sa pochválil vydanými albumami, koncertami, našimi divákmi. Neviem chváliť sám seba. Stretávam ľudí, čo to dokážu a majú to podľa mňa v živote jednoduchšie. Ale keď ma iní pochvália, tak to zahreje. Preto nešetrím ani ja chválou. Vážiť si prácu iných je základ. Pomáha nám to nepochybovať a robí to deň krajším. Všetci, čo dnes „umývate riady“, buďte pochválení.
„Punk nie je iba hudba, je to niečo viac.“
Na prvý pohľad nejde o žiadne veľké hudobné umenie, možno ani na druhý pohľad. Dobrý punk sa pozná tak, že si každý môže povedať, že pecka, veď to zahrám aj ja. Punkáč ako poslucháč sa ale nedá tak ľahko oklamať ako strednoprúdiar. Ťažko aj rozoznať, kto je fanúšik a kto muzikant. Ale teraz vážne. Ťažko je žiť ľahko. Len ten, kto strúhal uhorky viac ako hodinu denne, má právo povedať, že robiť hudbu je jednoduché.
Lebo tomu prispôsobuješ svoj život, prácu. Hudba ti dáva aj berie. Často počujem od muzikantov, že hudba je ich droga. Pre trochu raušu, nadšenia, radosti potom nevedia, čo sa deje za dverami a že vonku svieti slniečko.
Čo si myslím, čo rozprávam a čo naozaj robím, musí byť k sebe čo najbližšie. Inak ti žena utečie. Alebo život. Alebo žena aj život.
„Venujem sa ešte fotografii a umenie ma zaujíma celkovo.“ Čo, kedy a kde najviac fotíte? Kedy ste s fotografiou spokojný?
Fotím rád dokument, portrét. Hudobníkov a občas zvieratá, prírodu, šport. Fotografia je most medzi životom, umením, kultúrou, športom. A ja nešportujem. Dopracovať sa k spokojnosti je ale nekonečná cesta. Učím sa byť na seba menej prísny a kritický. V tom mi napomáhaj punk, lebo sa mi to často nedarí. Môžem odfotiť portrét ako od Rembrandta, ale nebudem sa pritom tváriť, ako by som to namaľovať. Keď sa stretne svetlo, kompozícia, farby, línie, pozadie atď., môže vzniknúť dobrá fotka. Alebo keď sa mi podarí pekná abstrakcia, alebo vtip či emóciu dostať do fotografie. Vtedy som spokojný. Mňa teší aj keď si niekto dá odo mňa fotku ako profilovku. Teší ma to ako služba. A teší ma, keď sa mi podarí prepašovať do fotky „umenie“. Či fotografické „umenie“ má miesto v galériách, je otázka. Fotka má zostať fotkou.
Uvažujete predstaviť svoje fotografie verejnosti na výstave, v knihe alebo iným spôsobom?
Zatiaľ tomu myšlienky nevenujem. Výstava by bola aj drahá. Keď sa mi jedného dňa nazbiera nejaká séria alebo abstrakcie, tak by som si to vedel predstaviť. Hovoria mi, že mám pekné fotky, majú dušu, príbeh atď. To je pekné počúvať a ďakujem za to. Výstava musí ale počkať ešte a dozrieť. Mať vlastnú knihu je sen asi každého fotografa. Keď príde k tomu, že mi to dá zmysel, urobím to.
Ako „cítite“ umenie? Čo z umenia vás dokáže naplniť tak, že si poviete „Tak toto je ono,“ a ešte dlho sa „vznášate“ na krídlach emócií, ktoré vo vás konkrétny zážitok s umením vyvolal?
Dôležité sú presne tie emócie. Načerpám ich a žijem potom z toho aj niekoľko týždňov. Rád mám aj tú chvíľku, keď zostanem sám pred dielom a už mi to naskočí. Buď som lapený, alebo aj nie. Pokrm pre moju dušu. Každá vernisáž a stretnutie s tvorcom, jeho videnie, postoj sú pre moju vlastnú tvorbu a chuť pokračovať dôležité. Stretnúť človeka s rovnakou životnou filozofiou je podnetné. Bez ohľadu na to, na akom stupni vývoja sa práve nachádzame.
„Ruka v ruke s duchovným rozvojom kráčajú moje činnosti ako je práca s kožou, pobyt v prírode.“
Som vyučený tesár, ako bol Ježišov otec. To som robil v živote s prestávkami dva, tri roky. Čo sa týka umeleckého smeru, mám ukončenú ZUŠ-ku. Ale v rodine mám kopec šikovných majstrov, pri ktorých som vyrastal. U dedka bola aj malá kováčska dielňa, a to ma úplne fascinovalo. K práci s drevom, kovom a kožou som sa dostal postupne a neskôr som sa už zameral iba na výrobky z kože. Teda hlavne keď ma zradili kríže a zostal som doma. Začalo to, keď som ako chlapec potreboval popruh na gitaru, neskôr puzdro na nožík atď. Mne už od malička stačilo dať farbičky a výkres a bol pokoj na dlhé hodiny. To platí u mňa vo všetkom. Dajte mi nožík a drievko, kladivo a železo, brnkátko a gitaru a neviete o mne. Manželka mi potom vyčíta, že ju nepočúvam. Moje výrobky sú čistý handmade, jediná elektrina, ktorú miniem, je svetlo a pustená audiokniha. Božský to vynález pre nás tvorcov. Takú kapsu mi trvá ušiť tri, štyri dni a peňaženku dokážem ušiť aj za jeden deň. Šijem klasickým sedlárskym stehom dvomi ihlami proti sebe. V každej dierke sa dratva, ktorá je voskovaná, prekríži. Ako keď si idete zaväzovať šnúrky. Steh tak drží vo vnútri, aj keď sa prederie, na rozdiel od strojového. Ďalej si výrobky farbím, olejujem, lakujem, morím, voskujem, hraním, režem. Je to skrátka boľavá papračka, nerobte to!
„Made in Bojničky z mojej malej dielničky.“
Z Hlohovca do Bojničiek sme prišli čisto za bývaním. Ja mám k tomu vymyslenú historku, že sme chceli zdrhnúť na západ a v Bojničkách nám vyvrela voda v škodovke. Keď som mal vážnu dopravnú nehodu na Šianci v roku 2006, tak som nemohol ani chodiť, ani hrať. Vtedy som si uvedomil, že sú aj iné veci ako gitara. Potom som začal praktizovať filozofiu „choďte do lesa“. Aj zo strachu, že po toľkých úrazoch to už nemusí byť samozrejmosť.
„Ondrix Craft do pohody aj nepohody“ prečítala som si na vašom FB profile a tam som našla aj vaše výroky namiesto otázok pre tento článok. Výstižné nielen pre vaše remeslo ale aj pre vás. Akú myšlienku venuje Paľko Ondriš – muž do pohody aj nepohody, na záver čitateľom Hlohovského žurnálu?
V tejto súvislosti nie je pre nás dôležité byť lepší ako iní, ale ako sme my sami boli včera. Robiť veci, ako vieme v našej situácii najlepšie. A pri tom všetkom nezabúdať na to, čo sa píše na tabuli pri Informačnom centre v Hlohovci. Byť aj dobrý brat, manžel, otec, mama, syn atď. Ďakujem za tento rozhovor a choďte do lesa.
Za rozhovor ďakuje a do lesa odchádza Helena Pekarovičová
Fotografie: Súkromný archív Paľka Ondriša
Odkaz na instagram kde sú Paľkove výrobky
https://instagram.com/ondrixpaolo?igshid=ZDdkNTZiNTM=
